ch z tábora v Drancy pri Paríži a stoviek slovenských židov poslaných do osvienčimského koncentračného tábora smrti. Proces sa konal v neprítomnosti 88-ročného obžalovaného, o ktorom nie je známe, či a kde žije.
Trojčlenná porota skúmala žalobu z roku 1987, ktorú podali manželia Serge a Beate Klarsfeldovci. Žaloba sa týka transportu 250 židovských detí do táborov smrti 31. júla 1944. Rodičov týchto detí do koncentračných táborov deportovali už predtým.
Lavice pre verejnosť v súdnej sieni obsadilo okolo sto ľudí. Mnohí z nich sú zástupcami organizácie Synovia a dcéry deportovaných francúzskych židov (FFDJF), ktorej predsedom je Serge Klarsfeld. Medzi prítomnými je aj nemecký prokurátor na dôchodku Rolf Holtfort, ktorý sa vo februári 1981 v Kolíne zúčastnil na procese s Brunnerovými spoločníkmi.
Pátranie po Brunnerovi, ktorého advokát Serge Klarsfeld popisuje ako desaťnásobok vojnového zločinca Klausa Barbieho, vo Francúzsku obnovili v roku 1988, hoci kontumačným rozsudkom vojenského súdu v Paríži a v Marseille bol Brunner už v roku 1954 odsúdený na smrť. Tento bývalý kapitán SS totiž organizoval deportáciu 147.000 rakúskych, gréckych, francúzskych a slovenských židov do koncentračných táborov.
Podľa informácie nemeckej agentúry DPA rozbil povestný prisluhovač SS Alois Brunner krátko pred koncom vojny židovské podzemné hnutie odporu na Slovensku a dal deportovať 12.000 ľudí do Osvienčimu. Anni Brunnerová, žena tohto spolupracovníka Adolfa Eichmanna, sa súdila o svoj hnuteľný majetok a v roku 1956 jej súd dal zapravdu. Podľa zistení historikov išlo pritom o predmety, ktoré boli ukoristené pri deportáciách židov zo Slovenska a iných krajín.
Brunnerovi sa vždy darilo uniknúť spravodlivosti. Všetko mu hralo do karát, keď bol popravený Anton Brunner - jeho podriadený s rovnakým priezviskom. Táto zámena osobností mu uľahčila útek. Po roku 1953, keď nemecké súdy prebrali pátranie po vojenských zločincoch, sa Brunner rozhodol opustiť Nemecko pod menom dr. Georg Fisher. Cez Amsterdam, Rím a Káhiru sa dostal do Sýrie - krajiny, v ktorej sa skrýva už viacero bývalých nacistov, a kde si žil pohodlným životom pod ochranou Rifaata Asada, brata zosnulého sýrskeho prezidenta Háfiza Asada.
Dňa 13. septembra 1961 sa Brunner stal obeťou atentátu. Pri explózii nálože v balíčku s jeho menom príde o ľavé oko. Atentát, hoci nevydarený, však aspoň potvrdil, že Brunner žije. Nemecké i rakúske vládne orgány vtedy oficiálne žiadali Brunnerovo vydanie. Sýria však napriek všetkým procedúram popierala prítomnosť dr. Fishera alias Aloisa Brunnera na svojom území.
V roku 1980 dostal bývalý príslušník SS ďalší balíček z Rakúska, tentoraz od spoločnosti Priatelia liečivých rastlín, ktorej je klientom. Balíček mu vybuchol v rukách - tentokrát prišiel o všetky prsty ľavej ruky.
Na jeseň roku 1985 Brunner dokonca poskytol interview nemeckému časopisu Bunte, kde nepoprel nič zo svojej minulosti. Morfologickou expertízou fotografie uverejnenej v Bunte sa potvrdilo, že ide o hľadaného Brunnera.
Všetky stopy boli preverené, ale ani francúzskemu súdu sa nepodarilo dostať Brunnera zo Sýrie. Kapitán francúzskej polície Philippe Mathy sa už dvanásť rokov venuje pátraniu po Brunnerovi a tvrdí, že polícia urobila všetko, čo bolo v jej silách.
Lavica obžalovaných bola teda dnes prázdna. Proti Brunnerovi svedčia tony zozbieraných dokumentov a svedectiev tých, ktorí prežili. Pre kapitána Mathyho však toto bezvýsledné pátranie nebolo zbytočné: "Bola to naša povinnosť voči obetiam. A to je najdôležitejšie."
