Sitek tvrdí, že nevylučuje, že SNS sfúzuje pred voľbami s Pravou SNS. Na fotografii s manželkou.
FOTO – ARCHÍV
Ján Sitek je najbližším mužom po boku svojho menovca a šéfa Jána Slotu.
Jeden bez druhého nemôžu byť až tak, že Sitek chce kandidovať za župana Žilinského kraja.
V Žiline je Slota primátorom a obaja tam budú mať okrem profesijného aj stranícke sídlo – Pravej SNS.
Obaja sú absolútne proti vstupu do NATO, hoci Sitekov názor bol kedysi opačný.
NATO? Aj za vstup, aj proti nemu
Ján Sitek to nemal v čase svojho šéfovania rezortu obrany jednoduché. SNS bola vtedy rovnako ako dnes kategoricky proti vstupu do NATO, vláda v tom čase aspoň navonok deklarovala úsilie Slovenska o začlenenie do aliancie.
Minister obrany to mal navyše takmer v náplni svojej práce.
„Musel som sa držať programového vyhlásenia vlády. Nemali sme na výber,“ hovorí Sitek dnes.
V súčasnosti by v referende o vstupe hlasoval proti: „Som za európsky systém obrany. Čo dnes NATO garantuje? 11. septembra bol napadnutý najsilnejší štát aliancie, členstvo v nej mu nepomohlo.“
Napriek tomu priznáva, že je za vstup do Európskej únie, „ale nie ako nejaký vnucovateľ“.
Všetko má vraj ísť prirodzenou cestou a všetko má svoj čas.
Hoci on si priznáva minimálne podiel viny na držaní niektorých ľudí v rezorte obrany: „Keby som tam šiel dnes, stačilo by na mesiac, povyhadzoval by som ich. Aby mal budúci minister čistý stôl. Niektorí ľudia tam skutočne nemali čo robiť.“
Spolupráca s HZDS
Šéfovi SIS Ivanovi Lexovi Sitek nikdy nezabudne, že ho dal sledovať.
Ján Sitek o šéfovi SIS: „Keď som zbadal, že sa okolo mňa pohybujú ľudia z SIS, zavolal som Lexovi a povedal som mu, že ak ich ešte raz prichytím motať sa okolo mňa, zavriem ich do pivnice a spravím tlačovku.“ Sitek v čase ministrovania rezortu obrany a v čase, keď ho siskári údajne sledovali, Lexovi tiež pripomenul, že sila sa počíta na zbrane.
„A že tých máme viac a ja tomu velím.“
A ešte Lexovi do telefónu povedal, že aj obrana disponuje spravodajskými službami.
„Rešpektoval to, nechal si poradiť.“ (Smiech.)
Mečiar ho sklamal, keď dal v čase Sitekovej dovolenky vymeniť jeho náčelníka generálneho štábu.
„Nebolo to korektné, to sa nerobí.“
Keď sa ho potom šéf HZDS pýtal, čo sprivatizoval, reagoval, že ako šéf vlády by to mal vedieť lepšie, mal by to mať pod palcom.
„Odvtedy mi dal pokoj. Samozrejme, že som nič neprivatizoval.“
Cesta na ministerstvo
Na post ministra obrany sa dostal nečakane, po voľbách v roku 1994 si ho zavolali stranícki šéfovia do Žiliny, sedeli tam asi piati.
„Hovoria mi: Budeš ministrom. Nedali mi ani čas na rozmyslenie, poslali ma, že mám ísť za dvere a oni idú o tom hlasovať.“
Sitek si myslí, že to bolo pre jeho pôsobenie na Orave.
„Slotovi sa zrejme páčilo, že SNS je u nás silná, a za odmenu nám dal ministerstvo, policajného prezidenta aj zástupcu FNM. Za člena vlády ma vymenovali trinásteho decembra, na slávnosť bosoriek.“
Manželka mu nechcela veriť a pripomínala mu, že nie je apríl, ale november.
