Ramalláh 4. augusta (TASR) - Palestínsky prezident Jásir Arafat sa dnes dožíva 75 rokov, ale zrejme veľké oslavy v jeho sídle v Ramalláhu obkľúčenom od decembra 2001 izraelskými vojakmi nezorganizuje. Najmä po posledných nepokojoch v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu už aj sám palestínsky vodca cíti, že jeho pozícia je čoraz viac ohrozená, kritici jeho politiky sú stále smelší a neváhajú kritizovať výsledky, ktoré svojím pôsobením doteraz dosiahol.
Arafat, celým menom Muhammad Jásir Abdar Raúf Arafat Kudváh Husajní, ktorý sa rád vyhlasuje za Palestínčana a postupne sa vypracoval na najvyššieho palestínskeho predstaviteľa, sa paradoxne nenarodil v Palestíne, ale v Káhire 4. augusta 1929 ako syn obchodníka. Po matke sa hlási medzi potomkov proroka Mohameda. Vyštudoval v Egypte za stavebného inžiniera. Oženil sa s kresťankou Suhou, s ktorou má dcéru Zahvu.
Arafat sa zúčastnil už prvej arabsko-izraelskej vojny v rokoch 1948-1949. Ako poručík palestínskych jednotiek egyptskej armády bojoval v roku 1956 pri Port Saide a Abú Kábire. O rok neskôr založil v Kuvajte stavebnú firmu, ktorá niekoľko rokov výborne prosperovala. Koncom 50. rokov založil spolu s priateľmi z palestínskej študentskej organizácie v Gaze organizáciu Fatah, ktorá v roku 1965 začala boj proti Izraelu.
V roku 1969 sa Fatah stal súčasťou Organizácie za oslobodenie Palestíny (OOP) a J. Arafat sa dostal na čelo oboch organizácií. OOP sa pod jeho vedením často dostávala do konfliktov s rôznymi arabskými štátmi, najmä s Jordánskom, Libanonom, ale aj so Sýriou a sústreďovali sa v nej najradikálnejšie živly s jasne teroristickým pozadím. Arafatovo vedenie v OOP presadzovalo používanie teroristických metód a bol jedným z najtvrdších nepriateľov Izraela. Napriek tomu sa mu však podarilo u západných krajín vytvoriť o sebe predstavu umierneného vodcu palestínskeho ľudu.
Arafat odsúdil izraelsko-egyptské zbližovanie a podpis mierovej zmluvy medzi Izraelom a Egyptom v roku 1979 pričom vtedajšieho egyptského prezidenta Anvara Sadata vyhlásil za zradcu.
V roku 1988 na zasadaní Palestínskej národnej rady v Alžíri vyhlásili Štát Palestínu na území okupovanom Izraelom. Na Arafatov návrh súhlasil tento exilový palestínsky parlament s rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN č. 242 a 338 a tým nepriamo uznal právo Izraelu na existenciu. OOP sa zároveň verejne zriekla terorizmu ako spôsobu boja za palestínsky štát.
Veľkým Arafatovým prešľapom bola podpora invázie irackého diktátora Saddáma Husajna do Kuvajtu v roku 1990 a odsúdenie zásahu spojencov proti Iraku v roku 1991. Arafat podporil S. Husajna aj v roku 2003, keď spojenci začali vojnu proti Iraku a neskôr irackého prezidenta zbavili moci. V deväťdesiatych rokoch prebiehali medzi izraelskými predstaviteľmi a Palestínčanmi tajné rokovania o mierovom riešení konfliktu, ktoré vyústili podpísaním izraelsko-palestínskych dohôd v Oslo. Na ich základe vznikla Palestínska autonómia ako základ budúceho palestínskeho štátu. Arafatovi udelili v roku 1994 Nobelovu cenu za mier za jeho podiel na dosiahnutí tejto izraelsko-palestínskej dohody.
Arafat a izraelský premiér Jicchak Rabin podpísali 28. septembra 1995 vo Washingtone historickú dohodu o rozšírení Palestínskej autonómie na západnom brehu rieky Jordán. Svojou neústupčivou politikou, neochotou prikročiť k demokratickým reformám, rozvetvenou korupciou v palestínskom vedení a neochotou bojovať proti terorizmu Arafat fakticky zmrazil mierový proces s Izraelom. Po jeho odmietnutí dohody iniciovanej vtedajším americkým prezidentom Billom Clintonom v Camp Davide v lete 2000, na základe ktorej mal palestínsky štát vzniknúť na 97 percentách palestínskeho územia v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu vrátane východného Jeruzalema, sa stalo čoraz zrejmejším, že Arafat si neželá vznik samostatného palestínskeho štátu, ktorý by existoval popri Izraeli, ale presadzuje vytvorenie palestínskeho štátu na celom bývalom mandátnom území britskej Palestíny.
Pri nedávnej manifestácii, ktorú po nepokojoch v pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu usporiadali Arafatovi prívrženci, palestínsky vodca vyhlásil, že "táto krajina patrí Palestínčanom, či sa to niekomu páči, alebo nie,". Podľa Arafata palestínsky ľud neprestane bojovať dovtedy, kým Jeruzalem nebude oslobodený a na múroch mesta, minaretoch a kostoloch nezaveje palestínska vlajka. Palestínčania sa podľa Arafata nesklonia pred nikým, len pred Alahom.
Izraelskí predstavitelia Arafata už dlhší čas ignorujú a odmietajú s ním rokovať. Podľa nich je palestínsky prezident prekážkou mieru v regióne a nie je serióznym partnerom na rokovanie, lebo žiadnu dohodu doteraz nedodržal. Podobný postoj zaujali aj USA, ktoré požadujú, aby palestínske vedenie prikročilo k reformám a začalo realizovať svoje záväzky vyplývajúce z mierového plánu nazývaného "cestovná mapa".
