Tokio 5. novembra (TASR) - Veštenie sa za ostatných 20 rokov stalo v Japonsku výnosným obchodom. Používajú sa rôzne metódy: od tarokových kariet, cez čítanie z dlane až po astrológiu. Avšak najnovšia metóda veštenia, nazývaná "čítanie z vnútra" - niečo ako pohľad priamo do duše človeka - sa v Japonsku rýchlosťou blesku stala najpopulárnejším spôsobom poodhalenia závoja budúcnosti.
Tento spôsob veštenia láka najmä Japonky vo veku 20-30 rokov. Najčastejšie hľadajú životnú lásku, alebo sa snažia vyriešiť problémy súvisiace s prácou.
Veštice v Japonsku zohrávajú podobnú úlohu ako psychológovia. Ľudia sa im môžu priznať k tajomstvám a problémom, o ktorých nehovoria ani so svojimi priateľmi a rodinou. Veštenie má aj akýsi katarzný efekt, keďže na rozdiel od Európy a USA v Japonsku nie je psychologické poradenstvo, liečba a ďalšie podporné systémy bežnou záležitosťou.
Mina Aokiová, veštica používajúca najnovšiu metódu pohľadu do duše človeka, sa zvyčajne so svojimi klientmi stretáva v tokijských kaviarničkách. Väčšinou sú to dvadsiatničky a tridsiatničky. Ukážu jej obrázky alebo firemnú vizitku ľudí, o ktorých pri veštení ide - bývajú to priatelia, kolegovia čí šéfovia - a poskytnú jej aj ich mená a dátumy narodenia.
Aokiová najprv analyzuje klientovu osobnosť - jej silné stránky a slabiny a spôsob, ako do jeho života zasahuje láska či šéf. Veštica tvrdí, že dokáže vnútorné pocity prečítať ľuďom z tváre alebo z fotografie. Za svoje služby si účtuje 10.000 jenov (asi 82 dolárov) za hodinové stretnutie, čo je priemerná veštecká taxa v Japonsku.
Zisky bývajú značné. Populárne veštice s pravidelnou klientelou môžu mesačne zarobiť vyše milióna jenov (8200 dolárov). Ak sa článok o veštení objaví v ženskom časopise, magazín zaznamená výrazne zvýšenú predajnosť.
Tridsaťdvaročná úradníčka Emi sa tiež nedávno obrátila na vešticu. Pred začiatkom sedenia sa jej spýtala na svojho priateľa a prácu. Potom veštici ukázala navštívenky svojho priateľa, šéfa a profesionálneho sprostredkovateľa zamestnania a neposkytla jej žiadne ďalšie informácie.
"Keďže to bola veštica, ktorá dokáže do človeka vidieť, myslela som si, že jej nemusím (o mužoch) dať ďalšie informácie. Myslela som si, že bude vedieť, kto sú," povedala Emi. Na jej veľké prekvapenie však veštica po niekoľkých sekundách skúmania navštíveniek ukázala na asi 50-ročného sprostredkovateľa zamestnania a vyhlásila, že "to je správny muž" pre Emi.
"Bola som sklamaná a musela som jej povedať, že je to len lovec mozgov. Ukázala som na vizitku môjho priateľa a spýtala sa, či mi dokáže poradiť, či si ho mám vziať," posťažovala sa Emi. Teraz má pocit, akoby peniaze vyhodila do vzduchu. Väčšina priateľov jej však radí, aby vyskúšala inú vešticu, pretože si myslia, že tá prvá jednoducho "nebola tá pravá".
V Japonsku má veštenie vyše tisícročnú históriu - datuje sa od čias pálenia jeleních kostí, zvyku nazývaného futomani. Veštci vtedy skúmali, ako kosti popraskali, čo používali na predpovedanie budúcich chorôb a sucha. V tom čase sa spoločnosť na veštectvo vo veľkej miere spoliehala, pretože predpovedanie budúcich udalostí mohlo ovplyvniť nielen zvedavého jedinca, ale aj celé komunity.
Prvá oficiálne uznaná forma veštenia sa objavila pod vplyvom čínskej kultúry v 7. storočí. Zakladá sa na systéme viery známej ako ommyodo odvodenej od čínskej koncepcie jin a jang a piatich elementov: ohňa, vody, dreva, kovu a zeme. Veštecké techniky sa prijímali a prispôsobovali podľa miestneho vkusu.
Spomedzi nich je známa napr. technika šičusuimei, ktorá určuje osud človeka podľa dátumu a času narodenia. Je podobná západnej astrológii.
Rovnako ako v Číne a Európe bolo aj v Japonsku veštecké umenie tajne chránené. Čínske veštectvo a astrológia boli vždy úzko prepojené s japonským cisárom - väčšinou vďaka šintoistickým mníchom. Na rozdiel od kresťanskej spoločnosti, kde osud a existenciu človeka ovláda Boh, v Japonsku nemá náboženstvo nad osudom vplyvnú až absolútnu moc.
Od priemyselnej revolúcie sa každý aspekt ľudského bytia racionalizuje. A keďže Japonci nemajú definitívny náboženský základ, veštci vedia, že mnoho z nich chce pri formovaní vlastného osudu zohrať aktívnu rolu. Ak je osud vopred predurčený, chcú ho poznať. Ak nie, Japonci chcú o ňom rozhodovať sami.
