Roman Vavrík v kancelárii viceprimátora Bratislavy – pred Kollárovým obrazom hlavného mesta z roku 1955.
FOTO SME – DAŠA MATEJČÍKOVÁ
O Romanovi Vavríkovi sa hovorí, že je najsilnejším mužom bratislavského regiónu.
Stal sa tu šéfom SDKÚ, druhé volebné obdobie robí viceprimátora Bratislavy, kde má jeho strana dvadsaťpercentné preferencie.
Takisto sa hovorí, že bez Vavríkovho odobrenia sa neuskutočnia žiadne personálne zmeny v strane na regionálnej úrovni.
Keď uvažoval o kandidatúre na župana Vladimír Bajan, krajský šéf SDKÚ navrhol za protikandidáta verejnosti neznámeho architekta Gandla, ktorého si štruktúry okamžite osvojili.
Zároveň sa rozpráva, že práve v dôsledku Vavríkovho vplyvu sú medzi ľuďmi z jeho okolia a s ľuďmi okolo Gabriela Palacku (a tým aj Mikuláša Dzurindu) rozpory.
„Každý má svoje problémy, iné sú na centrálnej úrovni, iné u nás, v mestskom mikropriestore.“
Prezentuje sa to ako boj dvoch silných finančných skupín SDKÚ.
„Nehovorím, že sme v nejakom konflikte, ani nehovorím, že to nie je pravda. Len je trochu odlišná. Ja som za tímovú hru a chcem, aby sme hrali všetci spolu. Ak aj máme niekedy iný názor, nepotrebujem o ňom hovoriť verejne.“
V politicko-podnikateľskom prostredí sa však šíria konštrukcie, že SDKÚ mohla vďaka financmajstrovi Palackovi profitovať zo štátnych zákazok, aj tie, že magistrát hlavného mesta je „najväčšou realitkou“ na Slovensku.
„Čo sa týka pána Palacku, nemám čo komentovať. To, čo sa týka magistrátu, som počul. Prečo nám to nik nepreukáže? Väčšina vecí sa tu robí formou konkurzov. Ja si myslím, že sme v meste neurobili nič v rozpore so zákonom.“
Roman Vavrík sa samospráve profesionálne venuje celé desaťročie, od roku 1991.
Vtedy vyhral konkurzné konanie Úradu vlády SR, ktoré sa rozhodlo prijímať mladých ľudí.
Z viacerých stoviek uchádzačov vybrali najskôr jeho, hneď nato Zdenku Kramplovú a krátko po nich nastúpil do úradu Ivan Lexa.
„Absolvovali sme dvojdňové psychotesty, boli skutočne tvrdé. Nasledoval pohovor, testujúci všeobecný prehľad a to, čo by sme chceli a vedeli robiť, čo nás zaujíma.“
Vavrík bol už vtedy predsedom Slovenskej volebnej komisie pre komunálne voľby – na ÚV potom pracoval ako odborný poradca pre štátnu správu a samosprávu.
„Zostal som tam aj po príchode premiéra Jána Čarnogurského v roku 1992, aj po návrate Vladimíra Mečiara. A toto je všetkým podozrivé. Pani Nagyová všetkých vyhodila, mňa nie.“
Mala pre neho slabosť?
„Nie. Dôvod bol prozaický. Boli sme s Lexom spolužiaci, on sa v tom čase stal šéfom úradu.“
Vstup do vysokej politiky
Keď z HZDS odišli po Kňažkovej skupine aj ďalší predstavitelia, Vavrík sa s nimi spojil. S Romanom Kováčom, Jozefom Moravčíkom spoluzakladali Demokratickú úniu.
„V Moravčíkovej vláde som sa zase venoval aj samospráve, ako štátny tajomník ministra vnútra Ladislava Pittnera. Práca tam bola veľmi zaujímavá. Terajší model známy ako VÚC sme rozpracovali už vtedy.“
Stal sa aj poslancom mestského zastupiteľstva, štatutárnym námestníkom primátora, ako námestník pokračuje aj dnes.
Nemal ambíciu stať sa po voľbách 1998 ministrom?
„Aj kamaráti sa ma na to pýtajú. Neviem. Nikdy som nešiel do volieb s tým, aby som mal vysnívanú nejakú funkciu. Kde sa kolektív rozhodol, že by bolo vhodné, aby som pôsobil, tam som šiel.“
Dzurindova ponuka
V roku 1999 ponúkol Mikuláš Dzurinda Vavríkovi kreslo štátneho tajomníka ministerstva dopravy.
„Neprijal som ju z toho istého dôvodu, z akého som neprijal kandidatúru na post šéfa VÚC. Keby tá ponuka prišla hneď po voľbách, asi by som to zobral. Teraz som už na magistráte – a som zvyknutý veci, ktoré začnem, aj dokončiť.“
Neodmietol skôr z dôvodu, že post štátneho tajomníka rezortu dopravy je po privatizácii telekomunikácií menej zaujímavou funkciou ako post viceprimátora hlavného mesta SR?
„Myslím si, že primátor je viac ako vládny minister, čosi medzi ministrom a podpredsedom vlády. Župan je viac ako primátor. Štátneho tajomníka som už robil a viem si to predstaviť.“
Kuloárne informácie o napätom vzťahu medzi Vavríkom a Dzurindom teda nie sú pravdivé?