„Potom však šla so mnou kúpiť nový oblek. Kúpil som si všetko – oblek, košeľu, kravatu, topánky aj kabát. V živote som naraz toľko nového oblečenia nemal.“
Kariéra
Do SNS vstúpil v roku 1990 – pretože chcel podporiť myšlienku samostatnosti Slovenska.
„Čechov mám pritom rád, švagriná je Češka. Ale každý si má bačovať na svojom.“
Predtým pracoval v Tesle Orava, učil na tamojšej priemyslovke, neskôr pracoval v Pozemných stavbách Žilina ako vedúci dopravy.
„V rokoch 1992 až 1993 som aj krátko podnikal, mal som stavebnú firmu a prenajatú budovu v Podbieli.“
Keď však potom prišiel domov s prvou výplatou ministra – asi dvadsaťtisíc korún – manželka sa ho pýtala, načo tam šiel, keď by u brata-podnikateľa zarábal viac.“
Je vlastníkom rodinného domu, ďalší, štyridsaťročný dom zdedil po rodičoch, má drevenicu, byt v Bratislave, jazdí na Škode Octavia.
O byt, ktorý kúpil od FNM ako minister, sa súdi.
„Uvidíme, či to vyhrám. Tým, že som ho kúpil, som odľahčil štátny rozpočet, veď minister má nárok na byt. Nezobral som si ani bezúročnú pôžičku ako niektorí. Stálo ma to asi milión tristotisíc korún. Polovicu už mám splatenú, zobral som si úver od Prvej komunálnej banky, na štrnásť– či pätnásťpercentný úrok, nič moc.“
V hotovosti má asi pol milióna korún, manželka pracuje v súkromnej firme a má v pláne zaoberať sa v budúcnosti cestovným ruchom.
„Neviem, koľko zarába. Ale ja určite zarábam viac.“
Jeho brat je spolumajiteľom OVP Orava, jednej z mála fabrík na Orave.
Obaja Sitekovci sú tam vychytení ako veľkí fanúšikovia futbalu, hrávajú ho už odmalička.
Podmienka ministra – veľa detí a rozumieť futbalu
„S futbalom som to dotiahol až do druhej ligy. Z Podbieľa ma kúpil Martin – za dvadsaťtisíc korún, pätnásťtisíc dali mne.“
Už viac ako sedemnásť rokov je doma, na Orave predsedom futbalového klubu.
„Raz k nám prišiel na návštevu minister obrany Brazílie, pýtam sa ho: Viete, ktorý deň je vo vašej krajine najvýznamnejší? On, že deň ústavy. Hovorím, dobre, tak mi povedzte druhý najvýznamnejší. Keď odpovedal, že nevie, poradil som mu, aby po návrate domov podal demisiu. Mal by predsa vedieť, že je to 19. november 1969, keď Pelé strelil tisíci gól v zápase FC Santos s Vasco de Gama na štadióne Maracana. Vtedy sa všetky zvony v Brazílii rozozvučali. Ten minister ma potom okamžite pozval do Brazílie na návštevu.“
Sitek mal aj na zahraničných návštevách podmienku – aby ho zobrali na dobrý futbalový zápas.
„Rešpektovali to všetci ministri.“
Dve nepísané pravidlá „vyžadoval“ počas funkcionárčenia aj na ministerstve.
„Každý chlap okolo mňa musel mať tri dcéry – výnimku mal len hovorca, ten mal dve. Ja mám štyri. Druhou podmienkou bolo, že museli rozumieť futbalu.“
Spĺňali to vraj všetci, ktorých si okolo seba „postavil“.
„Mojím snom je byť prvým ministrom športu na Slovensku. Myslím to vážne, minister športu je v Čechách, v Poľsku aj v Maďarsku, tak prečo by nemohol byť u nás? Potrebujeme ho.“
