Viedeň 1. júna (TASR) - Oznámenie britských a amerických lekárov, že najneskôr v roku 2005 chcú po prvý raz transplantovať ľudskú tvár, vyvoláva stále zimomriavky.
Lekári, medzi ktorých patrí aj londýnsky chirurg Peter Butler, majú v úmysle preniesť kompletnú tvár mŕtveho (koža, svaly, tuk, nos, uši, obočie a pery) na pacienta, ktorého tvár je nenapraviteľne poškodená v dôsledku úrazu alebo onkologického ochorenia. Technicky nie je tento zákrok nijakým problémom.
Vážnym problémom unikátnej operácie je transplantácia mimických svalov, tieto sú totiž veľmi citlivé a ťažko odhadnúť, ako bude mimika operovaného človeka fungovať, upozorňuje v rozhovore pre rakúsky denník Die Presse Hildegunde Pizová, prednostka Univerzitnej kliniky pre plastickú a rekonštrukčnú chirurgiu z Innsbrucku.
Hlavným problémom je však psychika a etika. Len ťažko možno predvídať, ako sa zmení osobnosť človeka s tvárou, ktorá nie je jeho. Už s transplantovaným srdcom sa mnohí necítia príjemne. A ako sa s transplantáciou tváre vyrovnajú príbuzní darcu?
Vo väčšine európskych krajín platí zákon, podľa ktorého by mala optická integrita mŕtveho zostať zachovaná. Väčšina príbuzných sa chce na zosnulého pozrieť ešte posledný raz. Len málo ľudí nepodľahne pri poslednej rozlúčke emóciám. Ako sa asi budú lúčiť s človekom bez tváre. A ako sa s novou tvárou vyrovná obdarovaný, definuje problémové okruhy viedenská psychologička Christa Walková.
"Mnoho vecí sa dá zvládnuť technicky, primálo pozornosti sa však venuje psychologickým účinkom takýchto zákrokov," upozorňuje ďalej Walková.
Denný pohľad na vlastnú cudziu tvár v zrkadle môže v najhoršom prípade viesť k depresii, hrôze a pocitom viny voči mŕtvemu a skončiť samovraždou.
Možno pochopiť výsledky prieskumu vo Veľkej Británii, ktorý ukázal, že ani jeden z oslovených nebol ochotný darovať svoju tvár niekomu inému. "Moja tvár, to som ja, nedarovala by som ani vlastný mozog," odpovedala jedna z účastnkov prieskumu.
Na druhej strane sa však vyskytujú aj opačné názory, upozorňujúce na to, že dnešná civilizácia má k mŕtvemu telu príliš vlastnícky vzťah. "Je mi úplne jedno, čo sa s mojím telom stane po smrti," komentovala výsledky prieskumu Hildegunde Pizová.
