Jeruzalem 7. marca (TASR) - Izraelský premiér Ariel Šaron bude prežívať ťažké chvíle na rokovaniach s Palestínčanmi, ak sa ministrom jeho takmer 30-členného kabinetu nepodarí nájsť konsenzus vo vlastných radoch. Po zvolení za premiéra vo februári najväčším rozdielom hlasov v 53-ročnej histórii izraelského štátu, 73-ročný bývalý generál dnes v parlamente (Kneset) predstaví to, čo on sám nazýva "vládou národnej jednoty". Ale akej jednoty?
Jeho "rozľahlá" koalícia sa začína naľavo Šimonom Peresom, ktorého mierové iniciatívy otvorili cestu palestínskemu lídrovi Jásirovi Arafatovi späť na západný breh Jordánu a pásma Gazy, a končí sa pravicovým extrémistom Rehavamom Zeevim, ktorého jedinou túžbou je vyhnať Palestínčanov z týchto území. Podľa niektorých komentátorov už takáto "nemožná" kombinácia je sama o sebe zárukou blízkeho kolapsu.
Šaron pri rozdeľovaní ministerských rezortov ani veľmi neprekvapil. Najväčším z malých prekvapení bolo vymenovanie drúzskeho Araba Saláha Tárifa zo Strany práce na post ministra bez kresla. V krátkych dejinách Štátu Izrael je to prvý Arab vo vláde židovského štátu. Prvenstvo Šaronovi neujde ani pokiaľ ide o feminizáciu novej vlády, keď trom ministerským rezortom vládnu ženy.
Rozčarovaní sú ruskí emigranti zo strany bývalého sovietskeho disidenta Natana Šaranského, keď už druhýkrát v rozpätí ani nie dvoch rokov im mocensky vplyvné kreslo ministra vnútra "vyfúkli" ich úhlavní politickí rivali z tábora ultranacionalistického Sefardského združenia strážcov Tóry (ŠAS).
Očakáva sa, že so založenými rukami nezostanú sedieť ani vnútrostranícki oponenti "kapitána" Ariela Šarona a "prvého dôstojníka" Šimona Peresa koaličnej vlády. Stúpenci expremiéra Benjamina Netanjahua, ktorým sa neušiel žiadny z dôležitých ministerských kresiel, ani umiernené krídlo Strany práce, ktoré bolo proti účasti labouristov v koalícii národnej jednoty, si celkom určite nenechajú ujsť žiadnu príležitosť na to, aby zo Šarona a Peresa "stiahli teplú prikrývku".
Navyše Šaronova koaličná loď bude musieť preplávať mnohými nebezpečnými úskaliami búrlivého rozhodovania na pôde roztriešteného Knesetu, kde 18 politických strán tvrdo obhajuje svoje stranícke záujmy, a tak politickí pozorovatelia nevylučujú, že nové parlamentné voľby sú iba otázkou niekoľkých mesiacov.
Aká bezbrehá je Šaronova koaličná platforma, taká široká je aj základná zahraničnopolitická platforma blízkovýchodného mierového procesu. Šaron a Peres (77), vodcovia dvoch najväčších politických subjektov v krajine bloku Likud a Strany práce sa dohodli, že rokovania s Palestínčanmi povedú na báze výmeny územia za mier. V podivnom ľavo-pravom spojenectve akosi prehliadli obrovskú priepasť, týkajúcu sa rozsahu ústupkov, ktoré sú tieto strany pripravené urobiť na Izraelom kontrolovanom teritóriu Predjordánska a Gazy. Závažné trhliny existujú aj v otázke postupu pri likvidácii vyše päť mesiacov trvajúceho palestínskeho ľudového povstania (intifáda).
Šaron nemá v úmysle, ako vytrvale vyhlasuje, podať Arafatovi ruku a začať s ním rokovať skôr, ako sa skončí krvavé izraelsko-palestínske násilie. Iným extrémom je skutočnosť, že Peres sa s Arafatom delí o Nobelovu cenu mieru z roku 1994 a práve v dialógu s Arafatom vidí záruku budúceho mieru a bezpečnosti v regióne.
Buldozér - ako Šarona prezývajú pre jeho tvrdé a nekompromisné postoje, zvíťazil 6. februára aj preto, že v minulosti si vždy dokázal "po svojom" poradiť s palestínskym odporom. Šaron však chce aj mier a izraelská i medzinárodná verejnosť ho bude tlačiť k tomu, aby cesta k stabilite na Blízkom východe viedla diplomatickými kanálmi. Každý z dvojice hlavných aktérov má osobný záujem na udržaní pokoja v koalícii, ale aj na dosiahnutí historického mieru s Arabmi.
Je možné, že Šaron by sa rád rehabilitoval z neúspechu zaznamenaného v roku 1982, keď musel rezignovať na post ministra obrany, po nešťastnej izraelskej invázii do Libanonu. Libanonské kresťanské milície spojenci Tel Avivu vtedy v bejrútskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla zmasakrovali stovky Palestínčanov a nepriamu zodpovednosť za to svet aj Izrael pripísal Šaronovi. Peres by pre zmenu určite rád videl oživenie mierového procesu, ktorý v roku 1993 pomáhal odštartovať ako šéf izraelskej diplomacie. Mnoho bude záležať aj od samotných Palestínčanov: umiernené krídlo palestínskeho odboja už predpovedalo zmrazenie mierového procesu na Blízkom východe, ak Ariel Šaron zasadne do premiérskeho kresla. Radikálnejšie zložky palestínskeho odboja, ako Islamské hnutie odporu (Hamas), pohrozili rozpútaním teroru cestou samovražedných bombových útokov.