„Ťažko hovoriť o dobrých alebo zlých vzťahoch v SDKÚ. My sme prišli celá skupina z DÚ. Nie je tajomstvom, že som sa po dve volebné obdobia snažil, aby sa v meste vytvorila široká koalícia – a tá aj úspešne pôsobí. Získala v meste po dve volebné obdobia tzv. ústavnú väčšinu. Predseda SDKÚ bol zvolený veľkým počtom delegátov strany a je predsedom vlády a ja si vážim autority – pokiaľ mi nezasahujú do vlastného myslenia a názorov. Dzurinda mi do názorov nezasahuje, niektoré veci vidíme inak, ale to je v politike normálne a v poriadku. Hoci je pravda, že keď idú preferencie dole predsedovi, idú aj nám v Bratislave. Možno by som robil niektoré veci inak, možno by som nesľuboval dvojnásobné platy. Ale možno nemám dostatok informácií.“
Magistrát a majetok
Napriek tomu, že magistrát hlavného mesta sídli v absolútnom centre Bratislavy, Romana Vavríka nestretnete v žiadnej jeho kaviarni ani reštaurácii.
„Nepotrebujem, aby ma tam s niekým videli a potom z kadečoho obviňovali.“
Všetky stránky prijíma vo svojej kancelárii a vraj sa tam nezatvoria dvere od pol ôsmej ráno.
„Keď zasadá parlament, chodím aj skôr. Stále je tu zhon, naháňajú ma stovky ľudí.“
Lobisti?
„Tak by som to určite nepovedal. Môžete sa opýtať mojich dievčat zo sekretariátu, kto tu chodí. Mám na starosti hasičov a políciu, o to som sa staral aj minulé obdobie.“
Môže nám teda povedať, či sa za tých desať rokov zmenili jeho majetkové pomery výrazne, alebo nie?
„Neviem, čo je to výrazne.“
Aké boli pred desiatimi rokmi a aké sú dnes?
„Naša rodina mala vždy dostatok peňazí na to, aby mohla slušne žiť, slušne bývať, ísť na dovolenku. Nikdy sme nemali nedostatok a nikdy nebolo nič, čo by sme potrebovali a čo sme si nemohli dovoliť kúpiť.“
Čo teda vlastní:
„Štvorizbový byt v Petržalke, bývame v ňom dvadsať rokov, odkedy som sa oženil. Nemáme dom ani chalupu. Nie, že by sme mali problém si ju kúpiť, alebo postaviť dom, to nie. Nemáme záujem.“
Manželka jazdí na vozidle značky Fiat Punto.
„Isteže by si mohla kúpiť väčší voz – ale načo? Na vozenie sa po zaplnenom meste? Ako by ho parkovala? Prejde ním sedem kilometrov do práce, do obchodu. Na žiadne mimobratislavské cesty ním nechodí.“
Devätnásťročný ani dvadsaťročný syn auto nemá, Vavrík sa vozí na služobnom vozidle Opel.
Vie aspoň, koľko korún má v hotovosti?
„Mesačne zarábam okolo päťdesiattisíc korún, manželka oveľa viac. Takže ma živí.“ (Smiech.)
Rodina
Manželka Romana Vavríka pracuje od roku 1985 v jednom z odštepných závodov telekomunikácií.
„Je to jej druhé zamestnanie v živote. Začínala ako radová referentka vo výpočtovom stredisku, potom robila vedúcu odboru a šesť alebo sedem rokov je riaditeľkou sekcie informačných technológií.“
Študovala v Košiciach, Vavrík v Bratislave.
Kde sa zoznámili a ako spolu chodili?
„Od sedemnástich rokov sme chodili s partiou lyžovať na jediné miesto na Slovensku, na Dedinky. Pozná nás tam doslova celá dedina. Keď bol víkend dlhší ako tri dni, a bolo jedno, či je zima alebo leto, trávili sme ho na Dedinkách. Raz si na víkend naša kamarátka priviedla spolužiačku z vysokej školy, tá sa stala mojou manželkou.“
Naďalej sa stretávali na Dedinkách, alebo za ňou chodieval do Košíc.
„Lietadlom. Od dvadsiatich rokov som totiž jazdil každý voľný deň v dopravnom podniku, na trolejbuse. Jedenásť rokov, ako brigádnik – najskôr ako študent, potom inžinier. Aby sme mali na Dedinkách čo jesť, kde spať, aby sme si mohli sadnúť do baru. Za predpoludňajšiu šichtu som vedel zarobiť dvesto korún, cesta lietadlom stála stoštyridsať.“
O štvrtej ráno Vavrík nasadol na miesto vodiča trolejbusu, jazdil do druhej popoludní, o tretej letel do Košíc a o štvrtej bol tam.
„Keby som šiel ráno vlakom, som tam takisto o štvrtej. A takto som mal ešte šesťdesiat korún k dobru.“
Priateľstvo
Ani dnes Vavrík neobsedí na jednom mieste.
S kamarátmi hráva stolný tenis, s rodinou squash, je vášnivým hubárom.
„Aj kuchárom. Z húb viem vyčarovať niekoľko skvelých jedál.“
On sám sa však neprejedá – po vážnych zdravotných problémoch zmenil životosprávu, prešiel na diétnu stravu a schudol štrnásť kilogramov.
„Niekedy premýšľam, či mi ten stres za to stojí.“
Uvažuje aj o odchode z politiky?
„Uvažujem, ale nerozhodujem sa. Som skutočne tímový hráč.“
Ktorý získal v politike aj priateľov?
„Nadviazal som veľa pozitívnych vzťahov, ale ťažko povedať, či boli skutočne priateľské. S niektorými mohli byť, ale mohli sa aj na ktorejkoľvek maličkosti zlomiť. A musím povedať, že za tých sedem rokov aktívnej politiky sa to na deväťdesiat percent splnilo.“
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
