elzia.
Normálne prúdi elektrina medenými káblami do zásuvky a odtiaľ do elektrických spotrebičov. Elektróny sa však pri tomto prenose trú o atómy medi. Pri tomto trení vzniká teplo, ktoré uniká do okolia. Nie práve zanedbateľná časť elektrickej energie sa tak vôbec nedostane k príjemcovi, pretože sa vo vedeniach premení na teplo.
V prípade supravodiča nedochádza k žiadnej strate transportovanej energie. Supravodiče sa používajú väčšinou na výrobu veľkých elektromagnetov, ktoré sú potrebné na vytvorenie silných magnetických polí bez straty energie.
O supravodiči hovoríme vtedy, keď elektróny prekonajú svoj prirodzený odpor a vytvoria dvojice, ktoré prejdú cez kryštálovú mriežku materiálu a nezrazia sa z jeho atómami. Vo väčšine kovových supravodičov sa však tieto dvojice elektrónov rozpadajú pri teplote nad mínus 253řC. Jedine látky s obsahom bóru sú teoreticky supravodivé aj pri relatívne vysokých teplotách. A jedna z nich - borid horečnatý, je podľa Juna Akimitsua z Aojama Gakuin University v Tokio tým hľadaným "kameňom mudrcov".
Vedci sa teraz pokúšajú zistiť, čo drží elektrónové páry v MgB2 spolu pri teplotách okolo hodnoty mínus 233řC. Najnižšiu kritickú teplotu, pri ktorej sa materiál stáva supravodivým, držala do roku 1986 zlúčenina nióbu a germánia - mínus 249,95řC. Chladenie bolo nákladné, pretože sa použilo drahé hélium.
Potom prišli kompozitné materiály obsahujúce lantanoidy (skupinový názov 14 chemických prvkov s protónovým číslom 58-71), ktoré sa stali supravodivými pri nízkych teplotách vytvorených kvapalným dusíkom. Dusík sa stáva kvapalným pri teplote mínus 195,82řC a je o desatinu lacnejší než kvapalné hélium.
Kovové nízkoteplotné supravodiče sú pre vedcov zaujímavé. Dajú sa z nich totiž ľahko vyrobiť vodiče, ktoré prenesú vysoké napätie na veľké vzdialenosti. A keďže horčík a bór sú lacné materiály, sériová výroba by nemala byť problémom.
