Jozef Danglár Gertli FOTO – ARCHÍV
Danglár.
Joža Gertliho istý čas inak nik nevolal.
Málokto vedel aj to, že má meno podobné dobrému chlapcovi, ktorý pomáhal partizánom.
Všetci však vedeli iné – Danglár je ten, čo ilustroval Rozprávky pre neposlušné deti. A najmä ten, čo si „dovolil“ aj v časoch najtvrdšieho mečiarizmu vykresľovať „nášho vodcu“ v nelichotivých situáciách a pozíciách.
Žiaľ, v situáciách mnohokrát verne pravdivých.
Dobrý zberový referent
K prvým komiksom sa dostal ako dieťa. Do desiatich rokov býval v horárni neďaleko Zvolena, produkt zahnívajúceho kapitalizmu ho však nenechal ľahostajným ani tam.
„Šípakov (Rychlé šípy) som kúpil normálne v trafike. A pravidelný zber papiera bol ďalším zdrojom na získanie nielen našich, ale aj zahraničných kreslených príbehov.“
Vždy si to vybavil tak, aby namiesto chodenia po meste s káričkou zostal na školskom dvore: „Pri vážení papiera sa dali nájsť skutočne zaujímavé kusy.“
Neposlušný chlapec
Na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave však profesori jeho kresby odmietali: „Vraj, ako sa môžem venovať takej dekadencii. Hovorili to najmä tí veľkí výtvarníci, ktorí maľovali rôznych kozákov a februárových boľševikov.“
V tom čase nakreslil prvé dielko podľa knihy Alfreda Hitchcocka Traja pátrači: „Tú knižku som mal veľmi rád. Vznikol taký čudný komiks s rôznymi okopírovanými postavičkami. Vzala mi ho jedna vychovávateľka so slovami, že vybaví jeho vydanie. Potom odišla a už mi ho nevrátila. Keby som si zaplatil nejaký inzerát v novinách Pátram po pátračoch, možno by som ho našiel.“
Kreslil si aj do občianskeho preukazu: „Mal som pre to problém s policajtmi, tak som začal radšej pokreslené a popísané strany vytrhávať. To však nevydržali občianske preukazy, ktorých som mal asi päť.“
Keď sa vrátil po maturite domov do Zvolena, otec ho poslal na mestský úrad: „Povedal – Mladý muž, tam sa choď zaevidovať. Úradníčke som oznámil, že mám ŠUP-ku a hľadám nejaké miesto. Dala mi do rúk leták, na ktorom bolo: Uránové doly, Příbram. Hovorím jej – Veď ja som grafik, to som nemusel ani chodiť do školy! A ona na to – No to ste nemuseli, ale robiť musíte.“
Dobrá partia
Prezývku Danglár, ktorá mu prischla ešte v detstve, preniesol aj na VŠVU: „Ľudia boli najskôr zmätení, nevedeli, ktorý je Gertli a ktorý Danglár. Začal som si preto písať obidve mená.“
Legendárnu krčmu Danglár, ktorá vznikla v budove VŠVU, pomenovali kamaráti práve podľa neho: „Istý čas som ju chcel aj prevádzkovať. Bol som na konkurze, ale nedali mi to. Len sa usmievali.“
Hoci nikdy nebol majiteľom Danglára, jeho osobu si viacerí s týmto podnikom spájali. Krátko po svadbe stretol jeho čerstvý svokor známu, ktorá mu dôverne prezradila – To je dobrá partia ten Danglár, on má v meste krčmu!
„My sme pritom bývali na priváte v jednej izbe.“
Neposlušný Arab
Na VŠVU ho prijali na piatykrát, do triedy Albína Brunovského. A hoci študoval grafiku, školu skončil ako sochár.
„Mám na to diplom. V piatom ročníku Albín Brunovský zo školy odišiel. Po nežnej revolúcii bol znechutený vypísaním konkurzu na jeho miesto. Mal pravdu.“
Vznikol ateliér voľnej kreativity, ktorý zastrešil grafickú, výtvarnú aj textilnú tvorbu: „Bol to taký mišung. Pretože vedúci ateliéru bol sochár, aj my sme skončili školu ako sochári.“
Svoje sochárske umenie si Jozef Danglár vyskúšal tento rok v piesku – na dovolenke v gréckom Zakyntose, kde bol so svojou ženou Luciou a s dcérou Alžbetou. Príjemný septembrový pobyt však narušili správy o atentáte na dvojičky v New Yorku.
„Keď sa to stalo, žena mi hovorí: Pane Bože, s tým tvojím ksichtom sa zdržíme na letisku minimálne dva týždne. No čo mám robiť, keď sa na nich podobám? Snažím sa odlíšiť aspoň tým, že chodím do krčiem. Oni nemôžu piť, takže k nim nepatrím.“
Dobrý revolucionár
Nežná revolúcia ho zastihla vo štvrtom ročníku na VŠVU. Svoje prvé seriózne komiksové pokusy publikoval v Zmene.
„Ako veľký macher-revolucionár som mal bundu plnú všelijakých odznakov – Občanské fórum, Verejnosť proti násiliu. Myslel som si, že budem ktovieaký hrdina, keď prídem domov. Tam však bolo nejako smutno a mama hovorí: No, výborne ste to zvládli, študenti, otca vyhodili zo školy, som zvedavá, kto ťa bude živiť.“
Poznačený?
Danglár sa po komiksovom boome živil ako kreatívec v reklamných agentúrach. Nateraz s nimi skončil a robí doma.
„No, skončil… Vyhodili ma. Ale mal som to urobiť aj sám. Je mi lepšie. Nemusím v pondelok chodiť na porady, nemusím všetko ikskrát prerábať. Reklama je výborná – len keby tí klienti neboli.“
To, že ho prevalcuje rutina, sa mu stáva aj pri kreslení komiksov: „Musím sa postaviť pred zrkadlo, pozrieť si napríklad ruku a znovu ju prekresliť. Celkom dobrým kritikom je moja žena Lucia, ktorá sa opýta – Nerozumiem, to je čo? A už viem, na čom som.“
K jeho projektom budúcnosti patrí kreslená komiksová knižka: „Ako trochu pritvrdená gangstrovina. Aby tam bolo veľa nezmyselností.“
A čo má ešte Danglár rád?
„Ak mám dva dni voľna, idem s babami na výlet. Večer sa prejdem po meste, na druhý deň so mnou žena nehovorí a potom zase pracujem, dva dni voľna, prechádzka mestom.“
JANA KOLLÁROVÁ
