Trenčiansky hrad (vľavo) mal rovnakých vlastníkov ako kaštieľ v Dubnici (vpravo). No stav, v akom sa obe pamiatky nachádzajú, sa nedá porovnať. Čo myslíte? FOTO SME - NINA MICHALÍKOVÁ
Priska Perháčová (91) je jedna z mála žijúcich Dubničanov, ktorá si spomína na kaštieľ v jeho pôvodnej podobe. Jej otec Štefan Suhánek robil v 20. rokoch kočiša u posledného majiteľa Schanzera.
"Otec každý deň vozil vtedajšieho pána do kaštieľa v Klobušiciach, kam chodil navštevovať tamojších grófov. Schanzer dokonca mal prvé auto v Dubnici, a vtedy musel otec zložiť šoférsku skúšku, aby ho mohol voziť."
Kaštieľ videla zvnútra na každé Vianoce. "Ako deti zamestnanca sme so súrodencami povinne chodili do kaštieľa na štedrovečernú večeru. Cítili sme sa vtedy ako páni, na bohatých hostinách sa zúčastňovalo všetko služobníctvo."
Zariadenie kaštieľa ju ako malé dievčatko veľmi nezaujímalo. "Pamätám si iba obrovské obrazy, ktoré viseli na stenách. Dvere na miestnostiach boli vždy otvorené a dalo sa dovidieť až na druhý koniec chodby."
Páni mali dva obrovské psy, Cézara a Juna. "Pamätám si, že jeden z nich zdochol a pochovali ho ako človeka v parku. Park bol otvorený, chodili sme tam ako domov. Nádvorie uprostred kaštieľa bolo krásne vysadené kvetmi."
Keď poslední majitelia odchádzali do Maďarska, nechali v kaštieli všetko okrem šatstva. V 90. rokoch prišla do Dubnice Schanzerova vnučka, ktorá žije v Anglicku. Myslela si, že kaštieľ je v prevádzke a že v ňom bude môcť podnikať.
Keď videla zničenú budovu, rozhodla sa dedičstva vzdať. (nim)
