FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Ľubomír a Oľga Feldekovci oslávia tento mesiac štyridsiate prvé výročie sobáša. Spoznali sa deň pred príchodom jari v roku 1960. Oľga mala šestnásť rokov, redaktor závodných novín v Tesle Orava Nižná, Ľubomír Feldek, o sedem viac. Zoznámil ich spoločný priateľ, ktorý mal zálusk na peknú Oravku z Tvrdošína, ale Ľubomír jej už o desať dní povedal: „Vezmem si ťa za ženu. Budeme mať v byte stolík, na ktorom budeš stáť, nič nebudeš musieť robiť, a ja sa budem na teba pozerať.“
Stolík jej novopečený manžel kúpil. „Ale dopadlo to, samozrejme, úplne inak,“ hovorí Oľga Feldeková dnes. „Na tom stolíku stojí on, a ja ho obdivujem.“
„Ja ju milujem,“ kontruje zase Ľubomír Feldek. „Milujem ju celú a musím povedať, že najkrajšie ženy na svete sú Oravky.“
Na Oravu si okamžite zaspomína aj pani Oľga: „Orava je Marquézovo Macondo. Je to neuveriteľný kraj. U Marquéza, keď mal farár kázeň, vzniesol sa pol metra nad zem, odtiaľ kázal, a nikto sa tomu nečudoval. Podobné sa deje aj na Orave. Premnožia sa tam chrústy, v roku, keď sa nikde inde nepremnožia. A potom všetci tí Oravci idú, zbierajú chrústy, trhajú im krídelká, lebo z nich sa vyrába chinín. Potom tie chrústy chodia po dvoroch, nemajú krídelká, trpia, ľudia zavolajú sliepky a tie sliepky chrústy požerú.“
Na Oravu už ale Feldekovci chodia len na Dušičky: „Možno to magické trochu zmodernelo, ale existuje tam stále. Mama mala psa, srnčieho ratlíka, ktorý sa nám na Orave stratil. Dozvedeli sme sa, že ho chytili bezdomovci a uvarili si z neho jedlo. O rok nato, keď mama zomrela, sme na cintoríne, na Dušičky, na jemne napadnutom snehu, našli pri jej hrobe stopy nášho zjedeného Amora. Kričali sme – Amor, Amor, kde si? Nebolo po ňom chýru, slychu. Ale bol tam.“
Ľubomír Feldek tvrdí, že sa so svojou manželkou určite stretol už ako gymnazista, vtedy chodil do školy v Trstenej. „Možno, keď som zbierala ako desaťročná papier,“ verí mu Oľga Feldeková.
Svoje partnerstvo považujú za dar osudu. „Trvá to a bude trvať,“ definitívne konštatuje spisovateľ, ktorému nakreslil Albín Brunovský na prebal Modrej knihy rozprávok stolík, na stolíku nakreslil vázu a vo váze nakreslil jeho ženu Oľgu.
„A naozaj,“ usmieva sa po tomto upozornení pani Feldeková: „No nie je to magické?“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
