FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
„Ak si nebol na vojne, nie si správny chlap!“ hovorilo sa počas dní krajšieho zajtrajška, za socializmu.
Režim si dokázal vytvárať páčivé a najmä páčivo samoúčelné slogany.
Okrem vážnych zdravotných dôvodov nemal žiaden muž šancu vyhnúť sa povinnej vojenskej službe. A tá bola vtedy poriadne odtrhnutá od reality.
Jediné, čo sa na nej chlap naučil, bolo – ako prežiť.
Hoci, aj to je v súčasnosti mnoho.
Tí múdrejší si nachádzali malé výhody vojenského mikrosveta – niektorí šli na vysokú školu len kvôli povinnej vojenskej dochádzke, ďalší sa ženili a chodili na svadobný či novonarodenecký „opušťák“, alebo im každý týždeň zomierala prababička.
Bavilo ich to vôbec niekedy?
Možno v časoch studenej vojny – vtedy si mohli vyskúšať jediný raz ostré streľby.
Dnes sa k takej vymoženosti dostanú chlapci nanajvýš raz za celé obdobie – ak si odmyslíme výcvik špičkových bojových útvarov.
Nuž, začarovaný kruh.
A tak sa najzaujímavejšie zážitky vojakov spred dvadsiatich rokov podnes netýkajú ani tak vojenského výcviku, ako skôr vychádzok a prebdených „bažantích“ a „mazáckych“ nocí.
„Budovať a brániť socialistickú vlasť. Buď pripravený!“ počúvali tie menej šťastné generácie mužov, čo sa narodili, paradoxne, najneskôr v čase jari 1968.
„Vždy pripravený!“ týmito slovami skladali potom vojenskú prísahu.
* * *
Boli medzi nimi aj tí, ktorých sme o spomienky na vojnu požiadali.
Nie nadarmo sa hovorí – ak je chlap obľúbený, sedemdesiat percent jeho obľúbenosti tvoria historky z „vojenskej prípravy“.
(Z tých by však bolo NATO zdesené.)
Pripravil
ROMAN KRPELAN
Jozef Majský takmer zastrelil „narušiteľa“
Ako vojak základnej služby slúžil iba pol roka – v Trenčíne. Mal už totiž skončenú vysokú školu, bol ženatý a mal dve deti.
„Robil som ekonóma, bol som v podstate malým náčelníkom pokladnice. Už vtedy som robil s peniazmi.“ Svoj život považuje za vzrušujúci aj preto, že sa mu vždy prihodí niečo, čo sa vymyká z bežného rámca. „Vojna“ nebola výnimkou:
Len jeden raz mal vojak Jozef Majský strážnu službu v kasárňach. Každú hodinu v noci mal vychádzať na dvor a dávať pozor na to, či niekto nenarušil objekt, alebo sa v blízkosti nepohybujú podozrivé autá. Dvor kasární bol predelený plotom. „Asi o jednej v noci som vyšiel na obchôdzku a pri plote ležal muž, ktorý strihal vnútorný plot. Hneď som si spomenul na filmy, ako špióni prechádzajú cez hranice. Tak som pomaly nabil samopal. Nevedel som – mám strieľať, nemám strieľať, mám ho upozorniť, alebo nie. Povedal som si, že prísť o život sa mi nechce.“ Vrátil sa teda do budovy a zobudil nadriadeného plukovníka, ktorého informoval, čo sa vonku deje. Vojaci Československej socialistickej armády neváhali – vydali sa votrelca zastaviť. „Posielali sme jeden druhého dopredu. Prišli sme k tomu chlapovi do blízkosti asi desiatich metrov, keď som plukovníkovi povedal: Nekričme stoj. Hneď ho zastreľme. Čo prídeme my o život? On hovorí: Nie, však skúsme zakričať. Hovorím: Dobre. Ale keby dačo, tak hneď strieľame.“ Všetci mali strach, aj Majský ho mal. A obrovský. „Tak som sa bál, ani si to neviete predstaviť! Hovorím si – doma dve deti, nech si zoberie aj celé kasárne.“ Po výzve „Stoj!“ mladík zdvihol ruky a hovorí: „Nestrieľajte, ja potrebujem pletivo na zajace.“
Budúci veľkopodnikateľ dostal za svoj hrdinský čin vyznamenanie a týždňový „opušťák“.
