Vojaci protitalibanskej Severnej aliancie. FOTO – REUTERS
Martin Rajec bol v čase nášho stretnutia chorý. Po tom, ako sa vrátil z Afganistanu, sa liečil z dyzentérie. Strávil tam jedenásť dní, týždeň bol v Tadžikistane a okrem mnohých silných zážitkov ho šokovalo najmä to, že niektorí obyvatelia Afganistanu o konflikte medzi svojou krajinou a USA a zvyškom sveta ani nevedia.
„V horských oblastiach dokonca nepočuli ani o hnutí Taliban. Ich hlavným problémom je každodenný boj o prežitie,“ hovorí reportér spravodajskej televízie TA3.
Chceš radu? Zaplať. Znie: Jedlo v Afganistane nekúpiš
Cesty zahraničných novinárov do krajiny tretieho sveta organizuje ambasáda opozičnej Severnej aliancie. Do ich centra Faizabádu ich privážajú vojenským lietadlom, odtiaľ sa presúvajú džípom do Kešemu. Po území Afganistanu sa dá pohybovať len vďaka priepustkám, ktoré vystavuje príslušný veliteľ jednotky, a vďaka dolárom – platilo sa za lietadlo, prenájom džípu stál na pár dní sto dolárov, tlmočník takisto.
„Tlmočníkov robia vzdelaní muži, ja som si našiel lekára, ktorý inak zarobí približne sedemsto korún mesačne. Príjmy od zahraničných novinárov predstavujú pre krajinu vyššiu sumu, ako je produkcia jeho hospodárstva za posledných päť rokov.“
Niekedy však novinárovi v Afganistane nepomôžu ani peniaze.
„Trochu som to podcenil a nezobral som si niektoré potraviny. Obchody boli prázdne a ja som si nemal kde kúpiť vodu, jedlo. Celý týždeň som žil o suchom chlebe a ryži. Keď ma niektorý zahraničný novinár ponúkol kávou alebo instantnou polievkou, dokázal som ju chlípať dve hodiny.“
Slovenského reportéra zradila aj technika.
„Nezobral som si náhradné batérie do telefónu a kamery. Keďže tam nie je elektrina, musel som najskôr objaviť generátor a potom platiť za jeho použitie.“
Počítačová technika, kamery, satelitné telefóny sa kazia aj v dôsledku studených vírov, ktoré všade zanášajú jemný prach.
„Dostal sa všade. Sypal sa zo mňa ešte týždeň po mojom návrate na Slovensko.“
Vojaci aliancie strieľajú aj proti sebe
Hoci si zahraniční novinári dokážu urobiť za pár dní v Afganistane obraz o krajine, o skutočnej vojne reálny obraz nezískajú.
„Je to taká šou. Vojaci majú uniformy, sú oholení a dobre živení. Veliteľ povolí nakrúcanie, až keď sú bezchybne upravení. Len v Kešeme som videl pravých mudžahedínov – zarastených a otrhaných. Boli skutočne zbiedení, jedinou vecou, o ktorú nemali núdzu, boli náboje do kalašnikova.“
Vojaci Severnej aliancie ho dokonca nútili, aby si zastrieľal do talibov. Nedostatok úcty k životu zažil na vlastnej koži aj vtedy, keď sa pokúšal zachrániť topiaceho sa vojaka. „Kúpal sa v rieke, a keďže nevedel plávať, strhol ho silný prúd. Kedysi som sa venoval športovému plávaniu a robil som záchranára, preto som sa ho pokúšal vytiahnuť z vody. Žiaľ, nepodarilo sa mi to.“ Okolostojaci vojaci sa hneď po „akcii“ rozišli do táborov či na cvičenie.
„Bol som šokovaný. Smrť v tejto krajine je súčasťou života. Jednotná dokonca nie je ani Severná aliancia. V jej radoch sú znepriatelené skupiny Uzbekov a Tadžikov, ktoré ak nebojujú proti Talibanu, bojujú proti sebe. Zažil som noc, počas ktorej proti sebe strieľali zo samopalov. Keď použili protipancierové päste, mal som pocit, že nás bombardujú.“
Sentiment tam prepadne chlapa aj reportéra
Medzi najsilnejšie zážitky slovenského reportéra však patrí návšteva sirotinca. Je podporovaný zahraničnými sponzormi, výborne vybavený, poskytuje najvychytenejšie podmienky. Žiaľ, len pre tridsať detí, hoci sirôt sú v Afganistane tisíce.
„Zaujalo ma asi šestnásťročné dievča. Veľmi inteligentné, ale s telesnou chybou. Po prekonaní detskej mozgovej obrny nemôže chodiť, čo v Afganistane znamená, že sa nevydá. Slobodná žena je tam pritom odsúdená na ulicu a žobranie – nemôže pracovať. Po odvysielaní reportáže na Slovensku som tajne dúfal, že niekto zavolá a opýta sa, či to dievča možno adoptovať. Ale to je, samozrejme, chvíľková naivita. Proste sa tam stáva v istých situáciách sentimentálny aj reportér, aj chlap.“
Autor: Jana Kollárová
