Fotograf TIBOR HUSZÁR mal pri našom stretnutí na tanieri nastrúhanú mrkvu a jablko, vedľa zelený čaj a prepečený toust. Za dva mesiace schudol 25 kilogramov - kedysi mal 170. Schudol ako Ivan Lexa. A práve on mu robí pri chudnutí kouča. Spriatelili sa, denne si aspoň volajú. Tibor Huszár fotil v roku 1998 v kampani Lexovho šéfa Vladimíra Mečiara. Fotograf so zvučným menom u nás i vo svete potom stratil veľa priateľov a na dva roky sa zavrel doma. Dnes mu to je jedno. Fotografoval aj Fica, do prezidentskej kampane fotí Eduarda Kukana a hovorí, že bývalí priatelia by sa chceli teraz vrátiť. On nechce. Venuje sa manželke, rodine a obchodu. Pripravuje aj dve knihy - Cigánov a pokračovanie o Kolomanovi Sokolovi. Za Sokolovým synom Georgeom v sobotu odletel do Tousonu v Arizone. Predtým sme ho požiadali o rozhovor.
Prečo za ním letíte?
„Len tak, z priateľstva."
Majstrovi Kolomanovi Sokolovi z Liptovského Mikuláša nemohli po minuloročnej smrti vystaviť úmrtný list napriek tomu, že žil v Amerike 40 rokov. Nemal žiadne občianstvo. Ako to dopadlo?
„Naozaj žil v Amerike bez štátnej príslušnosti akéhokoľvek štátu. Československého občianstva sa vzdal po roku 1948 na belgickej ambasáde. Hoci jeho manželka bola Američanka, nikdy neprijal žiadne občianstvo."
Nechcelo sa mu chodiť po úradoch alebo nechcel byť Američanom?
„Žil svoj život, ktorý venoval len tvorbe a výchove svojho syna, ktorého priviedol v roku 1961 k titulu majstra USA juniorov v tenise. Bol to umelec, všetky jeho radosti a starosti sú v jeho obrazoch."
Vraj ste sa dni a noci pred jeho fotografovaním rozprávali.
„Prvýkrát som navštívil Kolomana Sokola v roku 1991. K ľuďom bol dosť nedôverčivý. Žil v ústraní so svojou rodinou, psami a obrazmi. Keď videl moje fotky, šokoval ma vetou, že ja tak fotografujem, ako on maľuje. Bola to pre mňa pocta a tam sa prelomili ľady."
Vy ľuďom dôverujete?
„Áno, ale zbytočne sa nestretávam s takými, ktorí mi nedávajú nič. Mám po päťdesiatke a čas venujem projektom a svojej rodine. Som rád, že mám zázemie v manželke a deťoch."
Po roku 1998, keď ste fotografovali Mečiara, ste dva roky nikam nechodili a prišli ste o väčšinu priateľov. Ako je to dnes?
„Niektorí by sa chceli vrátiť, ale v mojom srdci už nie je miesto. Neskôr som fotografoval Fica, teraz fotografujem Kukana. Čo robím, je moja profesia."
Kukana fotografujete napriek vyhláseniu spred roka, že reklamnú kampaň by mali robiť mladí. Že vám sa už nechce robiť tak, ako keď ste mali tridsať. Čo sa zmenilo?
„Nerobím kampaň, Kukana len fotografujem. Je iné, keď kampaň kreujem, robím rôzne taktiky, a iné, keď fotografujem."
Od Mečiara ste dostali šesťmiestnu sumu, od Kukana máte menej alebo viac?
„Už nikdy nebudem hovoriť o peniazoch. So všetkými politikmi, ktorých som doteraz fotografoval, mám dobré vzťahy. Kukana poznám ešte z roku 1992 ako česko-slovenského veľvyslanca v New Yorku. Otváral moju prvú výstavu tam."
Je Kukan fotogenický?
„On je Flintstone." (smiech) „Keď má doprava zatočenú hlavu, otvorené ústa a zatvorené oči, má ten charakteristický úsmev."
Ako ho teda štylizujete?
„Aby mal vážnosť politika, ale úsmev v očiach. Aj keď je kandidátom SDKÚ, myslím, že keď ho zvolia, už bude kandidátom všetkých politických farieb a všetkých občanov."
Ak by Kukan s Mečiarom bojovali o prezidentský post v druhom kole, koho by ste volili?
