Ak sa chce radový občan Slovenskej republiky stretnúť s prezidentom, predsedom parlamentu alebo premiérom, má dve možnosti. Zabudnúť na to, alebo počkať, kým niektorý z troch najvyšších ústavných činiteľov zavíta do miesta jeho bydliska.
Ak chce občan najvyššie postavených mužov štátu informovať o svojom probléme, aj to je zvyčajne zbytočné. Neposunie sa to včas na miesta kompetentných a k žiadateľovi nedorazí ani informácia o stave veci.
Denník SME to zistil na základe trojmesačného prieskumu fungovania kancelárií Rudolfa Schustera, Pavla Hrušovského a Mikuláša Dzurindu. Angažoval študenta Ekonomickej univerzity v Bratislave Tomáša Petroviča, aby zaslal všetkým trom žiadosť o stretnutie s konkrétnym dôvodom.
Po troch mesiacoch nedostal žiadnu oficiálne doručenú odpoveď.
Petrovič: „O veci verejné sa zaujímam dávno, s každým z troch činiteľov by som si mal čo povedať. Neočakával som, že sa so mnou rýchlo stretnú. Očakával som, že moju žiadosť pracovníci niekde alebo niekomu kompetentnému postúpia. Nik mi však nedal vedieť ani obligátne - Čakajte, ste v poradí."
Prvý kontakt vykonal študent Petrovič telefonicky 17. novembra a na všetkých troch úradoch mu potvrdili možnosť zaslania žiadosti e-mailom. Zároveň mu dali všade prísľub: „Napíšte, ozveme sa vám."
Žiadosť o stretnutie bola za asistencie SME zaslaná na všetky tri úrady - prezidenta, predsedu parlamentu a premiéra - e-mailom 21. novembra 2003.
Ako to funguje v kancelárii Dzurindu
Žiadosť o stretnutie Petroviča s predsedom vlády odišla na e-mailovú adresu premier@vlada.gov.sk. Dôvodom žiadosti o stretnutie mala byť vtedajšia spoločenská situácia a zákulisie kauzy skupinka. Nik sa mu do konca decembra 2003 neozval.
6. januára 2004 sa v kancelárii premiéra informoval o štádiu vybavenia žiadosti telefonicky. Nič sa nedozvedel.
E-mailom si preto v ten istý deň vyžiadal rovnakú informáciu opäť, argumentujúc zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Nič sa nedozvedel ani do 4. februára, 19 dní po zákonom stanovenom termíne.
Začiatkom februára si rovnakú informáciu vyžiadal po tretí raz. Peter Markovič z kancelárie predsedu vlády bol presvedčivý: „To vám neviem takto operatívne zistiť, budeme to musieť vyhľadať. Ozveme sa e-mailom alebo telefonicky."
Do 15. februára sa tak nestalo.
Po troch mesiacoch a dvoch urgenciách nedostal občan, ktorý sa chcel stretnúť s premiérom, od pracovníkov jeho kancelárie ani jednoduchý e-mail o tom, komu bola žiadosť posunutá.
U Schustera boli ústretovejší
Občan Petrovič zaslal žiadosť o stretnutie s prezidentom na adresu informacie@ prezident.sk. Dôvodom žiadosti bol rozhovor o názoroch mladých ľudí a občanov regiónu, v ktorom žije. Išlo o Senec, ktorý by mohol byť na juhu Slovenska centrom cestovného ruchu. Do konca roka 2003 Petrovičovi neprišla žiadna odpoveď.
6. januára tam zatelefonoval, pracovníčka kancelárie pre styk s verejnosťou Jánošová reagovala: „Je to vo vybavovaní, tých e-mailov je tu veľmi veľa. Pán prezident tu nie je na špagáte, to sa musí posúdiť. Napokon, ani vás nemusí prijať."
Priznala však, že na e-maily mal Petrovič dostať odpoveď. Jánošová to vysvetlila: „Máme tu veľa nevybavených pôšt a hlavne teraz chodí veľmi veľa spisov a e-mailov".
