Dolgošovej kancelárii na EÚ dominuje okrem zarámovaných ocenení georgetownskej a našej univerzity veľká fotografia dcéry a syna. FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
V deň konania nášho rozhovoru odchádzal z prodekanskej stoličky – uvedomil si, že na dvoch stoličkách už sedieť nemôže. Predpokladá, že učiť bude na ekonomickej fakulte aj po voľbách 2002, na schôdzovanie navyše si však už čas nenájde. Momentálne ho vyťažujú rokovania, ktoré absolvuje ako tieňový člen vlády Aliancie nového občana. Do politiky sa vrátil po ôsmich rokoch – takmer na deň, čo z nej v júni 1993 odišiel. Vtedy bol ministrom privatizácie, po voľbách 2002 by ho v prípade koaličného potenciálu jeho strany mohlo zlákať kreslo šéfa rezortu hospodárstva alebo vicepremiéra pre ekonomiku.
Ľubomír Dolgoš sa vracia napriek tomu, že sa „na Slovensku vytvoril názor, že politika je špinavosť, a tak by od nej mali slušní ľudia bočiť“. Ale, ako dodáva, „ak im vyprázdnime pole, necháme ten priestor prázdny, tak sa zaplní práve osobami, ktoré tu mať nechceme“.
A na otázku, či to vytrhne jeho strana so svojimi osobnosťami, odpovedá: „Vytrhnúť by to mali ľudia.“
Z tých volí tridsať percent Mečiara a dvadsať percent Roberta Fica, konštatujeme.
Krátke zamyslenie a – rezignácia: „Čo vám mám na to povedať.“
Obdobie rokov 1990 – 1992
Dolgoš zabŕdol do politiky krátko pred revolúciou, svoju profesionálnu dráhu začal v Ekonomickom ústave SAV – a keďže chcel dôkladne prebádať cenovú teóriu, neustále narážal na Marxa.
„Tak som sa v roku 1987 vrátil k pôvodným Marxovým dielam a vypracoval kritické poznámky k jeho pracovnej teórii hodnoty.“
Túto prácu obhajoval krátko po pražských udalostiach, 21. novembra 1989, hneď nato sa začal angažovať v ekonomickom klube VPN, ktorý viedol Jozef Kučerák.
Podobne ako ďalší vtedajší tridsiatnici Mikloš, Lančarič, Žitňanský dostal aj Dolgoš ponuku pracovať na úrade vlády, stal sa jej splnomocnencom na vytvorenie Protimonopolného úradu, neskôr jeho predsedom.
„Bolo to úžasné obdobie, rámcované, samozrejme, aj zmenou v spoločnosti. (Zamyslenie.) Škoda, že tak krátko trvalo.“ (Smiech.)
V tom porevolučnom čase prišli na scénu investičné privatizačné fondy – ich kritika z Dolgošovej strany odštartovala koniec eufórie a iniciovanie jeho odvolania zo strany vtedajšieho premiéra Jána Čarnogurského.
Dolgoš na margo toho hovorí: „To síce neprešlo, ale nakoniec som rezignoval sám. Priestor pre protimonopolnú politiku som začal považovať za oklieštený.“
Čas „skúšky správnosti“ v HZDS
O „skrátenie“ tej niekoľkomesačnej eufórie sa postarala aj trnavská skupina VPN, z ktorej sa vytvorila platforma Za demokratické Slovensko a vzápätí HZDS.
Dolgoš sa k tej aktivite pridal.
„U mňa rozhodol vzťah k slovenskému národu. VPN sa k otázkam sebaurčenia postavilo veľmi vlažne, boli naladení priveľmi svetoobčiansky.“
Zároveň však priznáva, že veľkú úlohu pri vstupe do hnutia zohrala aj samotná ponuka od Vladimíra Mečiara, potom, ako rezignoval na post predsedu Protimonopolného úradu. Prišiel tam v marci 1992, v lete už bol ministrom pre správu a privatizáciu národného majetku druhého Mečiarovho kabinetu.
Ani tentokrát sa vo vysokom kresle neudržal nadlho.
