Pred týždňom získal na najznámejšom desaťbojárskom atletickom mítingu v rakúskom Göetzise zlato, vyhral už štvrtýkrát a odniesol si 21-tisíc eur.
Keď sa ROMAN ŠEBRLE objaví kdekoľvek na svete na ploche štadióna, hľadisko šalie.
Hoci sa napriek úspechom necíti ako hviezda, jeho športový cieľ je jasný - zasadnúť v Aténach na olympijský trón.
Denník SME sa s ním zhováral aj o mieste športovca medzi celebritami, ale najmä o mieste športovca v politike, o politike a s ňou zákonite o mieste Slovákov a Čechov v opätovnom, tentoraz európskom spojení.
Poznáte Petra Šťastného?
Peter Šťastný? Komentátor, že?" (smiech) "To neviem.
Myslíte si, že spojenie športu a politiky je šťastným vyústením športovej kariéry?
Niekedy určite. Do európskeho parlamentu kandiduje napríklad Erki Nool, olympijský víťaz zo Sydney v desaťboji. Určite aj mnoho iných športovcov. Ľudia zo športu nemôžu byť zlí politici - podľa všetkého sa nezaujímajú iba o politiku a nebudú jednostranne zameraní.
Nemôže politické angažovanie sa športovcovi uškodiť?
Závisí od toho, akým politikom bude. Keď dobrým, tak mu to prospeje, keď zlým, tak mu to uškodiť môže. Ako každému.
Vy by ste sa nejakej politickej strane zaviazali?
Asi nie, na politiku veľmi nie som. Aj keď je to určite dobrý biznis.
Čo by ste robili ako český politik inak?
Viac by som rozmýšľal o zákonoch a veciach, ktoré sú dôležité pre všetkých, ako o zbytočnostiach.
Doma teda žiadnu politickú stranu nepreferujete?
To áno. Fandím prezidentovi Klausovi.
Poznáte aj nejakých slovenských politikov?
Pred niekoľkými rokmi som trénoval v Tatrách pri Štrbskom plese, hádzal som si basketbalovou loptou do koša. Zrazu prišli nejakí ‚kravatiaci' a z hlúčika sa ozvalo: ‚Požičaj mi loptu!' Zdadal som Mečiara, hodil som mu ju, skúsil dvakrát trafiť do koša, ale vždy mimo.
Po skončení športovej kariéry môže byť politika tiež váš smer?
Rozhodne týmto smerom neuvažujem.
A čo hovoríte na účinkovanie športovcov a umelcov v politických kampaniach?
Nevidím to tragicky - ak to nerobia za peniaze a veria tomu, čo rozprávajú. Ak majú určitú politickú stranu radi a veria jej, prečo by nemali svoj názor verejne vysloviť?
Ktorá strana by vás nahovorila?
Asi ODS.
Môže mať na ľudí väčší efekt, ak názory prezentuje osobnosť zo spoločenského života?
Určite áno. Tým väčší, ak sa ľudia s jeho názormi stotožňujú.
Sledujete kampaň kandidátov na posty europoslancov?
V termíne volieb to sledovať určite budem. Momentálne mám na to veľmi málo času.
Česko a Slovensko opäť spojila Európska únia. Bolo pozitívne, že sme sa najskôr rozdelili?
Keby sme vedeli, že raz budeme v Európskej únii, tak by sa Česko-Slovensko asi nedelilo. Sme však dva odlišné národy - možno to bolo obom aj na prospech.
Aké sú vzťahy českých a slovenských športovcov?
Chodím na sústredenia so slovenskými atlétmi, so šprintérom Martinom Briňarským som býval spolu v izbe už 7-krát. Rivalita medzi českými a slovenskými športovcami nie je taká, ako so športovcami iných krajín. Možno nie je žiadna. Prajem Slovákom viac ako komukoľvek inému. Znie to možno frázovito, ale predsa ich beriem ako bratov.
Myslíte, že sa niektorí tešia z toho, keď Česi prehrajú napríklad v hokeji?
Ak by vypadli Slováci, určite by som radosť nemal. Keď vypadnú Česi, automaticky sa fandí Slovákom.
Do akej miery súvisí šport a politika? Strácajú sa na športovisku ekonomické a hospodárske rozdiely medzi krajinami?
Počas pretekov si neuvedomujeme, kto odkiaľ je. Po pretekoch sa však veľa rozprávame o podmienkach, aké majú na tréning v rôznych krajinách. Šport s politikou veľmi súvisí. Žiaľ, väčšina politikov si to neuvedomuje. Je to určitá propagácia krajiny, športovými výsledkami získava možno väčší kredit ako politikou. Keď som vyhral v Sydney striebro, vedel o tom celý svet. Zrazu všetci vedeli, kde je Česká republika. Keď niekto vyhrá napríklad olympijský titul, dal by som mu privilégium, že do konca života si môže robiť - obrazne povedané - čo chce. Je to nedocenené.
Nerobia si skôr politici prehnané zásluhy na úspechu športovcov vlastných krajín?
Ako ktorí. Napríklad Klaus športu rozumie, nikdy nechýbal na vyhlásení atléta roka. To si vážim.
