26. a 27. júna sa konalo boogie v Partizánskom. Akcia, na ktorú sa tešil určite každý, kto má s parašutizmom niečo spoločné a zároveň mal v ten víkend voľno, aby sa ho mohol zúčastniť. Bola to však akcia tak strašne zúfalá, že som sa rozhodol napísať o tom aspoň pár riadkov.
Na úvod by som chcel pochváliť organizátorov za veľkú snahu spraviť nám príjemné prostredie. Občerstvenie a ubytovanie bolo na dobrej úrovni, čo sa naneštastie o zoskokoch povedať nedalo. Zišlo sa nás cez 40 skákajúcich, čo je v roku 2004 pravdepodobne najväčšia skupina slovenských skydiverov. Všetko vyzeralo naozaj perfektne, ale poďme pekne poporiadku:
Prvá mašina v sobotu vyštartovala okolo jedenástej hodiny. 15 minútový let do 4000m, následné balenie a štart druhej mašiny okolo 11:45. Vo výške cca 3000 metrov skončil sľubne vyzerajúci víkend. Pri prelete cez súvislú oblačnú vrstvu sa vytvorila námraza, čo zjavne piloti zažili prvý krát v živote. Začali sme klesať a postupne sme stratili 2500 metrov s tým, že v takej výške aj budeme vysadení. Len zásluhou Romana Bakiča nakoniec piloti nastúpali späť aspoň do 3000 metrov. Všetci boli ale takí „nažhavení“ na zoskoky, že by sa na ten výsadok možno aj zabudlo.
Posádka Mi-8 následne pristála a oznámila organizátorom, že odchádzajú na 3-4 hodiny do Nových Zámkov, lebo tam majú „iný“ program. Znamenalo to asi toľko, že vyše 40 parašutistov sa bezradne motalo po letisku, pretože chýbala jedna maličkosť a síce vrtuľník. Tak sme všetci sedeli a tešili sa z toho, aké je pekné počasie a aké máme na Slovensku pekné dievčatá. Postupom času prichádzala horšia a horšia nálada a zároveň čím ďalej, tým väčšia oblačnosť. Nakoniec vrtuľník predsa len priletel, lenže kapitán stroja oznámil, že nad oblaky nejdeme, pretože nemieni chytiť znovu námrazu. Čiže skáčeme z takej výšky aká bude aktuálna. Možno 1500 a možno že aj 2000 metrov. Zároveň nám bolo oznámené, že cena letenky zostáva stále rovnaká. Chlapci piloti zrejme vedia, že je úplne rovnaké vyskočiť v 1500 metroch alebo v 4000. Zároveň som bol osobne upozornený jedným členom posádky na to, že vlastne ani my nemôžeme padať cez oblačnosť, lebo by sme tiež chytili námrazu, tak nevie, čo sa niektorí rozčulujú.
V tom momente už viac ako polovica ľudí stratila nervy a z letiska odišla. Zostalo nás tam asi 10 parašutistov a posádka, ktorá čakala na „lepšie“ počasie v lokálnom občerstvovacom zariadení. Okolo 19:00 pri absolútne identickom počasí nám posledným oznámili, že teda môžme ísť do vzduchu, lebo už je to OK. Neviem odkiaľ zistili túto zásadnú zmenu, pretože počasie sa nezlepšilo ani o 5%. V momente, keď zistili, že nás je tam dohromady už len 5, prišli reči o tom, že si to nevážime, nečakáme na lepšie počasie a že máme panské maniere. Takto krásne skončil prvý deň.
Sumarizácia: 2 zoskoky, jeden OK, druhý 3000 s vysvetlením, že šlo o život a mohli sme sa zabiť a nevážime si toho, že chlapci nám prišli ukázať úžasný stroj Mi-8 a niekto si dovolí byť nespokojný.
Druhý deň.
Prvý výsadok okolo desiatej hodiny. Všetko vyzeralo byť fajn, až na jednu maličkosť, že posádka nám prostredníctvom organizátora oznámila, že pokiaľ nebudeme stíhať zabaliť padáky do 15 minút, nemajú sa s nami o čom baviť a letia preč. Pohoda, ktorá z Partizánskeho odišla už v sobotu sa stratila už naozaj v nedohľadne. Pokriky na pilotov a prirovnávanie ich k istým partiám mužského tela sa začali množiť, vo vzduchu to začalo vyzerať aj na konfrontáciu. Po druhom výsadku posádka vrtuľníka definitívne stratila s nami nehodnými trpezlivosť a odletela.
Naozaj mi je ľúto organizátorov, že natrafili na niekoho takého. Urobili si nechtiac a nie ich zásluhou „meno“ a určite sa podobné boogie už nepodarí v Partizánskom tak ľahko zorganizovať. Situáciu nakoniec „zachránila“ An-2 zo Slávnice, ktorá priletela poobede a spravila 2 výsadky z 3000 metrov pre tých najskalnejších
Suma sumárum : 2 dňová akcia, 4 výsadky
Toto bol môj pohľad na vec. Kto bol v Partizánskom, prosím, vyjadrite sa aj vy k tomuto víkendu.
Autor: Marek Rolko, www.tjump.sk
