Nad mestom Clifden v Írsku krúži veľké dvojmotorové lietadlo. Po chvíli si pilot myslí, že zelená lúka je vhodným miestom na pristátie. Mýli sa, je to rozbahnené močarisko a stroj sa pri pristátí zapichne do blata. Dramatickú scénu sledovali ľudia na neďalekej pristávacej ploche, kde mohlo lietadlo bezpečne pristáť. Rýchlo k stroju pribehli. "Je niekto zranený?" "Nie," znie odpoveď. "Odkiaľ ste?" "Z Ameriky!" Pilotmi boli Briti John Alcock a Arthur Whitten Brown. Ako prvým sa im práve po viac ako 16 hodinách podarilo nonstop letom prekonať Atlantik. Stalo sa to 15. júna 1919, pred 85 rokmi.
Prvá svetová vojna znamenala vo vývoji lietadiel obrovský krok vpred. Znepriatelené strany pracovali na vývoji nových a výkonnejších typov až do posledných dní konfliktu. Tak sa stalo, že sa niektoré z nich dostali do výzbroje armád až tesne pred alebo po ukončení bojov a zrazu pre ne nebolo uplatnenie. To bol aj prípad na tú dobu výkonného britského bombardéra Vickers Vimy.
Uvažovalo sa, že bude s výzbrojou dvoch torpéd bojovať proti nemeckým plavidlám, najmä ponorkám. Koncom októbra 1918 bolo jedno z troch dovtedy postavených lietadiel pripravené na francúzskom letisku Nancy vykonávať diaľkové nálety na Nemecko. Podľa niektorých zdrojov mala byť cieľom aj Praha. Všetko zmenil koniec vojny. Vimy nakoniec nemuselo zabíjať ľudí a stalo sa slávnym vďaka diaľkovým preletom.
Ako prví ho na tento účel použili práve Alcock a Brown. Obaja bojovali počas vojny v letectve a jej koniec strávili v zajatí po tom, ako boli zostrelení. Pilotom bol Alcock, Brown mal na starosti navigáciu. Ako miesto štartu si vybrali ostrov Newfoundland na severovýchode Severnej Ameriky - cieľom bolo Írsko. Neboli jediní. Okrem slávy išlo aj o cenu 10-tisíc libier. Vypísaná bola pre toho, kto ako prvý preletí Atlantik bez medzipristátia.
Konkurencia mala náskok a Alcock s Brownom ju museli doháňať. Na Newfoundland prišli ako poslední iba dva týždne pred štartom. Súperi mali výhodu aj v podobe väčšieho štvormotorového lietadla, ktorému sa v tej dobe hovorilo aj Berlin Bomber. Jeho posádka však mala neustále problémy s chladením motorov. Rovnaký problém mali v tejto oblasti aj iné posádky. Kým posádka Berlin Bombera čakala na nové chladiče, Alcock si uvedomil, že problém je v príliš mineralizovanej vode, ktorú na chladenie všetci používali. Tá potom zanášala chladič, ktorý po čase prestal fungovať. Alcock to vyriešil jednoducho. Vodu prevaril, prefiltroval a bolo po probléme.
Kým konkurencia neustále robila rôzne skúšky, naša dvojica rýchlo napredovala a 14. júna vyštartovala. Vimy bolo pre let špeciálne upravené, ale aj napriek tomu neposkytovalo takmer žiadne pohodlie. Letci sedeli v otvorenom kokpite, v ktorom sa nemali kde skryť pred nečasom. Zlyhalo vyhrievanie sedadiel, trpeli nepríjemným chladom a vlhkom.
Prvé hodiny letu prebiehali bez problémov. Neskôr sa však začalo zhoršovať počasie a lietadlo sa dostalo do hmly. Bola vraj taká hustá, že letci nedovideli ani na vrtule, ktoré sa točili kúsok od nich. V takýchto podmienkach mali problémy s navigáciou.
Keď chceli vystúpiť nad hmlu, dostali sa do mrakov a búrky, ktorá lietadlo takmer zrazila do vĺn. Vo chvíľkach lepšieho počasia sa letci posilňovali sendvičmi. Na pitie mali so sebou kávu, whisky a pivo.
To najhoršie ich ešte len čakalo. Postupne sa im podarilo vrátiť sa späť do výšky viac ako dva kilometre. Tam však dostali silnú námrazu, ku ktorej sa pridalo husté sneženie. Situácia bola taká kritická, že Brown musel vyliezť z kabíny na krídlo - rýchlosť lietadla bola necelých 200 kilometrov za hodinu. Naokolo zúrila snehová búrka a Brown sa mohol pridržiavať iba jednou rukou. Druhou pomocou noža očistil krídla a motory od ľadu, ktorý by inak stiahol lietadlo dole. Túto akrobaciu bez akéhokoľvek istenia zopakoval štyrikrát.
Aj napriek nepriazni počasia sa po 16 hodinách a 12 minútach letu Alcock s Brownom nakoniec objavili nad Írskom. Ich let mal obrovský ohlas. Pár dní nato ich povýšili do šľachtického stavu. Cenu 10-tisíc libier im odovzdal Winston Churchill. Pre Alcocka s Brownom to bol vrchol leteckej kariéry. Alcock ten istý rok zomrel pri nehode a Brown si už nikdy nesadol do lietadla. Vimy však robilo kariéru ďalej. Ďalší úspech zaznamenalo, keď preletelo s medzipristátiami z Európy do Austrálie.
Slávnym pokračovateľom týchto letov sa v roku 1927 stal Američan Charles Linbergh. Ako prvý preletel Atlantik úplne sám. Jeho trasa bola podstatne dlhšia, letel z New Yorku do Paríža.
ROMAN PATAJ
linka: http://www.fi.edu/flights/long