Začiatkom februára bola pracovníčka kancelárie pre styk s verejnosťou ústretovejšia - nášmu sprostredkovateľovi oznámila: „Stretnutie prichádza do úvahy až v mesiacoch február-marec."
Tým sa tok informácií z prezidentskej kancelárie zastavil.
U Hrušovského náznak prísľubu
Žiadosť o stretnutie s predsedom parlamentu bola zaslaná na adresu pracovníčky jeho sekretariátu sturlenk@nrsr.sk. Dôvodom žiadosti bol rozhovor o problémoch študentov a názoroch obyvateľov seneckého regiónu. Ani odtiaľ sa do konca decembra 2003 neozvali.
Pri telefonickej urgencii začiatkom januára pracovníčka sekretariátu šéfa parlamentu Lenka Šturcová skonštatovala: „Práve som si pozerala e-maily dozadu a zbadala som tam aj váš. Zatiaľ, je mi ľúto. Vy ste nám to posielali v novembri, takže to nebolo až tak veľmi dávno, ale nezabudlo sa na to."
Prisľúbila, že sa Petrovičovi ozvú. „Určite!"
Po dvoch týždňoch ticha sa ozval sám občan-žiadateľ. Šturcová: „Ja som to tlmočila pani riaditeľke a odpoveď znie, že keď bude mať pán predseda výjazd do miesta vášho trvalého bydliska, môžete sa tam stretnúť. Inak nemôže takto prijímať takéto návštevy."
Petrovič: „Kedy sa taký výjazd uskutoční?" Šturcová: „To vám neviem povedať, to nezabezpečujeme my. Takže - aby ste mali aspoň nejakú odpoveď."
Zákon nie je, alebo je bezmocný
Podľa právnika Tomáša Kamenca žiadosť o stretnutie s ústavným činiteľom nerieši žiaden zákon. Zákon rieši len postup získania prehľadu o postupe žiadosti občana a o štádiu jej vybavovania. Kde a komu žiadosť o riešenie problému zaslali.
Kamenec: „Takú informáciu vám musia na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám poskytnúť." Lehota je 10, v komplikovaných prípadoch vyhľadávania 20 dní.
Študent Tomáš Petrovič takú informáciu z kancelárie premiéra a prezidenta nedostal a z kancelárie šéfa parlamentu ju nedostal bežným postupom. (th)
Chronológia udalostí: ako sa občan s nikým nestretol
Študent Tomáš Petrovič telefonuje na oddelenie Kancelárie prezidenta SR pre styk s verejnosťou, do Kancelárie predsedu vlády SR a Kancelárie predsedu Národnej rady SR. Informuje sa o postupe, ako sa dá stretnúť s trojicou najvyšších ústavných činiteľov.
Z e-mailovej adresy tomas.petrovic@post.sk posielame na adresy informacie@prezident.sk, premier@vlada.gov.sk a sturlenk@ nrsr.sk trojicu žiadostí o stretnutie. O tom, že boli skutočne doručené, sa presviedčame telefonicky. Čakáme na reakciu.
V e-mailovej schránke Tomáša Petroviča stále nie je žiadna správa. Na sekretariáty všetkých troch inštitúcií odchádza z tej istej adresy požiadavka o informáciu, v akom v štádiu je Petrovičova žiadosť o stretnutie s ústavným činiteľom alebo komu bude postúpená. Podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám má Petrovič dostať odpoveď najneskôr do desiatich dní.
Termín, dokedy nám má podľa zákona prísť informácia, sa blíži. Telefonáty do kancelárií a sekretariátov všetkých troch úradov sú opäť zbytočné - nikde nič nevedia.
Takmer po troch mesiacoch telefonovania a posielania e-mailov prichádza prvý výsledok. V Kancelárii predsedu Národnej rady dostáva občan Petrovič telefonický prísľub, že sa s ním predseda parlamentu Hrušovský stretne počas najbližšej pracovnej cesty do miesta trvalého bydliska občana. Zároveň dostáva Petrovič informáciu, že žiadna taká cesta nie je naplánovaná.
