Madrid 14. marca (TASR) - Je štvrtok, 11. marca. Zobudí ma zvonenie mobilu. Budík ukazuje 8.15. Neviem si predstaviť, kto by mi v Španielsku volal na tunajšie pomery tak skoro ráno. Mobil však zvoní druhýkrát. Ešte v polospánku nedokážem spracovať to, čo sa ma pýta priateľova mama:
"Zobudila som ťa? Bože, ty si nič nepočula? Nevieš, že v metre vybuchli bomby? Kde ste?" Hovorím, že priateľ išiel do školy, a keď neberie telefón, tak je ešte asi v metre. Odpoveď na otázku, na ktorých staniciach buchli bomby, sa už nedozviem. Počujem iba "dios mío, dios mío".
Púšťam televízor akurát v momente, kedy začujem "bomby na staniciach cercanías ....". Stanica Moncloa, odkiaľ sa vchádza do univerzitného mestečka, je presne na opačnom konci Madridu. Volám priateľovej mame. Nebýva priamo v Madride a tak nevedela. Ale už si to zistila. Okrem toho, to nebolo metro. Ospravedlňuje sa mi, že ma vyľakala.
Sadám si pred televízor. Správy o niekoľkých desiatkach mŕtvych sprevádzajú zábery zničených vlakových súprav, zakrvavených tvárí, plačúcich ľudí v šoku, húkanie policajných áut a sanitiek. Bože, veď stanica Atocha je len tu kúsok od bytu, kde bývame, nejakých 500 metrov. Len zbehneme dole z kopca.
Televízne stanice chrlia správy a hrozné zábery, jeden horší ako druhý. Dostanem SMS-ku informácia o neprijatých hovoroch, ale telefón pritom nezvoní. Prichádza druhá a tretia, ďalšie neprijaté hovory. Zrejme je preťažená sieť. Mám nejaké povinnosti, ale mám chuť zavolať, že to ruším a chcem zbehnúť na Atochu. Okrem toho, nežiada sa mi sadnúť si do metra. Nemôžem sa dovolať a tak utekám na metro. Keďže je to susedná stanica Atoche, je uzavretá. Utekám k ďalšej, aj tá. Napokon vbehnem do metra na námestí Puerta del Sol v centre mesta. Pretínajú sa tu tri línie metra, je tu množstvo obchodíkov a vždy plno ľudí.
Je 11.30 h a stanica je takmer prázdna. Zídem na nástupište linky číslo 3 smerom na stanicu Moncloa. Len zopár ľudí a jeden huslista. Prichádza vlak a priznávam, mám taký čudný pocit. Vo vagóne je možno 15 ľudí. Okrem iných veci sa mi v Madride páči, že veľa ľudí v metre počas cesty číta, väčšinou knihy. Teraz sa všetci po sebe len ukradomky pozerajú. Nikto nečíta. Iba tie pohľady, také iné, zvláštne. Myslím, že všetci rozmýšľajú nad tým istým. Necelých desať minúť vo vlaku mi pripadalo večných.
Na Moncloa prestupujem na autobus, ale čudný pocit ma neopúšťa. Moncloa je dosť dôležitým dopravným uzlom. Tu sa pretínajú dve linky metra a okrem toho je tu tzv. intecambiador, čiže na poschodí nad stanicou metra sa nachádza veľká autobusová stanica, odkiaľ vychádzajú autobusy spájajúce Madrid s celou západnou a severozápadnou časťou madridského regiónu.
Konečne vychádzame z podzemia von. Na výpadovke z Madridu je hrozná zápcha. Snažím sa pozrieť si noviny. Vyruší ma obrovský hukot sirén. Autobus uvoľňuje cestu deviatim za sebou sa rútiacim policajným autám.
Vraciam sa až navečer, opäť je hrozná zápcha. Ľudia majú v rukách mimoriadne vydania novín. Podarí sa mi ich objaviť až v štvrtom stánku. Pri platení sa mi za chrbtom preženie asi 20-ročný chalan kričiac, že má právo na vlastný názor a že žijeme v demokracii. Naháňa ho možno stovka rozzúrených ľudí spolu s televíznymi štábmi.
