Praha (TASR) - Pod názvom Bez čoho sa Slováci nezaobídu sa vo včerajšom vydaní českého denníka Lidové noviny zamýšľa publicista Aureliusz M. Pedziwol nad nevyhnutnou potrebou novej ústavy a nad reformou súdnictva, bez ktorých SR do Európy "nedôjde".
"V polovici obdobia vlády niekoľkofarebnej koalície strán, označovaných za demokratické, čakajú Slovensko rozhodujúce kroky, od ktorých záleží, aké miesto si táto krajina nájde v budúcej Európe," píše Pedziwol na úvod. Odvolávajúc sa na slovenského politológa Grigorija Mesežnikova je podľa neho najväčším problémom zatiaľ novelizácia ústavy. Podľa profesora Miroslava Kusého z bratislavskej Univerzity Komenského je však dôležité aj vyriešenie najpálčivejších problémov slovenských Maďarov.
Pedziwol sa ďalej zaoberá otázkou, či dokážu koaliční poslanci nájsť v tak namáhavej látke, akou je novelizácia ústavy, spoločný jazyk. Za kabinetom Mikuláša Dzurindu totiž stojí spojenectvo veľmi nezvyčajné: "koalícia koalícií", ako vyhlásil špecialista pre česko-slovenské záležitosti, francúzsky politológ Jacques Rupnik. Novelu Ústavy SR prijali poslanci Parlamentu SR v piatok 23. februára, keď za predložený návrh hlasovalo 90 zo 148 prítomných poslancov.
"Bol to Vlado, teda Vladimír Mečiar, šéf HZDS, kto k sebe pritlačil postkomunistov a kresťanských demokratov, liberálov a socialistov, sociálnych demokratov a zelených, Slovákov a Maďarov," hodnotí Pedziwol. Zjednotili sa proti Mečiarovmu autoritárstvu, nacionalizmu a v neposlednom rade proti jeho protekcionárstvu, ktorého symbolom sa stala privatizácia štátneho hospodárstva do rúk jeho najbližších.
Po čase strany pochopili, že musia zostať spolu i po víťazných voľbách, aby bránili demokraciu a otvorili Mečiarom pribuchnuté dvere do Európy a do sveta. A držia spolu doteraz, hoci vzájomné putá zoslabli, pretože vidina "Vlada" je stále silným tmelom.
Pád autoritárskeho vládcu svet privítal s radosťou, rozhodol sa však ešte vyčkať na výsledok všeobecných prezidentských volieb. Mečiar totiž už predtým dvakrát dokázal, že vie vyhrávať. Tretíkrát sa mu to však nepodarilo a prezidentom sa stal vtedajší košický primátor Rudolf Schuster.
Slovensko sa mohlo konečne vrátiť do rodiny demokratických štátov, píše ďalej Pedziwol. EÚ pozvala Bratislavu vyjednávať o členstve a vstup krajiny do NATO sa stal opäť reálnym. Medzinárodné úspechy však nie sú všetko, dych zatiaľ stratila slovenská ekonomika.
Nevyvážené mečiarovské hospodárstvo, keď sedempercentný hospodársky rast bol poháňaný obrovským zadlžovaním, a protekčná privatizácia (Pedziwol ako príklad uvádza predaj Nafty Gbely) nútili novú vládu uťahovať opasky občanov, čoho dôsledkom bol pokles rastu na dve percentá, nižšie reálne mzdy, rastúca nezamestnanosť a inflácia. Toto obmedzenie však už prináša plody: zahraniční investori začali Slovensku veriť, čoho dôkazom je v histórii najväčší minuloročný objem zahraničných investícií.
Majetok sprivatizovaný v prospech Mečiarových najbližších sa však naspäť získať nedal. V niektorých prípadoch však boli prechmaty také očividné, že sa Dzurindova administratíva obrátila na súd. Tak sa jej podarilo získať späť už spomínanú Naftu Gbely. Dôležitejšie však bolo podľa Pedziwola čosi iné. "Nová vláda zmenila spôsob privatizácie," cituje Mesežnikova. Ani jeden podnik nebol sprivatizovaný podľa Mečiarovho vzoru. Vo všetkých prípadoch boli vypísané pomerne priehľadné súťaže.
Dedičstvom po Mečiarovi zostali ale tiež komplikované národnostné problémy. "Neviem, či trpí Mečiar voči Maďarom nejakou traumou, príčinlivo však využíval traumy, ktorými trpeli iní," píše Pedziwol. Keď zvíťazil v predchádzajúcich voľbách, neváhal si vziať za partnerov nielen ľavičiarov (ZRS), ale i nacionalistov - SNS. Národniari však nikdy nemali podstatný vplyv na dianie v krajine, ani väčšiu ako 10-percentnú podporu. Ale boli hluční. Okrem iného aj ich pričinením (vtedy najmä protičeskými heslami) sa Mečiar a HZDS vrátili v roku 1992 k moci, čoho výsledkom bol rozpad Česko-Slovenska.
Nový štát mal hneď problémy s južným susedom. Zatiaľ čo spor s Maďarskom o priehradu a vodnú elektráreň na Dunaji zdedila nová SR po Česko-Slovensku, spory s maďarskou menšinou výrazne vyprovokovali tí, ktorí vládli - boli totiž presvedčení, že takto sa dá nazbierať najviac volebných bodov.
Vedľajším dôsledkom prebudenia slovenského nacionalizmu bola zdržanlivosť politikov z demokratických strán voči maďarským spoluobyvateľom, podľa Pedziwola možno aj preto prehrali predčasné voľby v roku 1994. O štyri roky neskôr však už boli "múdrejší" a po neľahkých rokovaniach prijali Slováci z SDK, SOP a SDĽ Maďarov zo SMK.
Otázkou zostáva, čo stihli Maďari urobiť za dva roky vo vládnej koalícii. V súčasnosti ide o tzv. maďarskú župu a preambulu ústavy, ktorá sa začína slovami: "My, národ slovenský..." Maďari sa domáhajú, aby preambula znela podľa českého vzoru (My, občania Českej republiky...) "My, občania Slovenskej republiky...", k čomu však podľa Kusého nie je politická vôľa.
Prijatie novely ústavy posilní demokraciu a priblíži Slovensko k EÚ, uzatvára Pedziwol. Európska komisia vo svojom hodnotení vytýka Slovensku oneskorenie v reforme súdnictva. Táto je však možná až po zásadných ústavných zmenách.