Vytriezvenie a rezignácia č. 2
Kreslo ministra privatizácie bolo v roku 1992 jedným z najlukratívnejších postov vo vláde. Dolgoš bol ešte aj vtedy považovaný za nezávisle sa prejavujúceho ekonóma, a preto robil všetko pre urýchlenie privatizácie. Napriek tomu sa po niekoľkých mesiacoch Mečiarovho druhého vládnutia prakticky zastavila.
Mladý minister sa rozhodol pomenovať dôvody stagnácie otvorene: „Kolegovia z vlády nepotrebujú to, aby rýchlo pokračovala, lebo každým privatizovaným podnikom si pília pod sebou konár – riaditelia bývalých štátnych fabrík nemajú potom dôvod žmoliť klobúky pred dverami referentov. Rezortné ministerstvá nepracujú na podkladoch pre privatizáciu, ale trápi ich niečo iné – ako a komu štátny podnik dať. Akým tempom pracujú rezorty, tak postupuje privatizácia.“
To hovoril Dolgoš v čase, keď sa ani nehla.
A zopakoval to ešte raz, v máji 1993, rovno pred predsedom vlády.
,,Napriek tomu, že vláda deklaruje podporu privatizácii, musím pred premiérom konštatovať, že to tak nie je.“
Vtedy sa Vladimír Mečiar nahneval a svojmu ministrovi pred všetkými povedal: ,,Vy sa cítite byť ešte členom tejto vlády?! Tak nekazte meno vlastnej firmy, kým v nej sedíte!“
O mesiac neskôr Dolgoš z ,,firmy“ vystúpil.
„A dôvodom boli aj iné veci. Na sneme HZDS v Trnave, kde bol odvolaný Kňažko, som kandidoval na post podpredsedu pre ekonomiku. Vtedy už neboli medzi Mečiarom a mnou najlepšie vzťahy, on postavil za môjho protikandidáta Kozlíka. Pričom paradoxné bolo, že ten nebol vtedy ani členom hnutia.“
Dolgošovi sa však nepáčila najmä ľudská stránka veci: „Boli sme tam dva dni, a keď sme sa raz stretli s Vladimírom Mečiarom na schodoch, bez úvodu a bez záveru mi tam povedal – (Dolgoš imituje Mečiarovu dikciu:) Keď vás navrhnú za podpredsedu, tak sa vzdáte!? A šiel ďalej. Vlastne sa pri tých slovách ani nezastavil.“
Dolgoš sa nevzdal, snem ho v pozícii podpredsedu potvrdil a tým naštartoval svoj začiatok konca.
„Keď vás v HZDS zvolia proti Mečiarovej vôli, nie je to nič iné. Mečiar vo mne videl vnútorného nepriateľa. Zasadala republiková rada, kde inicioval moje odvolanie. Bolo to proti stanovám, malo to mať skôr manifestačnú hodnotu a okrem toho si myslím o korektnosti toho hlasovania svoje.“
Čo? Že bolo zmanipulované?
„Áno. Ale to už nerozhodovalo. V tej atmosfére, keď vás predseda hnutia nerešpektuje, keď privatizácia stagnuje, som rezignoval.“
Rozhodol sa vystúpiť z hnutia a podal demisiu. Mečiar okamžite navrhol na Dolgošovo miesto šéfa rezortu privatizácie Ivana Lexu, a keď ho prezident Michal Kováč odmietol vymenovať, ponechal si riadenie vo svojej kompetencii a z Lexu urobil štátneho tajomníka.
Aké to je, keď vás nenechajú dokončiť svoju prácu a nastúpi po vás ako štatutár typ človeka, akým bol Ivan Lexa?
„Nemrzela ma ani tak konkrétna osoba, ako to, čo dokázal urobiť Mečiar. Cítite sa presne podľa návodu – po použití zahodiť.“
Profesná dráha a vstup do politiky č. 2
Nato sa Dolgoš preorientoval na občiansku dráhu – stal sa členom generálnej rady Združenia podnikateľov Slovenska, šiel na polročnú stáž na univerzitu v Georgetowne, začal prednášať na ekonomickej univerzite, stal sa prodekanom, dokončil svoju doktorantúru.
Predpokladal, že do politiky sa už nikdy nevráti.
