Jozef Darmo vo svojom byte v širšom centre Bratislavy.
FOTO SME – JANA KOLLÁROVÁ
Ponovembroví riaditelia STVV Slovenskej televízii sa za jedno desaťročie vystriedalo neuveriteľných jedenásť riaditeľov.
Takmer každý reprezentoval záujmy politickej strany, ktorá ho nominovala – s každým riaditeľom prichádzal do verejnoprávnej televízie nový manažment a nová koncepcia.
A výsledok?
Zadlženosť, prepúšťanie.
Súčasný riaditeľ STV preto nie bezdôvodne hovorí: „Slovenská televízia je v hlbokej kríze, hrozí jej kolaps.“
Kto všetko ju po novembri 1989 riadil?
Jaroslav Hlinický február 1984 – január 1990
Posledný prednovembrový šéf STV. Jeho demisiu nová vláda neprijala, v januári 1990 štrajkový výbor inicioval petíciu o vyslovení dôvery.
Dnes – na dôchodku.
Vladimír Strnisko 10. – 11. január 1990
Prvý ponovembrový riaditeľ STV. V hektickom období ho podľa televíznych správ večer vláda vymenovala a na druhý deň po protestoch televíznych pracovníkov rozhodnutie v tichosti odvolala.
Dnes – divadelný režisér.
Roman Kaliský január 1990 – august 1990
Na post šéfa verejnoprávnej televízie rezignoval po šiestich mesiacoch.
Dnes – publicista a spisovateľ, predseda redakčnej rady Literárneho týždenníka.
Peter Zeman september 1990 – máj 1991
Nominant koalície VPN, KDH a DS. Rezignoval po deviatich mesiacoch vo funkcii, v čase, keď sa prijímal nový zákon o verejnoprávnej STV.
Dnes – podpredseda Slovenského syndikátu novinárov.
Rudolf Šimko jún 1991 – marec 1992
Predtým riaditeľ technicko-investičného rozvoja bol poverený vedením STV po Petrovi Zemanovi. STV riadil desať mesiacov.
Dnes – šéf techniky v Markíze.
Marián Kleis apríl 1992 – september 1992
Odvolaný po šiestich mesiacoch.
Dnes – riaditeľ štúdia Košice v STV.
Peter Malec október 1992 – november 1993
Po roku vo funkcii riaditeľa podal rezignáciu.
Dnes – výkonný riaditeľ Klubu reklamných agentúr Slovenska.
Miroslav Majoroš november 1993 – február 1994
Malecov štatutár, poverený dočasným zastupovaním štyri mesiace.
Dnes – generálny riaditeľ IBM pre ČR a Slovensko.
Ivan Stadtrucker február 1994 – december 1994
Prvý riaditeľ vybraný Radou STV na základe konkurzu, odvolaný.
Dnes – vedúci katedry dramaturgie a scenáristiky, Fakulta dramatických umení AU Banská Bystrica.
Jozef Darmo december 1994 – december 1996
Ústredným riaditeľom STV bol necelé dva roky, odvolaný.
Dnes – na dôchodku, externe prednáša históriu žurnalistiky na FF UK v Bratislave a masmediálnu komunikáciu na UPJŠ v Prešove.
Igor Kubiš december 1996 – november 1998
Kandidát HZDS a SNS, odvolaný po voľbách v roku 1998.
Dnes – muž v domácnosti.
Milan Materák 19. november 1998 –
Predtým šéf rádia Devín. Jeho nominácia na post riaditeľa STV bola podporená koalíciou aj opozíciou. (jk)
Keď bol riaditeľom verejnoprávnej televízie, denne prijímal telefonické vyhrážky. „Doma pod bránou je doteraz nápis ‘Darmo je …‘ A nasleduje hanlivé pomenovanie. Nedávno ho jedna pani zatrela, ale už je tam znovu. Mne to nevadí, nech sa hanbí ten, kto to napísal.“
Jozef Darmo sa v kresle šéfa STV udržal dva roky, „nepohodlným“ sa stal podľa vlastných slov „pre svoju nezávislosť“.
Za jeho pôsobenia sa však televízii hovorilo „darmovízia“. Klesla na kolená a stala sa straníckym nástrojom vládneho kabinetu Vladimíra Mečiara.
