Novinársky začínal ako 15-ročný koncom 70. rokov. Bol asistentom v Slovenskej televízii. V roku 1987 sa stal parlamentným spravodajcom, neskôr šéfredaktorom spravodajstva STV. Vymenoval ho Ján Čarnogurský, ktorému vzápätí zrušil príhovory premiéra. Keď prišiel na post predsedu vlády Mečiar, odmietol ich obnoviť. Odvolali ho. Pracoval pre viaceré médiá, bol predsedom Slovenského syndikátu novinárov, až sa stal hovorcom Rudolfa Schustera. JÁN FÜLE poskytol SME rozhovor.
Je hendikep byť bývalým hovorcom Rudolfa Schustera?
Neviem prečo?
Na Slovensku si nevytvoril práve pozitívne renomé.
Pre mňa je dôležité, že neurobil žiadnu politickú chybu. Skutočnosť, že niektoré jeho osobnostné črty ho viedli ku krokom, ktoré médiá i verejnosť posudzovali negatívne, sa zmeniť nedá.
Pomenujme tie osobnostné črty. Dominoval im exhibicionizmus?
Bol a je tvrdohlavý. Vedel, že niektoré kroky, ktoré urobí, nebudú vnímané pozitívne. Napriek tomu ich urobil. Pretože chcel.
Nie je to pre hlavu štátu kontraproduktívnou vlastnosťou? Nechce sa každý politik, prezident zvlášť, umiestňovať v rebríčkoch popularity čo najvyššie?
Keď je človek tvrdohlavý, tak ho to nezaujíma. Zaujíma ho, že dosiahne to, čo chce.
Schuster o vás hovoril, že ste nezávislým hovorcom. Ako mohol takého akceptovať pri svojej tvrdohlavosti?
To bolo pre mňa najväčšie vyznamenanie, vzniklo to asi tak, že sme tvrdohlaví obidvaja. Niekedy som jednoducho neurobil to, čo chcel on, ale to, čo som uznal za vhodné ja. Vtedy, ak bol jeho pohľad na mediálny problém politický a nie profesionálny. Šlo o moju náplň práce, moju pracovnú zmluvu a moju zodpovednosť.
A keď ste museli prezentovať s kamennou tvárou Schusterove názory, s ktorými ste nesúhlasili? Ako ste sa cítili?
To som robiť nemusel. Naše názory sa líšili skôr pri vracaní zákonov do parlamentu. Vtedy som sa obmedzil na legislatívu.
Bol iný aj pri spomínanom exhibicionizme Schustera - organizovaní makaren, pečení koláčov, kovaní rýľov v Medzeve a sadení dubov v prezidentskej záhrade?
Nie. Šlo o protokolárne záležitosti. Ani jeden strom by sa nezasadil a ani jeden rýľ neukul, keby s tým druhá strana nesúhlasila. A keď robil niečo ako súkromná osoba, do toho som nemal dôvod zasahovať. Mrzí ma len, že zbytočná publicita toho, čomu hovoríte exhibicionizmus, prekryla to, že Rudolf Schuster ako štátnik splnil svoju historickú úlohu. V roku 1999, keď nastupoval do funkcie, Slovensko zďaleka nevyzeralo také stabilné ako dnes. Urobil veľmi veľa preto, aby sme boli v NATO aj v Európskej únii. Sľúbil, že Slovensko sa tam počas jeho funkčného obdobia dostane, a to aj splnil.
Nemal tu skončiť? Bolo správne, že kandidoval po druhý raz?
Tu urobil svoju prvú vážnu politickú chybu v živote. Kto sa pozrie spätne na jeho život, zistí, že čo si zaumienil, to dosiahol.
A čo brazílske dobrodružstvo, ktoré z veľkej časti zaplatili daňoví poplatníci? To nepovažujete za chybu?
Aj to je dôsledok jeho tvrdohlavosti. Prvýkrát tú cestu do Brazílie uskutočnili jeho otec a strýko niekedy v 20. rokoch minulého storočia. Nakrútili z toho pravdepodobne prvý slovenský nemý cestopis. Rudolf Schuster ho našiel, časť zrekonštruoval, urobil z toho knihu a šiel po ich stopách, keď bol veľvyslancom ČSFR v Kanade. Nakoniec sa v roku 2001 rozhodol, že tam pôjde aj jeho rodina. A urobil z toho film, tak ako jeho otec.
Opakujem, že za peniaze poplatníkov.
Áno, bola s ním ochranka. Ostatné si platil sám. Neurobil to z vypočítavosti.
Čo ste si povedali pri odchode?
Že mu ďakujem za všetko, čo som sa od neho naučil - v dobrom aj v zlom. (smiech) Oceňujem, že je neuveriteľne pracovitý a cieľavedomý. Úplne iná povaha ako ja. Čo sme pre neho robili, však išlo mnohokrát na úkor voľna a súkromia. On to bral ako samozrejmosť a málokedy povedal ďakujem. Ak raz budem opäť niekomu šéfovať, budem sa po tejto skúsenosti snažiť častejšie ďakovať.
