FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Najbližším politickým priateľom Arpáda Duku Zólyomiho je Miklós Duray.
V roku 1990 spoluzakladali Spolužitie, poznali sa ešte zo študentských čias.
Podľa Zólyomiho je Duray z maďarských politikov najvzdelanejší.
„Dvadsať rokov sa venuje politike a sústredí sa na ňu. Je to veľký stratég. Ale existuje aj reálna politika a v tom je Bugár lepší.“
Rovnako ako pre ďalších členov SMK je preňho vstup Slovenska do NATO prioritou.
Aj preto si myslí, že ich stranu nemožno porovnávať s SNS na rovnakom princípe.
„Nemáme nad čím premýšľať.“
Priznáva, že niektorí poslanci slovenských národných strán sa maďarským kolegom v parlamente ani nezdravia.
„Ako napríklad bývalý predseda SNS a súčasný predseda niečoho podobného. My však nechceme získavať preferencie tým, že budeme nadávať na SNS. Nie sme nacionalisti, máme svoj program.“
Na autonómiu treba dvoch
Zólyomi však zároveň hovorí, že autonómia je bežnou vecou napríklad vo Fínsku, v Španielsku, Belgicku alebo vo Švajčiarsku.
„Ak sa dohodnú, tak je to na stabilizáciu situácie vnútri, nie na rozbíjanie štátu. Ale keďže na autonómiu treba vždy aspoň dvoch a u nás táto vôľa nie je, sme od autonómie veľmi ďaleko a netreba tým strašiť.“
Podpredseda SMK si dokonca myslí, že všetci Slováci, aj na juhu, majú vedieť plynule hovoriť po slovensky.
„Je to dôležité, ak sa chcete brániť, ak chcete útočiť aj keď chcete tvoriť. Môj otec vedel dvanásť jazykov. Raz mi povedal, vieš synu, prvých päť sa učíš ťažko, ale tie ďalšie idú lepšie. Ja viem po anglicky, nemecky a rusky.“
Trinásť rokov robil jadrové pokusy v ZSSR
Zólyomi chce v politike zotrvať aspoň ďalšie obdobie, byť politickým aktérom sa mu páči.
„Ak nastúpi jedna generácia politikov, treba počítať, že tam budú aspoň dvadsať rokov.“
Keď sa ho v mladosti pýtali, čím chce byť, vždy odpovedal – strojným inžinierom, pretože iný dobre znejúci pojem nepoznal.
Nakoniec vyštudoval fakultu technickej a jadrovej fyziky v Prahe.
„Označovali sme ju skratkou – fuj tajfl.“
Duka-Zólyomi písal diplomovú prácu o Jaslovských Bohuniciach – po krátkej profesorskej anabáze na katedre jadrovej fyziky v Bratislave odišiel v roku 1976 na stáž do Sovietskeho zväzu.
„Do Dubny, asi stodvadsať kilometrov od Moskvy, robiť jadrový výskum. S celou rodinou sme žili v mestečku, kde patrí všetko výskumnému ústavu. Pracovalo tam viac ako šesťtisíc odborníkov, aj Rusov, aj cudzincov.“
Pôvodne mali ísť na tri roky, zostali až do roku 1989.
„Dvetisíctristokilometrovú cestu na Slovensko sme merali niekoľkokrát do roka, Škodou 105.“
Natrvalo sa vrátili asi štrnásť dní pred nežnou revolúciou.
„Ten skvelý čas nám vyšiel náhodou. Ešte v aute sme hovorili, že hoci v Rusku zúri perestrojka a Gorbačov, tu je to pokojné a nič sa nedeje.“
Všestranný politik
S manželkou sa zoznámil, keď pre ňu teta vybavovala dobrý kádrový posudok.
Bolo to v čase, keď pracoval v Cvernovke ako robotník, potom robil chvíľu v komunálnych službách ako závozník.
„Otec totiž nebol dobrým kádrom. Bol advokátom aj novinárom a príliš politizoval, tak ho odsúdili na osem rokov. Až potom som mohol začať študovať. Po vojne. Mal som vynikajúci posudok, bol som radistom, športovcom, založil som tam tanečný súbor aj orchester.“
Syn Zólyomiovcov Attila sa skoro „potatil“, má tridsaťjeden rokov a vyštudoval kybernetiku v Moskve.
„Potom sa však dal na inú dráhu. Zakladal pobočku jednej z najväčších svetových audítorských firiem na Slovensku, dnes pôsobí v jej pobočke v zahraničí.“
Dvadsaťsedemročná dcéra Anikó pracuje v súkromnej spoločnosti.
„Doma hovoríme po maďarsky, ale v stredu sme vždy hovorievali po slovensky. Mali sme slovenský deň.“
Hoci Zólyomi vyrastal na južnom Slovensku, cíti sa roduverným Bratislavčanom. S manželkou majú najradšej prechádzky po korze, sami bývajú v centre hlavného mesta a ich byt je zaplnený knihami.
„Pri nich si v pokoji rád zapálim fajku. Mám ich v zbierke viac ako sto a prvú mi darovala manželka. Ale nemyslite si, nie celkom z lásky. Skrátka jej cigarety smrdeli.“ (Smiech.)