„Odišiel som z nej veľmi rozčarovaný.“
Ponuku na návrat pritom dostal aj v roku 1998.
„Oslovil ma Pavol Rusko, či nechcem vstúpiť do SOP.“
Vtedy odmietol. Možno nechcel robiť „štafáž“ Rudolfovi Schusterovi?
(Smiech.) „Interpretácia je možná rôzna.“
Dnes dúfa, že noví ľudia v politike krajinu zmenia.
„Zdá sa, že všetko robím na dvakrát. (Smiech.) Doktorantúra, ktorú som v roku 1989 pre hektickosť obdobia nedokončil, bola v roku 1999 vyhodnotená ako najlepšia práca roka. Prečo by to nemohlo vyjsť s krajinou?“ (Smiech.)
Počíta s tým, že v prípade vstupu do koalície bude ministrom hospodárstva?
„Závisí to od viacerých premenných, ale v zásade áno, počítam s tým, že by som išiel do výkonu, bolo by neúprimné povedať nie.“
A čo hovorí na spoluprácu s jednotlivými stranami?
HZDS? Hovorilo sa, že by hnutie mohlo čoraz častejšie dávať do popredia Vojtecha Tkáča, potom by o spolupráci ANO uvažovala?
„Po prvé – neviem si predstaviť Mečiara v úzadí. A moja skúsenosť je taká, že sa s ním veľmi ťažko spolupracuje, je to viac-menej samovražda. Môžete sa spýtať každého, kto sa o to pokúsil. Ako som už povedal, je to systém po použití zahodiť. Ficovi táto skúsenosť evidentne chýba.“
Nevie si ho predstaviť v úzadí ani ako prezidenta, ktorým vraj chce byť?
„Ani. Prezident by mal byť morálnou autoritou.“
A čo je tou druhou garanciou, že sa ANO s HZDS nespojí?
„Neverím v žiadny palácový prevrat v HZDS, ako v to niektorí dúfajú. To je hlúposť. Na to tam ani nik nemá odvahu.“
Napriek tomu považuje Dolgoš animozitu medzi stranami a jej predstaviteľmi za nešťastnú.
„A nezodpovednú. Osobné vzťahy by nemali stáť v ceste racionálnym riešeniam. Na Slovensku sa zbytočne ukazujú svaly. Nadávky, čo sa tu mihajú, svedčia o tom, že je politika málo vyzretá. Je potrebné, aby bol občan voči politikom náročnejší, aby ich viac kontroloval a vyžadoval od nich vyššiu kvalitu.“
Dolgoš ako občan
Dolgoš sa snaží byť aspoň dobrým otcom.
Funkcie prodekana sa vzdal aj preto, aby mal na dvanásťročnú Alexandru a šesťročného Gregora aspoň trochu času. Chodí sa s nimi aj korčuľovať na hrádzu.
„Ja sám som kedysi aktívne športoval, robil som karate – kumite, zápas na ostro. Bol som na škole v Prahe členom družstva, čo vyhralo Český pohár.“
Takisto hrá na gitare a kedysi textoval. Teraz vyšlo cédečko Soni Horňákovej s úvodnou piesňou Domáci bôžik, jeho textom, oprášeným po dvadasiatich rokoch.
„Príjemne mi to pohladkalo bruško, oživilo minulosť.“
Má čas aj na čítanie inej literatúry ako vlastnej?
(Smiech.) „Môj obľúbený aforista je Stanislav Jerzy Lec. Má aforizmus, čo mám veľmi rád: S obľubou chodím do knižnice čítať si svoje verše skôr, než ich napíšem.“ (Smiech.)
A ešte sa mu páči jeho vraj veľmi pravdivé: „Niekedy sa lož tak priblíži pravde, že sa v tej medzierke nedá dýchať. Je to aforizmus, čo sa mi v živote potvrdzuje. Keď sa nevypovie celá pravda, hoci sa za celú vydáva. Stretávam sa s tým najmä v politike.“
Je pripravený stratiť v nej opäť ilúzie a možno i priateľov?
„Príkra politická skúsenosť, zušľachtená osemročným zrením, by mala byť dostatočnou imunitou. (Smiech.) Hoci – jeden nikdy nevie.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
