Nitrania Jána Kovarčíka začali v regióne výraznejšie vnímať po nežnej revolúcii. Dnešný politik robil za socializmu šoféra, autobusom vozil športovcov nitrianskeho klubu na zápasy. "Jano, pridaj, čaká ma frajerka," kričali naňho neraz športovci.
"Vtedy som Kovarčíka vôbec nevnímal. Prišiel, odviezol a odišiel. Vedeli sme iba to, že touto prácou si len privyrábal. Bol taký neutrálny a nevýrazný, že v čase jeho politického postupu sme si ho ledva vybavili za volantom autobusu," povedal jeden z trénerov.
Príťažlivý politik pre ženy
Kovarčík teda začal študovať, diaľkovo si urobil Vysokú školu poľnohospodársku, po revolúcii odišli všetci traja bratia Kovarčíkovci - Ján, Vladimír a už nebohý Miroslav - na zárobky do Nemecka. Pracovali vo firme, ktorá vyrábala linky na zváranie karosérií automobilov.
"Von sme šli s cieľom zarobiť si na rádio. Počúvali sme tam informácie z éteru iba z Prahy a nezdali sa nám objektívne. V tom období sa rozhodovalo o rozdelení Česko-Slovenska," hovorí Ján Kovarčík.
Po návrate domov vstúpil do Mečiarovho hnutia. Ako aktívny člen sa dostal na čelo regionálnej, mestskej a potom aj okresnej organizácie. Za šéfa okresnej organizácie ho navrhol bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia Miloslav Rajčan.
Kovarčíkovmu vítazstvu sa v hnutí tešili najmä ženy - ako muž sa im totiž páčil.
Šéfoval futbalistom
Z mečiarovca Kovarčíka sa nečakane stal prezident mestského futbalového klubu FC Nitra. Vo vedení mnohých futbalových klubov sedeli tváre z politiky. Športovci toto prepojenie neodmietali.
Videli v ňom záchranu pre futbal, ktorý získal veľa peňazí. Za jeho éry sa na štadióne obnovila rehabilitačná linka, kabíny, tribúna a ubytovanie pre športovcov. Preinvestovalo sa 18 miliónov korún, ktoré Kovarčík zohnal z viacerých zdrojov.
"Sponzorov som nalomil na lokálpatriotizmus," spomína.
Neskončilo sa to však slávne - vo vynovených priestoroch štadióna sa začali konať politické mítingy, a keď z funkcie odchádzal, zanechal klubu vyše 4-miliónovú sekeru.
Z tykania na vykanie
Kovarčík bol naozaj ambiciózny - v roku 1995 vymenil svojho stvoriteľa Miroslava Rajčana na stoličke okresného prednostu. Rajčan to v novinách Nitriansky hlásnik z januári 1996 vysvetlil tak, že prijal prezidenta Kováča, hoci prednostovia okresných úradov mali pokyn nerobiť to.
"Štvrtý deň po návšteve prezidenta dal Kovarčík hlasovať o nedôvere voči mojej osobe, ale ja som prijal legitímnu hlavu štátu. Konal som v súlade s Ústavou, zákonmi a s vlastným svedomím."
Rajčana vylúčili z HZDS, s Kovarčíkom si dnes vykajú. "Je to jediný človek, s ktorým som si povykal. Za tie roky som naňho zabudol."
Kým Rajčan vedie obyčajný život, Kovarčík je podpredsedom HZDS pre médiá. Niektoré z nich chce žalovať za informovanie o Mečiarovi po prezidentských voľbách. Nič prekvapujúce to nie je.
Naši a nie naši
K novinárom mal Kovarčík dlho nevyriešený vzťah. Spočiatku ich prijímal srdečne a nepriamo od nich žiadal lojálnosť k hnutiu. Používal slovné spojenie - vy ste náš, naša? Pod kategóriou naši a nie naši myslel priaznivcov a odporcov hnutia.
Koho zaradil do druhej skupiny, toho často prehliadal. Ústretovejší začal byť až po získaní funkcie. Dokedy?
