FOTO SME – PAVOL MAJER
Na husliach začal hrať až v dvanástich, hudbe sa začal venovať profesionálne dávno po tridsiatke a svoj prvý album nahral ako štyridsaťročný.
Napriek tomu, že Peter Lipa starší začínal so všetkým neskoro, nič nezmeškal a stal sa prvým mužom slovenského džezového života.
Vraví sa – aký otec, taký syn.
U Lipovcov je to tak – aj keď začal Peter Lipa mladší s muzikou oveľa skôr, už v šestnástich mal svoju kapelu.
Dnes spolupracuje Lipa mladší s Lipom starším pri nahrávaní jeho albumov a sprevádza ho na koncertoch.
V jednej z vašich piesní na text Milana Lasicu spievate: „…ten syn je môj, ten sa na mňa podobá.“ Ako veľmi?
Lipa st.: „Podobáme sa v tom, čo robíme. Aj on si vybral muziku, len s tým rozdielom, že oveľa skôr. Ja som sa profesionálne začal venovať hudbe, až keď som mal tridsaťšesť rokov, Peter hral už v šestnástich. Nemôžem povedať, že ma to neteší, ale na druhej strane ani nie som veľmi nadšený – viem, že je to náročné živobytie. Byť muzikantom na Slovensku nie je jednoduché. Šanca, ako sa dá prežiť, je nájsť si medzinárodný rozmer. Muzikant musí mať talent, šťastie a musí byť pracovitý. Talent máme plus-mínus rovnako, to znamená, že možno nie veľký, ale baví nás to veľmi. Sme aj pracovití, takže potom je dôležité len to šťastie.“
Lipa ml.: „Chodil som osem rokov do Základnej umeleckej školy na klavír. Nerád – ale absolvoval som to. Pôvodne som začal študovať ekonomickú školu, ktorá ma nebavila. Na prvej skúške som sa otočil a odišiel. Odvtedy som sa v škole neukázal. Zatiaľ nerozmýšľam nad tým, či budem študovať, alebo nie, skôr sa zaoberám sám sebou a snažím sa na sebe pracovať. Prihlásil som sa na hudobnú akadémiu v Nemecku, no neprijali ma, neurobil som prijímačky. Je to vysoká škola s náročnými kritériami aj pre absolventov konzervatória. Asi to skúsim ešte raz.“
Lipa st.: „Výzorom sa nepodobáme, o nás dvoch by asi nikto nepovedal, že sme otec a syn. Vyzerá celkom inak a zatiaľ má pekné husté vlasy. Ja mám, naopak, väčšie svaly. (Smiech.) Vďaka tomu, že je teraz taká móda – ktorú ja uznávam už štyridsať rokov – nosí mužská časť našej rodiny krátke vlasy. Mám strojček, s ktorým strihám seba a svojich synov. Hoci druhý syn, Mišo, chcel byť pekne ostrihaný. Tak mi dal košom a šiel do holičstva.“
Lipa ml.: „V našej rodine je to rozdelené – ja a najmladší Paľko sa podobáme na mamu a Mišo s Katkou sú viac na otca. Ak mi však začnú padať vlasy, nebudem z toho robiť problém. Možno si kúpim parochňu.“
Vždy ste túžili po veľkej rodine?
Lipa st.: „To priniesol život, veď prvorodeného Petra som mal až v tridsiatich siedmich rokoch. Vždy som trochu závidel kamarátom, čo mali väčšie rodiny. Páčilo sa mi to. My sme boli len traja – mama a sestra, to sa mi zdalo málo.“
Lipa ml.: „Ako prvorodený som žiadne exkluzívne postavenie v rodine nemal. Staral som sa o súrodencov a prebíjal cestu, ktorú majú teraz ľahšiu.“
Čo najčastejšie vyčíta otec synovi a naopak?
Lipa st.: „Muzika, ktorú robí Peter, sa mi celkom páči. Myslím, že sa uberá správnym smerom. V myslení a názore na hudbu máme veľa spoločného, máme radi rovnaké veci, len ja som viac vysadený na spevákov a Peter na klaviristov. Prijal by som, keby bol Peter trochu poriadnejší, a to sa týka aj starostlivosti o svoje okolie – izbu a domácnosť.“
Lipa ml.: „Nemám čo otcovi vyčítať. Páči sa mi, čo a ako robí. Otcovi prekáža moja neporiadnosť alebo nedôslednosť. Keď mu niečo prekáža, povie mi to. Ja si o tom pomyslím svoje a buď si z toho niečo vezmem, alebo nie.“
Je výhodné byť synom známeho muzikanta?
Lipa ml.: „Áno aj nie. Ľudia majú isté očakávania, niektorí práve preto, že som Lipa. Pritom je to úplná hlúposť, som iný, úplne normálny človek, ktorý hrá sám za seba.“
Lipa st.: „Možno mu pomohlo rodinné zázemie späté s hudbou. Ja som v jeho veku na hudobnú kariéru nemyslel aj preto, že som nepoznal človeka, ktorý by sa muzike venoval, prípadne sa ňou živil. Vyrastal som v Prešove a profesionálni hudobníci boli pre mňa vzdialení ľudia zo zahraničia, z Bratislavy alebo z Prahy.“
Lipa ml.: „Stane sa, že si nás usporiadatelia pomýlia, niekedy naschvál. Nepáči sa mi to. Aby pritiahli viac divákov, napíšu len Peter Lipa. Ja pritom hrám za kapelu a nedávam do popredia svoje meno.“
Lipa st.: „Mne by vôbec neprekážalo, keby ma uvádzali ako Peter Lipa mladší, akurát neviem hrať na klavíri. Pre speváka je klavír nástroj číslo jeden. Ja občas koketujem s gitarou.“
Ako sa pozerá na (zatiaľ) dvoch muzikantov v rodine pani Lipová?
