Sofia 31. októbra (TASR) - Bulharský premiér Simeon Saskoburggotski - bývalý cár Simeon II. - síce po 100 dňoch svojej vlády, ktoré si pripomenie vo štvrtok, stratil 20 percent stúpencov, no pre viac ako polovicu občanov stále stelesňuje nádej do budúcnosti.
Sto dní chaosu - tak označil Simeonove prvé kroky na poste premiéra denník Sega. Simeon vstupoval do vlády so slovami "Dôverujte mi", no po 100 dňoch sa slová tejto vety nenaplnili a jej príťažlivosť vyprchala. Dôkazom tohto tvrdenia je aj prvá masová demonštrácia odborových organizácii proti chudobe, ktorá sa má konať práve vo štvrtok.
Predvolebné sľuby bývalého monarchu sa týkali likvidácie korupcie a výrazného zlepšenia životnej úrovne do 800 dní od prevzatia vlády. Predvolebná eufória však vyprchala a nastúpila tvrdá realita - zvýšila sa cena za elektrinu a teplo o desať percent, no minimálna mzda len o 17 percent.
Predvolebný prísľub okamžitého zvýšenia dôchodkov, ktorý sa dotýka štvrtiny obyvateľov, sa ešte nesplnil. Naopak, od začiatku roku 2002 sa bude na lieky vzťahovať 20-percentná daň z príjmu, zvýšia sa ceny pohonných látok, tabaku a piva.
Výsledkom rokovaní novej bulharskej vlády s Medzinárodným menovým fondom bolo množstvo reštrikčných opatrení, ktoré zabrzdili plány na zníženie daní v súkromnom sektore, čo prirodzene vyvolalo veľký nesúhlas verejnosti. Ani prvé protikorupčné opatrenia zatiaľ nepriniesli ovocie, pričom potrebný reformný zákon sa ešte nedostal do parlamentu.
Nikto z ministrov, ale ani samotný premiér nemali nijakú politickú skúsenosť, ktorá by im pomohla pri riešení tvrdej ekonomickej reality krajiny. Simeon a jeho vláda si veľmi rýchlo uvedomili, že je oveľa jednoduchšie vyhrať voľby, ako viesť chudobný štát, ktorý od neho očakáva zázrak. Ako podotkol Krassen Stančev, riaditeľ Inštitútu pre trhovú ekonomiku, Simeona vychovali ako budúceho cára, a nie premiéra.
Politickí pozorovatelia kritizujú nejednotu novej vlády, jej pomalé rozhodovanie a vznikajúce nezhody medzi jednotlivými ministrami. Názory na bulharského premiéra doma a v zahraničí sú diametrálne odlišné.
V západnej Európe si získal povesť solídneho partnera, ktorý dokáže udržať stabilitu svojej krajiny - čo je raritou na krízou zmietanom Balkáne - a bude pokračovať v reformách zameraných na vstup Rumunska do NATO a Európskej únie.
No doma je pohľad na Simeonovu vládu - koalíciu jeho vlastnej strany s menšinovou tureckou stranou a dvoma ministrami s podporou socialistov - stále menej ružový. Priemerný príjem rumunského občana je stále najnižší spomedzi všetkých 12 štátov usilujúcich sa o vstup do EÚ a obyvateľstvo volilo Simeona po tom, čo stratilo dôveru v predošlú vládu socialistov a stredopravičiarov.
Čo sa týka zahraničnej politiky, Simeon za 100 dní podnikol jedinú zahraničnú návštevu - do Bruselu, aby potvrdil snahy Bulharska vstúpiť do EÚ a NATO. Vďaka svojim kontaktom sa mu navyše podarilo znovu nadviazať styky s arabskými krajinami, ktoré sa od pádu komunizmu neobnovili.
