Ján Drgonec – právnik, politik, recesista?

Bývalý sudca Ústavného súdu JÁN DRGONEC považuje za najzákladnejšie priority v živote knihy a vzdelanie. Už na základnej škole sa rozhodol, že bude právnik, v štyridsiatich rokoch dosiahol najvyššiu métu. Keď ho prezident Schuster do funkcie ústavného sudcu znova nevymenoval, prežíval sklamanie. Dnes si to pochvaľuje – „Osud sa so mnou vtedy zahral šťastne“.

„Rozbil som bank svojho života. Právne spory, ktorým sa ako advokát venujem, sú stále o ústavnom práve a na dôvažok sa mi žije ľahšie, jednoduchšie, a aj výrazne viac zarábam,“ pragmaticky konštatuje Drgonec. Aj keď vie, že „deň, keď sa robili prijímacie pohovory na ústavný súd, navštívil pána Schustera Vladimír Mečiar. A že to bolo o mojej osobe, bolo medializované už vtedy. Určite sa veľmi angažoval za moje neustanovenie aj expredseda súdu, pán Milan Čič.“

Čič pritom Jána Drgonca učil na vysokej škole. „Ako učiteľ bol vynikajúci,“ spomína advokát. „Náš spor počas spoločného pôsobenia na Ústavnom súde bol zrejme v rozdielnom videní sveta. A tiež sa neviem zbaviť dojmu, že som mu maril plnenie úloh z HZDS.“

Na otázku, či sa medzi nimi odohrali aj otvorené konflikty, odpovedá Drgonec priamo: „Veľmi otvorené sa udiali dva.“ Pričom: „Sedem rokov v pozícii ústavného sudcu bolo sedem rokov tvrdej práce na sebe samom. Ústavné právo sa po roku 1990 dostávalo do celkom inej polohy, začalo sa vnímať nanovo. Nebolo jednoduché cestovať každý týždeň z Bratislavy do Košíc, určite to však stálo za to.“

Cezpoľní ústavní sudcovia bývali počas týždňa spoločne v dvoch domoch, kde sú pre nich k dispozícii byty. Občas sa stretávali na takzvanej „pohárovej strede“, keď išla v televízii futbalová Liga majstrov. Tá streda bola vraj pohárová v oboch významoch. Doktor Černák niekedy uvaril vynikajúce bryndzové halušky a kolegovia sudcovia pri pozeraní popíjali pivo, víno či nápoj právnikov – whisky.

„Najradšej mám značku Jack Daniels,“ priznáva Drgonec, ktorý však podobné sedenia nepraktizuje príliš často. Najradšej relaxuje vo svojom domácom kresle a počúva muziku – novozélandského speváka Johna Rowlesa. Do práce jazdí novým autom: „Rodinný Hyundai Accent zostal manželke, ja používam Mazdu.“

Nosí značkové oblečenie – jeho najdrahší oblek je od Hugo Bossa – ale nevyžíva sa v chodení po obchodoch. „Jedinú vec, ktorú kupujem rád, sú kompakty.“ Pozlátené hodinky sú jeho darčekom za napísanie vlastnej knihy Tlačové právo na Slovensku, v polovici 90. rokov. „Dal som za ne celý honorár – asi trinásťtisíc korún.“ Preto bude zrejme najhodnotnejším Drgoncovým majetkom nový dom.

„Mám 49 rokov a bývam v paneláku. Teraz staviame dom na kľúč v Ružinove, ak to ale pôjde takto ďalej, možno skončí stavebná firma na súde,“ nezaprie v sebe právnika, čo je pri rozprávaní sa skôr výnimkou. Keď totiž začne rozprávať o svojej radosti z cestovania, o krajinách, ktoré navštívil, keď sa rozhovorí o púštnej búrke, kde za hodinu spadlo viac vody, ako počas celého jeho života na Slovensku… Témy, o ktorých nepočujete rozprávať ani veľa právnikov, ani politikov.

Ponuky na vstup do politického života dostal po odchode z Ústavného súdu tri. Hovorí sa, že zo strany Pavla Ruska, SMK a SDKÚ.

„Na rozdiel od Gabriely Haršányovej, ktorá zverejnila zaujímavé kapitoly zo svojho súkromia, ja nezdvihnem oponu nad tým, čo by verejnosť zaujalo. Takže zostaňme pri počte – áno, tri ponuky som dostal,“ svojrázne konštatuje advokát. Potvrdzuje tak prívlastok jeho priateľov, ktorí ho poza chrbát titulujú – „Recesista.“

Ten reaguje takto: „Aj keď nemám po ruke slovník cudzích slov, vsádzam na možnosť, že o iných sa šíria oveľa nepríjemnejšie veci.“

MICHAL KOMADA

DAŠA MATEJČÍKOVÁ