Hovoríme o tom, že keď hokejisti vyhrajú titul, prijíma ich prezident, premiér, parlament a zrazu sú politici v rovnakom strede záujmu ako športovci - ktorí jediní sa o víťazstvo pričinili.
Máte pravdu, niekedy to tak, žiaľ, je.
Posielajú vám politici blahoželania po úspešných pretekoch?
Niekto si ani nespomenie, iní mi ich posielajú pravidelne. Neodpovedám na ne, ale veľmi si to vážim.
Kto ich posiela najviac?
Som vojakom z povolania, takže najviac ich dostávam z ministerstva obrany.
Nakoľko je atletika lukratívny šport?
S inými športmi sa to nedá porovnávať. Najlepší atléti sveta to majú finančne zaujímavé - ale iba v disciplínach ako beh na sto alebo na dvesto metrov, ktoré sú atraktívne aj pre divákov. Desaťboj, ktorý robím, je na tom asi najhoršie. Preteky trvajú dva dni, kto sa na to vydrží pozerať? Finančne to rozhodne nie je také atraktívne.
Ako teda šport beriete - ako niečo, čo vám pokryje náklady, alebo ako obchod?
Najlepšie peniaze sa dajú zarobiť na majstrovstvách sveta. V tomto ohľade sa nesťažujem. Aj keď napríklad s takým futbalom alebo hokejom sa to nedá porovnať, ale vybral som si atletiku - pre mňa je dôležité, že ma to baví.
Amatérskymi atlétmi sú aj naši premiéri - Dzurinda behá so Špidlom.
Je to fajn, vážim si každého, kto športuje.
Vás však viac ako ich vnímajú ako celebrity. Ako sa cítite, keď za vami utekajú ľudia so žiadosťou o autogram, spoločnú fotografiu?
Počas svojej športovej kariéry som bol asi na dvoch večierkoch. Ako celebrita sa necítim - aj keď si uvedomujem, že ľudia ma spoznávajú a šepkajú si za chrbtom moje meno. Niekedy je to príjemné - každý človek je tak trošku márnomyseľný. Čím ďalej, tým viac to však vnímam ako nutné zlo. Nesvoj sa napríklad cítim, keď musím chodiť na sponzorské podujatia.
Len to je negatívna strana popularity?
Aj to. V Čechách som sa stretol s negatívnym ohlasom napríklad vtedy, keď som vyhlásil, že chcem vyhrať a urobiť svetový rekord. Považovali ma za nafúkaného. Pritom je to úplne prirodzené - skromnosť na pretekoch je podľa mňa hlúposť. Atletika je individuálny šport a každý z atlétov chce byť čo najlepší.
Mimochodom, na sústredenia chodíte pravidelne aj do Afriky. Prečo?
Je to moja obľúbená krajina na tréning. Zažil som množstvo tréningov a vždy po 14 dňoch som mal chuť odísť domov. Bolo to tak na Kanárskych ostrovoch, v Taliansku, v Španielsku. V Afrike sa cítim veľmi príjemne. Naposledy som tam bol sedem týždňov a keby tam bola so mnou manželka a malý syn, tak určite vydržím oveľa dlhšie.
Ako vnímate kontrasty v tej krajine?
Juhoafrická republika je krajina dvoch svetov. Raz po golfe som sa rozprával z mladým černochom, ktorý robil caddyho, nosil golfové palice, radil. Rozprával mi o ich živote. Keď som sa ho pýtal, kde bude spať, povedal, že nevie. Za golfový zápas dostane v prepočte asi osemdesiat korún, z ktorých by mal živiť rodinu. Dal som mu asi 5-krát toľko a on sa rozplakal. To ma skutočne dojalo". "V plechových barakoch tam žijú celé rodiny. Raz sme zablúdili do dvojmiliónového geta a vtedy som sa naozaj bál.
Vy zato máte v Prahe nový dom a vraj tajíte adresu?
Mám rád svoje súkromie. Nie je to kvôli novinárom. Je to pre to, že ma ľudia poznajú a nepotrebujem, aby mi tam stále niekto zvonil, že chce autogram.
Veľa začínajúcich športovcov sníva o tom, že sa športom budú živiť, málokomu sa to podarí. Je to tak?
Stretol som sa s mnohými atlétmi, ktorí počítali s tým, že raz budú dobrí a šport ich bude živiť. To je zaručená cesta k pravému opaku. Najskôr tam musí byť nadšenie a láska k tomu športu. Až potom naraz zistíte, že vás aj živí. Tak to bolo u mňa. Atletika bola môj koníček, ktorý ma bavil. Až raz som zistil, že ide aj o peniaze.
A nielen o tie za šport. Vraj uzatvárate stávky.
S trénerom. Najčastejšie sa s ním staviam o vlastné výkony. Najlacnejšiu vec, o ktorú som sa stavil, bola minerálka. Najdrahšia - auto. Stavil som sa oň na golfe s hovorcom mojej marketingovej agentúry. Vyhrával až do konca. Potom ma zachránila breza, ktorú trafil.
(smiech)