Inak spomína na vojnu len v dobrom. „Bol som na ekonomickom oddelení, vyplácal som cestovné, výplaty a dôstojníci boli zlatí. Päť dní pred výplatou už ani jeden dôstojník nemal peniaze, tak som im požičiaval načierno jednu, dve tisícky. Pochopiteľne, nie svoje. Za toto som mal vždy od piatka do pondelka voľno a mohol som chodiť domov do Bánoviec.“
Šéf bezpečnostného výboru NR SR Palko na vojne skoro sedel – za nedôslednosť
Vojak v zálohe Vladimír Palko nás prekvapil dvoma vecami.
Po prvé si celkom presne pamätal roky, „v ktorých som slúžil pri ochrane našej vlasti pred imperialistickou armádou kapitalistického sveta“. Od 1. októbra 1981 do 30. októbra 1982. „Bol som veliteľom tretej čaty, tretej roty prvého motostreleckého práporu dvanásteho motostreleckého pluku.“ Pri spomienke na vojnu sa mu vybaví rachot zbraní, strašná zima a sneh. „Raz som sa holil na taktickom cvičení vo vojenskom priestore v čaji. Nebola voda.“
Druhou vecou, ktorá nás prekvapila, nebolo jeho priznanie o treste, ale to, že súčasný šéf bezpečnostného výboru slovenského parlamentu, vojak Palko bol nedôsledný. „Ku koncu vojny som totiž dostal podmienečne sedem dní väzenia.“ Za to, že si nesplnil povinnosti pri kontrole ostrých strelieb. „Veď nepriateľ bol za bránami,“ smeje sa.
Milan Lasica: Na vojne sa človek naučí vyhýbať práci
Vynikajúci slovenský herec, režisér a humorista Milan Lasica si odslúžil vojenskú základnú službu v čase tzv. kubánskej krízy v roku 1962. Väčšinu času však strávil vo vojenskom umeleckom súbore, takže nasadenia „do prvej línie“ sa obávať nemusel. „V tomto útvare to bolo dobré. Len som tam musel byť dva roky.“ Tak ako väčšina premýšľajúcich ľudí považoval dva roky za „pomerne veľkú stratu času, ale aspoň som zostal pri svojom fachu“. Posledné mesiace strávil vo vojenskom útvare v Trebišove. „Človek sa na vojne naučí viac-menej vyhýbať práci a ulievať sa.“
A ako je to s jeho schopnosťou chrániť našu vlasť?
„Priznám sa, že som za celý čas, čo som bol na vojne, ani neprišiel do styku zo zbraňou.“
Aj na vojne bol s Júliusom Satinským – o zábavu preto nemal núdzu.