Hoci je oficiálna demonštrácia zvolaná až na piatok večer, na Sole je už plno ľudí, ktorí sa tu začali zhromažďovať spontánne. Keby mladíkovi nepomohli policajti, tak ho zlynčujú. Jeden z policajtov potom novinárom vysvetľuje, že chalan povedal niečo, čo sa za daných okolností ostatným nepáčilo.
Horia sviečky, všade je plno plagátov proti terorizmu, ETA: "ETA a jej podobní sú vrahmi študentov, robotníkov a obyčajných ľudí a sú rovnakí ako nacisti" či "V tom vlaku sme boli všetci". Vraciam sa na byt, ešte mám nejaké povinnosti.
Je 22.00 h, na Sole ešte stále postávajú skupinky ľudí. Rozhodneme sa zísť na Atochu. Aj tam sú ďalšie skupinky, takmer všetci, okolo ktorých prechádzame, sú cudzinci. Sviečky, kvety, papiere s odkazmi... Reportér niektorej z britských televízii niečo nahráva, počúvam, čo hovorí, podarí sa mu to až na tretíkrát. Stanica je uzavretá, ale cez presklený vchod možno vidieť, ako sa vo vnútri prechádzajú policajti.
Stojíme v nadchode nad časťou vyhradenou rýchlovlakom AVE a pod nami sú odstavené vlakové súpravy, jedna vedľa druhej, akoby spali. Tam ďalej za nimi, niekde kúsok vľavo je nástupište cercanías s tými vlakmi hrôzy.
Štyri a pol roka som sa pracovne takmer denne dostávala do kontaktu so správami o samovražedných útokoch, vojne, atentátoch. Pred dva a pol rokom, 11. septembra 2001, som bola práve v lietadle niekde nad Atlantikom, keď došlo k teroristickým útokom v New Yorku a Washingtone. Prežívala som to inak ako v redakcii, ale tiež inak ako v súčasnosti. Až teraz to naozaj vnímam. Napriek tomu, že nepoznám nikoho, kto bol v kritickom čase na kritickom mieste a ani nikoho, kto by tam niekoho mal.
Dve z tých staníc nepoznám, nikdy som tam nebola. Len Atochu poznám podrobne, nedokázala by som spočítať, koľkokrát sme tam nastupovali a vystupovali cestou k priateľovým rodičom. Chodíme tými istými vlakmi, len zo susedného nástupišťa a iným smerom. Pozeráme sa na vlaky, keď sa pri nás pristavia dve mladé ženy. Nič nehovoria, iba jednej o chvíľu vyjde z úst do úplného ticha na adresu autorov tých hrozných činov strašne škaredý výraz, ktorý si nedovolím napísať.
Tento článok píšem v noci zo soboty na nedeľu. Len pred pár hodinami minister vnútra oznámil, že polícia zadržala piatich podozrivých cudzincov. Bývam v malom byte v centre Madridu. Nehanbím sa povedať, kde bývam, hoci Lavapiés je najhoršia madridská časť. Bývalá židovská štvrť sa rokmi zmenila na štvrť imigrantskú (zväčša arabskú), kam sa domorodec bývať nehrnie.
Takmer všade chodím pešo, čo považujem za luxus. Priateľ ma už dlho presviedča, aby sme sa odsťahovali, pretože na okolí býva "gentuza". Mne však cudzinci neprekážajú. Iba sa smejem, a čo ja nie som? Som tu rovnaká cudzinka ako v najluxusnejšej štvrti Salamanca. Bývame v podkrovnom byte, je do dvora, je tu úplný kľud, pripadám si ako doma, v jednej malej dedine na Záhorí.
V centre a napriek tomu v úplnom tichu. Len z času na čas ho zvyknú narušiť helikoptéry, keď sa niečo deje. Aj teraz tu lietajú už niekoľko hodín. V rádiu práve hovoria, že podozrivých zadržali v štvrti Lavapiés, niekde tu, len o pár blokov ďalej. Volá Mabel. Jej dcéra, taká urozprávaná šestnástka, nastúpila do vlaku len o desať minút neskôr.
(spolupracovníčka TASR Monika Poláková) žab