Občanovi Petrovičovi neprišla zo žiadnej z troch inštitúcií oficiálne adresovaná odpoveď.
Reakcia hovorcu Rudolfa Schustera
Ján Füle, hovorca prezidenta SR Rudolfa Schustera: „Komunikačná sekcia vybavuje v prvom rade tie listy, kde ich pisateľom môže pomôcť riešiť ich situáciu. Všetky listy, adresované priamo na prezidenta republiky, číta Rudolf Schuster osobne a sám rozhodne o ďalšom postupe pri ich vybavovaní. Rešpektuje aj stanoviská odborných útvarov a regionálnych pracovísk.
Keďže pán Petrovič vo svojej žiadosti uviedol ako účel stretnutia to, že by rád prezentoval názory rovesníkov a dôvody iných stretnutí pán prezident považoval za dôležitejšie, zatiaľ ho pán prezident neprijal. Je veľmi pravdepodobné - keďže sa len v tomto týždni pán prezident stretol s rovesníkmi pána Petroviča už dvakrát (na univerzitnej pôde) - že ho možno ani nikdy neprijme. Nie je to jeho povinnosťou, ale iba dobrou vôľou.
Prezident republiky v roku 2003 absolvoval 78 prijatí občanov v Bratislave, 11 v Košiciach a 6 v Banskej Bystrici. Počas uplynulých štyri a pol roka to bolo dovedna 831 prijatí." (th)
Počet podaní občanov
Podľa internetovej adresy www.prezident.sk dostala Kancelária prezidenta SR v čase od 15. júna 2002 do 6. júna 2003 do svojho úradu v Bratislave 3 060 podaní občanov. Na regionálne pracovisko v Košiciach prišlo 390 a na pracovisko v Banskej Bystrici 198 podaní.
Najviac podaní - 381 - sa vzťahovalo na sociálnu oblasť a sociálnu situáciu najmä starších občanov.
Za sledované obdobie dostala Kancelária prezidenta SR 294 žiadostí o finančnú pomoc a väčšina z nich súvisela s opatreniami vlády SR a s krachom nebankových inštitúcií. (edi)
Ako diskutoval s občanmi Mikuláš Dzurinda
Mikuláš Dzurinda chodil pred voľbami 1998 po Slovensku a s každým, kto o to stál, sa pozhováral. 25. januára 1998 so svojím priateľom Jarom Filipom odštartovali dokonca prvú internetovú on-line diskusiu s politikom v histórii Slovenska.
Podľa internetovej stránky www.government.sk pri hesle predseda vlády a podhesle on-line diskusia tieto internetové rozhovory nepravidelne pokračovali do volieb v roku 2002.
Po posledných voľbách sa uskutočnila už len jedna diskusia tohto druhu s premiérom - aj to na portáli nato.infovek.sk. Bola venovaná otázkam nášho vstupu do Severoatlantickej aliancie.
Správcovia vládneho serveru potom zaviedli k heslu premiéra rubriku, zameranú na jeho internetovú komunikáciu s občanmi o ich problémoch a problémoch krajiny s názvom: Čo sa pýtate. Už niekoľko mesiacov je na nej namiesto otázok a odpovedí veta: „Na stránke sa pracuje."
(edi)
Reakcia hovorcu Pavla Hrušovského
Michal Dyttert, hovorca predsedu Národnej rady Pavla Hrušovského: „Vo svojom mimoriadne stručnom liste pán Petrovič neuviedol, o čom by chcel konkrétne diskutovať. Pracovníčka sekretariátu predsedu mu preto uviedla skutočnosť, akým spôsobom môže ku stretnutiu prísť. Ak predseda NR SR bude na návšteve v Senci, pána Petroviča oslovíme, aby prišiel na verejné podujatie vo svojom meste. Tam bude mať možnosť krátko ho osloviť. Dnes naozaj nevieme uviesť, kedy predseda parlamentu Senec navštívi. Ide o korektnú informáciu a postup, aký je bežný v prípade takýchto žiadostí." (th)