Augustín M. Húska – za trest v bani
Augustín Marián Húska pravú vojnu nezažil: „Otec bol súdený štátnym súdom, preto som musel opustiť vysokú školu. Zaradili ma k pétepákom (išlo o potomkov kulakov, mužov so šľachtických rodov a z rodín „nepriateľov komunistického zriadenia“ – pozn. red.) do banského oddielu v Ostrave. Bol som tam dvadsaťšesť mesiacov.“ Pracoval ako baník, na zmeny. „Hlavne na začiatku to bolo tvrdé, telo sa na to musí kondiciovať, bolo to zúfalé a vysiľujúce, ale mladé telo sa prispôsobí.“
Po práci mali branné cvičenia. Ale – keďže išlo o nepriateľov socialistického zriadenia – cvičili streľbu bez zbraní. „Väčšinou sme len pochodovali. Zbraň som v ruke nemal ani raz.“ Napriek tomu, že ťažko fyzicky pracovali, o humorné situácie nebola núdza. „Keď nebola, tak sme si nejakú vyrobili. Mali sme totiž pri sebe takzvaný strážny oddiel – a ten nebol zložený z práve najväčších intelektuálnych elít.“
László Nagy – v trestaneckom oddiele
Už ako vysokoškolský študent bol László Nagy „politicky neprijateľný“. Vylúčili ho z vojenskej katedry, a tak ho čakala dvojročná vojenská základná služba. V čase, keď ešte katedru navštevoval, bol jeho kolegom budúci minister obrany Pavol Kanis. „V tom čase by mi vôbec nenapadlo, že človek s filozofickou fakultou sa niekedy dostane na post ministra obrany. Inak – ako vojak základnej služby vôbec nevynikal, asi sa potom po čase priučil a vypracoval.“ (Smiech.) Nagy slúžil najdlhšie v protilietadlovom pluku. „Bol som zdravotníkom – lapiduchom. Bol to trestanecký oddiel, boli tam politicky nespoľahliví a sociálne slabší muži. Veľa kňazov, Rómov, vysokoškolákov so ,zlým politickým profilom‘, ľudia, čo verejne neschvaľovali vstup ruských vojsk na územie ČSSR v roku 1968.“ S Nagyom slúžil aj Jozef Odložil – vynikajúci atlét, rekordér na tisícpäťsto metrov. „Dostal sa tam, lebo protestoval proti okupácii. Musel narukovať, hoci mal tridsaťtri rokov.“ Dôstojníci ho však obdivovali. „Odložil, ktorý nebol podľa mňa dovtedy nikdy chorý, ležal pol roka na ošetrovni. Chodil akože na vyšetrenia do Prahy a pritom navštevoval svoju manželku Věru Čáslavskú, ktorá mala v tom čase tiež veľké politické problémy.“
A aký bol vojak Nagy?
„Veľké tresty som nedostal, ale také menšie za neskoré príchody z vychádzky alebo návrat z dovolenky áno. Mimo posádky som vo väzení nesedel.“
Na vojenskej základni patril medzi elitu. „Tí, čo boli na vojne, vedia, že zdravotníci, kuchári a štábne krysy patrili medzi neformálnu elitu vojenského útvaru a úzko medzi sebou spolupracovali.“ Hoci bol na ošetrovni, tvrdý režim pétepákov zažil: „Niektorí to nevydržali a psychicky sa zosypali. Týždeň na ošetrovni bol ako dovolenka. Vojenskí lekári tam, kde som bol ja, mali k ľudským problémom vzťah a dokázali pomôcť.“
Lekárska prax z vojenčiny mu pomohla. Za posledných desať rokov ju minimálne trikrát využil. „Trikrát som dával prvú pomoc pri politických rokovaniach. Boli to väčšinou srdcové príhody.“
Hamžík mal najradšej pochod – do vínnych pivníc
Pavol Hamžík absolvoval dvojročnú vojenskú prípravu ešte počas štúdia na vysokej škole, vo výcvikovom priestore bratislavskej Petržalky. „Kruté bolo najmä vstávanie. Rád spomínam na záverečných päť týždňov tejto prípravy v Mikulove na Morave. Víkendy sme tam využívali najmä na ochutnávanie dobrého vína.“ Po jednom z vojenských záťahov v Mikulove Hamžík s kamarátmi zistili, že im po príchode do kasární „traja chýbajú“. Čo sa stalo? „Dvaja zaspali po ceste, posledný sa našiel sám.“
Tak ako dnes – „aj vtedy existovala korupcia na všetkých úrovniach, teda aj v Československej socialistickej armáde“. „Pamätám si, ako som chcel mať ten jeden rok vojenskej služby rýchlo za sebou a byť niekde blízko.“ Rodičia sa teda snažili budúcemu vojenskému dôstojníkovi vojnu vybaviť. Čo najbližšie – v tom čase už bol ženatý a dieťa bolo na ceste.
