Jeruzalem 6. marca (TASR) - Až do svojho masívneho víťazstva v premiérskych voľbách, ktoré sa v Izraeli konali 6. februára bol nový izraelský premiér Ariel Šaron považovaný za nezvoliteľného. Šaron, ktorý zloží premiérsky sľub v stredu ako v poradí 9. izraelský premiér, podľa všetkého urobil závratnú kariéru po tom, čo ho Izrael politicky takmer odpísal.
Šaronovo víťazstvo má však pramálo spoločného s jeho politikou. Jeho zvolenie do čela židovského štátu má viac dočinenia s hnevom izraelskej verejnosti, ktorá sa od Šaronovho predchodcu, bývalého izraelského premiéra Ehuda Baraka, nedočkala mieru ani ukončenia palestínskeho ľudového povstania (intifáda).
Prvou úlohou v kresle ministerského predsedu - a najväčšou výzvou - bude pre Šarona splniť predvolebný sľub o zaistení bezpečnosti Izraelčanov, ktorých dôverou a morálkou otriasla palestínska intifáda. Či sa to Šaronovi podarí, to je iná otázka.
Šaron kritizoval Baraka za jeho ochotu sedieť s Palestínčanmi za rokovacím stolom aj napriek pokračujúcej palestínskej revolte na západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy, a neoblomne trvá na tom, že dialóg s Palestínčanmi neobnoví dovtedy, kým neskončia intifádu, na čo palestínska strana reagovala vyhlásením, že povstanie bude pokračovať dovtedy, kým si Palestínčania nevybojujú, čo im patrí.
Šaron, narodený v roku 1928, vstúpil do povedomia izraelskej verejnosti ako odvážny vojenský dôstojník s reputáciou pre neortodoxnú taktiku, nezávislé rozhodovanie a hrdinský čin, ktorý podľa jeho oponentov, vyložene hraničil s porušovaním disciplíny. Zúčastnil sa na všetkých izraelských vojnách a stál na čele niekoľkých kontroverzných operácii proti palestínskej gerile.
Do výslužby odišiel Šaron s hodnosťou generálmajora v roku 1973 v presvedčení, že jeho línia politiky tvrdej ruky zablokovala jeho postup na post veliteľa izraelskej armády. V tom istom roku vstúpil do politiky, keď zjednotil niekoľko pravicových strán a sformoval blok Likud. Po víťazstve jeho politickej formácie vo voľbách v roku 1977 sa stal ministrom.
V roku 1982 ako izraelský minister obrany viedol nešťastnú izraelskú inváziu do Libanonu a vzápätí bol prinútený na svoj post rezignovať po tom, čo vyšetrovacia komisia konštatovala jeho nepriamu zodpovednosť za masakry palestínskych utečencov v bejrútskych táboroch Sabra a Šatíla, ktoré vykonali libanonské kresťanské milície.
Potom upadol do politickej nečinnosti, počas ktorej zastával relatívne nevýznamné posty. V roku 1999 bol menovaný do čela bloku Likud a stal sa vodcom izraelskej opozície, keď Benjamin Netanjahu po porážke v parlamentných voľbách odišiel z politiky. Dokonca aj vtedy sa väčšina národa domnievala, že v tejto funkcii zostane iba na chvíľu, do nástupu nového lídra bloku Likud a izraelskej opozície.
Ale bielovlasý a statný exgenerál prekvapil väčšinu národa tým, že sa ukázal ako veľmi efektívny líder opozície, ktorý dokázal podkopať krehkú stabilitu Barakovej koalície.
Keď Barak ohrozil svoju politickú budúcnosť vyhlásením mimoriadnych premiérskych volieb, Šaron sa chytil šance a nakoniec dokázal premeniť v skutočnosť svoj dlho opatrovaný sen stať sa izraelským premiérom.
Šaron, vdovec a otec dvoch detí, dostal prezývku "buldozér" vďaka jeho reputácii človeka, ktorý ide za svojím cieľom cez všetky prekážky. Jeho stúpenci v ňom vidia stelesnenie biblického židovského bojovníka, ktorého jeho nepriatelia považujú za jedinca, schopného podstúpiť všetko na ceste k vytúženému cieľu.
3 al ed