Lipa ml.: „Nemá radosť. Pozná aj tienistú stránku muzikantského života.“
Lipa st.: „Vidí samé cestovanie a únavu, hoci my to tak neberieme. Je to naša práca. Sme radi, keď nás pozývajú, chcú nás. Robíme to, čo nás baví – hráme a spievame a ešte za to dostaneme peniaze.“
Spomeniete si ešte na svoj prvý koncert?
Lipa ml.: „V šestnástich som bol v Amerike na ročnom študijnom pobyte. Hral som v kapele, to boli moje prvé koncerty. Okrem tria El Gaucho a Seven Days to Winter hrám a hosťujem vo viacerých kapelách.“
Lipa st.: „Verejne som začal spievať s gitarou pri ohni. Bol som čundrák, vyrastal som v období, keď takmer všetci hrali na gitare, každý vedel zahrať aspoň tri akordy. Na stavbárine som začal hrať v bigbítovej skupine Struny v bratislavskom internáte Bernolák. V šesťdesiatych rokoch to v hudbe neuveriteľne vrelo. Prichádzal rokenrol a Beatles a s nimi nový pohľad na hudbu, ktorá sa dala robiť aj bez hudobného vzdelania a drahých nástrojov.“
Váš nový album sa volá V najlepších rokoch. Ktoré boli najhoršie?
Lipa st.: „Roky alebo chvíle, ktoré som strávil zdanlivo neproduktívne a bol som počas nich nešťastný alebo naštvaný, mali aj výhody. Naučil som sa nepríjemné situácie prijímať a riešiť s nadhľadom. Navyše mám tendenciu veci zľahčovať a jednu dobrú vlastnosť – zabúdam. Boli však roky, keď mi nebolo všetko jedno. Rok 1968 pre mňa znamenal ťažkú traumu. Ďalších tridsať rokov som žil rozhodovaním, či tu mám, alebo nemám zostať. Je to kríž, ktorý si naša generácia ponesie celý život. Možno som sa o emigráciu nepokúsil preto, že som mal možnosti cestovať, aj keď boli obdobia, keď som necestoval vôbec. Na druhej strane som bol veľmi emotívne pripútaný k muzikantskej obci v Bratislave a neveril som, že by som mohol robiť hudbu v takejto forme aj niekde inde.“
Dá sa vôbec na Slovensku hudbou uživiť?
Lipa st.: „Zárobok je, samozrejme, veľmi dôležitý, ale vyhľadávam také činnosti, pri ktorých je proces zarábania zábavný. Robím to s chuťou, s nasadením, nie s otravou. Snažím sa robiť čo najviac vecí, aby som dobre zarobil, a popritom nezabudol na svoju umeleckú činnosť, aby som ostal spevákom. Niekedy je to, samozrejme, na škodu. Vtedy cítim, že som si na plecia zobral veľa, a keď prišlo na spievanie, nebolo to také, ako som si predstavoval.“
Lipa ml.: „Zatiaľ ma hudba uživí. Bývam s rodičmi, mám teplú stravu, posteľ a klavír, na ktorom môžem cvičiť. Hoci zarobených peňazí nie je tak veľa, snažím sa hradiť si všetky svoje výdavky – od tenisiek až po jedlo. Myslím, že aj keby som nemal také materiálne podmienky ako teraz, robil by som muziku. Len by som šiel inou cestou. To, že môžem byť doma, mi len uľahčuje môj spôsob života.“
V poslednom čase sa predmetom diskusie stalo nelegálne napaľovanie cédečiek, dá sa tomu predchádzať?
Lipa ml.: „Neviem, čo sa dá proti tomu robiť. Ako zakázať ľuďom, aby si miesto tristokorunového CD nenapálili rovnakú kvalitu za dvadsať korún? CD sú veľmi drahé a mnoho ľudí si ich nemôže dovoliť. Tiež mám nejaké napálené, tie, ku ktorým sa neviem dostať. Kopíruje sa všade – hoci cena CD nie je vo svete v porovnaní s platom vysoká.“
Lipa st.: „Napaľovanie, o ktorom hovorí Peter, je podľa mňa v poriadku. Prežil som niekoľko etáp technického vývoja muziky – vinylové platne, platne na pohľadniciach – to boli tiež pirátske kópie. Potom prišli magnetofónové pásky a nahrávali sme. Domácke kópie boli a budú vždy, tomu sa nedá vyhnúť. Problém nastane vtedy, keď to niekto robí premyslene, ako kšeft. To je trestný čin. Kopírovanie samo o sebe nezabíja hudbu, to, že sa hudba kopíruje, ešte neznamená, že bude chcieť menej ľudí hrať a spievať. Kopírovanie zabíja obchod s platňami.“
Plánujete aj spoločné projekty?
Lipa ml.: „So skupinou El Gaucho hrám občas na otcových koncertoch, okrem toho som bol pri nahrávaní jeho posledného albumu. V kalendári máme vždy niečo, čo robíme spolu.“
Lipa st.: „Spolu bývame, spolu žijeme, sme otec a syn – to je náš hlavný, spoločný projekt. Tie ostatné sú podružné. Prídu alebo neprídu. Som rád, že môžem s Petrom hrať, ale muzikanti, s ktorými som nahral svoj posledný album, sú položení predsa len trochu vyššie. Keď rozmýšľam nad novými projektmi, myslím predovšetkým na zrelších muzikantov.“
JANA KOLLÁROVÁ
MONIKA ŠUSTEKOVÁ