Viete už, čo budete robiť? Dostali ste nejaké ponuky?
Dostal, ale uvažujem, že sa budem živiť sám.
Stále platí vaša vízia vytvoriť súkromnú školu pre budúcich žurnalistov?
Áno, ale najskôr si musím pozrieť zákony. Ako hovorí jeden môj kamarát - viem vec vymyslieť, ale potom potrebujem ľudí, ktorí to spravia za mňa." (smiech) "Prvýkrát ma oslovili v roku 1992.
Ktoré strany? Sociálne zmýšľajúce - vy ste boli aj v KSČ, nie?
Bol. Nebudem ich menovať, ponuky som neprijal. Všetky boli orientované jemne doľava. Dnes je však u nás ťažko pomenovať ľavicovú stranu - aj pravicové často robia ľavicovú politiku. A ja si zatiaľ neviem predstaviť, že by som sedel v parlamente. Parlamentným spravodajcom som bol od roku 1987, rok som bol vo Federálnom zhromaždení ČSFR, a keď dnes sledujem fungovanie parlamentu a úroveň tých debát, šlo to rapídne dole. Vo federále bol zážitok počúvať, kedysi bolo aj zo slovenského z parlamentu čo citovať, dnes sú to len pikantérie. Múdry názor sa hľadá čoraz ťažšie.
Kedysi sme v parlamente s politikmi trávili noci, diskutovalo sa, analyzovalo, dnes tam televízne hviezdičky prídu na pár hodín a majú celodennú prácu za sebou. Nezmenila sa aj úroveň žurnalistov?
Áno. Neprekáža mi, že sa pekní ľudia ukazujú v televíziách - nezdá sa mi však normálne, že sa ich úroveň posudzuje počtom článkov o nich v bulvárnych plátkoch.
Už nemajú poznatky z čias federácie, niektorým už nič nepovie meno Čalfa, ale ani Svěchota či Vačok. Je to pozitívna správa, signál, že doba sa mení k lepšiemu a to staré je preč?
Nie je to ani jedno, samozrejme.
Je potrebné opakovať pre verejnosť chyby, ktoré od novembra 1989 vykonali politici alebo tí, čo im prisluhovali? Je potrebné pripomínať to mladej generácii? Stojí o to?
Je to potrebné. Aby ich neprekvapovali veci, čo sa v politike javia ako nové - pričom sa opakujú. Nedávno sa ma pýtali, či by nebolo potrebné, aby sa novinári lustrovali. Bez toho, aby vedeli, že v roku 1991 to bola bežná prax. Ja mám negatívne lustračné osvedčenie, podpísané Jánom Langošom, vtedajším federálnym ministrom vnútra. Lustrovať novinára dnes? (smiech) Kto by im zo súčasnej SIS povedal, že pre nich pracoval novinár?
Niektorí politici si dodnes myslia, že keď stáli novinári proti Mečiarovi v čase antidemokratických krokov krajiny, mali by stáť v šíku za nimi doteraz. Ide o politikov súčasnej koalície. Prečo majú také pomýlené myslenie o novinárskej robote?
Pretože mnohí novinári im k tomu dávali i dávajú zámienku. Pamätám si na rok 1992, keď sa v parlamente schvaľovali nezmyselné deklarácie o zvrchovanosti, chodili za mnou vlastní redaktori spravodajstva s otázkou: Kam sa pridáme? My sa máme niekam pridať?! reagoval som. Kedysi aj dnes existovala a existuje časť novinárov s prirodzeným príklonom ba až servilitou k niektorým politikom alebo stranám. A považujú to za normálne. Ja to za normálne nepovažujem.
Podobne možno spomenúť roky 1998 a 2001. Mikuláš Dzurinda dodnes nedokázal odpustiť časti novinárskej obce, že vtedy vytiahla kauzu uplácania novinárov stranou SDK či neférové založenie SDKÚ. Odvtedy to pokračuje každým ďalším škandálom. Ako je možné, že Dzurinda prirodzenú podporu novinárov za každej situácie vôbec očakáva?
(dlhé ticho) "Neviem. Naozaj neviem. Ale on, myslím si, očakáva prirodzenú podporu tuším od všetkých."
Počas svojej práce ste spoznali a mohli posudzovať konanie mnohých politikov. Kto z nich má právo užívať jednoznačne pozitívne renomé?
Absolútnym zážitkom bolo pre mňa stretnutie s pápežom. Pritom nie som veriaci, nechodím do kostola. Išlo o to, že bol svoj, bol to on, taký, aký je, so všetkým, čo prežil a prežíva. Mnohí politici majú veci naučené. Ľahko sa dá rozpoznať, ktorá gestikulácia je úprimná a ktorá natrénovaná, čo majú z vlastnej hlavy a čo je výsledkom drilu. Z pápežovho pohľadu vyžarovalo niečo neuveriteľne úprimné a čisté. Čosi, čo sa v očiach politikov hľadá veľmi ťažko.
