Aj politici sú len ľudia – každý z nich má čosi rád.
U prezidenta SR Rudolfa Schustera je to tenis, písanie kníh, nahrávanie cédečiek, tancovanie makareny, pečenie čo najväčších koláčov a poznávacie túry po stopách predkov. Jeho predchodca Michal Kováč má zase slabosť pre zbieranie pamiatkových suvenírov zo zahraničných ciest. Medzi záľuby premiéra Mikuláša Dzurindu patrí beh na dlhé trate, ale aj tenis, ktorý hrá údajne rovnako zanietene, ako spravuje krajinu, a jeho predchodca Vladimír Mečiar si potrpí na svoje deti, vnúčence a ich finančnú nezávislosť.
* * *
Nemcom považovaným za národ usadlých suchárov dnes vládne politik, ktorého najsilnejšou zbraňou je mediálny exhibicionizmus – Gerhard Schröder.
Už pred jeho zvolením pred tromi rokmi sa komentátori serióznych nemeckých denníkov pýtali: Môže jeden z najvýznamnejších európskych štátov viesť niekto, kto mení každú chvíľu svoje postoje v závislosti od nových prieskumov verejnej mienky?
Schröderovi oponenti z konzervatívneho tábora si zase kládli otázku: Môže krajinu riadiť niekto, kto je už štvrtýkrát ženatý a kto sa každý týždeň objavuje na stránkach bulvárnych denníkov?
Kancelárovi exkolegovia z parlamentu nevedeli pochopiť: Môže nám šéfovať politik, ktorý rozpad svojho tretieho manželstva komentuje slovami, „že sa v ňom už dávno necítil dobre, pretože sa nikdy nevarilo mäso a v chladničke neboli ani párky“, a ktorý sa oženil so svojou o dvadsať rokov mladšou priateľkou tri týždne po poslednom rozvode?
Nemeckí komentátori si dali po voľbách aj odpoveď: Ako sa zdá, spolkový kancelár Gerhard Schröder krajine vládnuť môže. Konkurenčná CDU sa dnes k tomu iba bezradne pridáva: Máme o rok šancu navzdory Schröderovmu imidžu „estrádneho umelca“?
* * *
Gerhard Schröder bol už ako radový poslanec nemeckého parlamentu jedným z najmedializovanejších politikov. Spolu s bývalou manželkou si svoju medializáciu cielene budoval a neodmietol jediné pozvanie do televíznej talk show, jediný rozhovor, a ak to bolo možné, ani jedinú spoločenskú akciu.
Pochopil, že podstatná časť verejnosti chce človeka vo svojom popredí poznať a aj on predsa miluje šoubiznis. A pochopil aj to, že politik môže rovnako ako radový občan hrať futbal, jesť, piť, šoférovať, milovať, zabávať sa aj smútiť. Začal skrátka premýšľať ako dobrý manažér vlastnej osoby.
Možno to bol práve on, kto prinútil marketingovo premýšľať aj väčšinu slovenských politikov či aspoň ich mediálnych poradcov. Aj oni už dokázali rozoznať, čo je dobré pre ich imidž.
Nechávajú sa nahovoriť aj na fotografovanie v súkromí – obklopení osobami a vecami, ktoré sú ich inšpiráciou, vášňou, záľubou alebo im len spríjemňujú pár voľných hodín mimo politického chaosu. Začínajú hovoriť o svojich radostiach a niekedy aj o problémoch. Hovoria, čo má v ich živote zmysel – čo majú radi aj čo radi nemajú.
Uvedomujú si, že sa stali v malej päťmiliónovej krajine tak trochu súčasťou šoubiznisu – a aj to, že ten šoubiznis ich prezentuje inak ako nedotknuteľné monštrá či ikony.
Niekedy je rozprávanie politikov síce smutné, niekedy je tragikomické – ale zväčša je sympatické. A ak má politik navyše zmysel pre humor, je vždy aj zábavné.