Dnes šesťdesiatdeväťročný muž hovorí: „Ak by mi teraz ponúkli miesto riaditeľa, výzvu by som prijal. Politická scéna sa vyfaulovala, nevie, čo je verejnoprávne médium. Slovenská televízia je na dne.“
Myslí si, že jeho koncepcia z roku 1994 by zachránila verejnoprávne médium?
Čistky? Naopak!
Darmo bol desiatym ponovembrovým riaditeľom STV, od roku 1994 do roku 1996. V tom čase poodchádzalo z televízie množstvo tvorivých pracovníkov, bol zakázaný Milan Markovič. Nepripúšťa si podiel viny na čistkách?
„Keď sa televízia očisťuje, vyháňa profesionálnych ľudí. V čase môjho nástupu však vznikli dve nové televízie – VTV a Markíza. Ľudia odišli z STV tam, dostali lepšie platy. Neboli prepustení, naopak, ja som redakcie vytváral,“ tvrdí Jozef Darmo a dodáva: „Ani pána Markoviča som nezakázal. Chcel som len, aby robil program, ktorý by rovnako kritizoval celú politickú scénu, nielen Mečiara. Programy boli robené koprodukčne a on nepriniesol žiaden kapitál.“
Milan Markovič nevie o tom, že by mu dal Darmo na výber. Satirik pre SME hovorí: „Dôvodmi všakovakých zákazov som sa nezaoberal, moja práca v tom nespočíva. Jedno je však isté – citovanú výhradu mi nikto nikdy netlmočil.“
Darmo ešte aj dnes tvrdí, že má v STV široké zázemie ľudí, ktorí ľutujú, že odišiel. „Stretávam sa s nimi. Sú to kameramani, technici a ľudia z literárno-dramatickej tvorby.“ Ani toto vyjadrenie nám nik nevedel potvrdiť – tých technikov a kameramanov sú tam stovky, na Darma si niektorí z nich už nevedeli ani spomenúť.
Lenin a žurnalistika
Po odchode z STV sa v roku 1996 vrátil do Novinárskeho študijného ústavu, jeho riaditeľom bol totiž aj počas pôsobenia na najvyššom poste televízie. Vzápätí ho zbavili funkcie aj v NŠÚ a odvtedy je na dôchodku. Privyrába si ako externý pedagóg, pokračuje v publikačnej činnosti – píše básne, eseje, detské rozprávky.
„V týchto dňoch dokončujem dielo reminiscencií z obdobia môjho pôsobenia v STV, po roku 1990. Bude sa volať Iskrenie za obrazovkou. Viac neprezradím. Ktovie, či budú mať o to záujem.“
A ako hodnotí svoje publikovanie z normalizačného obdobia?
„Knihu Lenin a žurnalistika si nikto, čo ma kritizoval, neprečítal. Lenin bol v tom čase dobrý na všetko. Ak naša generácia chcela prebojovať isté myšlienky, museli sme to robiť prostredníctvom autorít, ktoré boli vtedy božstvom,“ vysvetľuje Jozef Darmo.
Pre neho „božstvom“ neboli?
„Nie, no inak to nešlo. No moje myšlienky sú stále aktuálne a zo svojich starších prác môžem kedykoľvek opäť publikovať.“
História jednej privatizácie
Imidž Mečiarovho riaditeľa „darmovízie“ ťažko niesla najmä Darmova manželka, učiteľka. Bývajú v dvaapolizbovom byte v širšom centre Bratislavy, ktorý odkúpil od bývalého univerzitného bytového družstva.
„Vyčítali mi, že som sprivatizoval Nitrianske tlačiarne. To je bohapustá lož. Združenie slovenských novinárov sa rozhodlo tlačiarne privatizovať. Keďže som bol predseda združenia, bol som aj jeho konateľom. Nakoniec sa privatizácia zrušila a tlačiarne neskôr privatizoval Donar. To je celá história mojej privatizácie,“ konštatuje J. Darmo, ktorého nikdy nelákalo podnikanie.
„Ako dôchodcovi sa mi žije, samozrejme, horšie, ale nesťažujem si.“
A dodáva – vraj: „Môžem pokojne spávať.“
JANA KOLLÁROVÁ