„Vybavovanie sa skončilo tak, že som sa stal veliteľom motostreleckej čaty v Chebe. ‘Bližšie‘ a horšie to už byť nemohlo. Pamätám sa na zimu, bola strašná. Vďaka tomu, že už v tom čase som mal mínus šesť dioptrií, ma nakoniec prevelili na finančné oddelenie. Skončil som teda ako finančný dôstojník.“
Nabiť a rozložiť samopal by však zrejme dokázal aj dnes: „Väčší problém by nastal pri jeho opätovnom skladaní.“ Ale: „Chlap by sa vojne nemal vyhýbať. Šikanovanie som nezažil a tvrdý výcvik za niečo také nepovažujem.“
Milan Kňažko s modrou knižkou
Najkrajším zážitkom ministra kultúry Milana Kňažka z „vojenskej prípravy socialistického zriadenia“ je, že na nej vôbec nebol. „Dostatočným potešením pre mňa bolo, že dva roky som každú sobotu absolvoval vysokoškolskú vojenskú prípravu s odbornosťou lapiduch – zdravotník.“
Napriek tomu sa krátkodobému pobytu v kasárňach nevyhol. „Po dvoch rokoch pauzy, pobytu vo Francúzsku, som absolvoval trojtýždňové vojenské sústredenie v Leviciach. Nikto, kto to nezažil, neuverí, aký je rozdiel medzi Parížom a Levicami, keď sa zmena udeje zo dňa na deň,“ smeje sa dnes Kňažko.
Počas hereckej kariéry stelesnil napríklad kapitána Nálepku, majora Kukorelliho, kapitána Bielika – údajne preto, že sa na nich podobal. Ako sám priznáva: „Z týchto dôvodov som už vojenskú službu neabsolvoval a dostal som modrú knižku.“
Hoci je ochudobnený o tie „pravé vojenské zážitky“ myslí si: „Už neplatí to, čo mi hovorieval môj apa – že vojna z každého spraví chlapa.“
A to je slovo do bitky.
Skrúcaný: Chlap po mesiaci rezignuje
Štefan Skrúcaný slúžil – ako väčšina umelcov – vo vojenskom umeleckom súbore. Jeho „spolubojovníkmi“ boli napríklad Marián Grexa, Berco Balog alebo Pavol Topoľský. „V súbore sme do kontaktov so zbraňou neprichádzali. Jedinou zbraňou bol drevený samopal – na nástenke.“
Na vojne bol rok, ale kontakt s ňou mal tri roky – dva na vysokej škole, raz týždenne. „Dva roky sme boli vystrihaní takmer dohola. Stačilo.“
Skrúcaný potvrdzuje, že na vojne vzniká veľa hlášok a mnohé z nich sa dostanú do dejín. „Mne sa ešte aj dnes páči najviac tá, ktorú nám náčelník povedal hneď po príchode do útvaru, keď nás nechal nastúpiť na dvor: ‘Vojenský umelecký súbor nie je žiaden holubník! Kto si to myslí, ten si to môže hneď vyhodiť s kopýtka!‘“
Z pohľadu umelca bol však ten rok zabitý: „Ale vždy lepšie, ako kopať zákopy a vstávať na nočné poplachy. Cieľom bolo prežiť v zdraví.“
Istý čas sa vraj pritvrdilo aj v umeleckom súbore. „Náčelník mal tesne pred penziou a chcel byť povýšený na plukovníka. Tak sme mali vychádzky raz za päť dní. Možno by aj bolo bývalo lepšie, keby sme neboli v Bratislave. Pozerať sa cez zamrežované okno na ľudí okolo, aj známych, bolo deprimujúce. Kasárne v prírode majú tú výhodu, že tam človek po mesiaci rezignuje, skamaráti sa s líškami, čo tam dávajú dobrú noc, a všetko je v poriadku.“
Chlapom sa vraj na vojne nestal. „Mal som to šťastie o niečo skôr. V devätnástich.“ (Smiech.)
Dnes je Štefan Skrúcaný podporučíkom v zálohe. „Tak pozor!“