„Nepoviem. To je moja schizofrénia, musím si to vyriešiť v sebe. Ale protikandidátmi v druhom kole budú. Bude to také rozhodujúce a tesné ako v Amerike medzi Bushom a Alom Gorom."
V roku 1998 ste volili HZDS. Takže Mečiar?
„Dovoľte, aby som aj ja zostal trochu diplomatom. V roku 1998 ma nahnevali reakcie ľudí na moje fotografovanie Mečiara. Ja som sa krátko predtým vrátil z Ameriky, nevedel som, čo sa tu deje, nemohol som za to, že bol národ rozdelený. Robil som to ako biznis a vnímal tak, že mal oslovil prvý človek v štáte. Pre mňa to bola pocta. Ale aby som aspoň trochu odpovedal na otázku - Kukanovi som už v roku 1995 hovoril, že tu bude prezidentom."
Keby s nimi kandidoval Havel? Aj toho ste fotili, pochodili ste s ním ako člen VPN kus sveta. Pre koho z tých troch by ste sa rozhodli?
(bez váhania) „Pre Havla."
Ako naň spomínate?
„Havel posunul Česko-Slovensko do úplne inej polohy, vnímal som to najmä v Amerike. Keď som povedal, že som priateľom a fotografom Václava Havla, otvárali sa mi dvere. Bol symbolom boja a víťazstva, bol to vynikajúci dramatik a úžasný ‚parťák'."
Bol žoviálny?
„Vtedy áno, teraz hovoria, že sa veľmi zmenil. Každý človek, ktorý získa moc, sa zmení. Vidíme to na našich politikoch. Začne mať odstup od reality. Preto demokracia vymyslela limitáciu vo forme času a kontroly. Úplne navrchu stoja médiá, ktoré by mali byť strážnymi psami demokracie."
Ako člen VPN ste raz povedali, že politikom treba dať raz za rok facku, aby sa prebrali. Že strácajú kontakt s realitou. Práve strata citu pre realitu sa vyčítala Mečiarovi.
„A dnes ju stratil Dzurinda. A nik mu nič nemôže vyčítať. Stalo by sa to možno každému. A Miki má na dôvažok nevýhodu, že je malej postavy."
Máte na mysli napoleonský komplex?
„Áno. A tá postava to ešte umocňuje. Ale, opakujem, týka sa to každého, nielen Mečiara a Dzurindu." (Medzitým prichádza čašník, či niečo nepotrebujeme, Huszár si objednáva ovocie, nakrájaný ananás. S ním mu ako pozornosť prinášajú mrkvový džús.)
Porovnajte politikov, ktorých ste fotili.
„Mečiar je kreatívny, má charizmu, či chceme, alebo nechceme. Ľudí oslovuje."
Ešte stále?
„Stále, aj keď sú starší."
Kukan tú charizmu nemá?
„Z neho vyžaruje druhoplánovitosť. Mečiar sa vie predať okamžite, zažiari, osloví. Kukan je úplný opak, je introvert. Je diplomat a jeho doménou je mlčanie a pozorovanie, analyzovanie situácie. Toho zasa budú voliť mladí. Čo sa týka fotogenickosti, obaja sa fotia ťažko."
Prečo?
„Aby vyzerali dobre. Aby boli uvoľnení, prirodzení."
A čo Fico, Beňová?
„Robo Fico sa fotí výborne, je mladý, dobre vyzerá, Monika Beňová je pekná žena, tam nemám čo pokaziť. Každý z nich vo mne nechal zážitok, ako všetky moje fotografovania."
Mečiara ste fotografovali od pol štvrtej popoludnia do jedenástej v noci. O čom ste sa zhovárali?
„O všetkom. O babách..."
O babách?! S Mečiarom?
„Jasné. Vždy, keď sa chlapi zhovárajú, zvrtne sa to aj na baby. Hovorili sme aj vtipy, žartovali sme. To isté s Kukanom. Obaja sú úplne normálni chlapi."
Viete o úvahách, že medzi Mikulášom Dzurindom a Vladimírom Mečiarom existuje dohoda? Nenasvedčuje tomu aj to, že práve vy ste dnes Kukanov fotograf?
„Neviem o takej dohode. Myslím si, že aj dvaja politici rôzneho vierovyznania by mali spolu komunikovať a dať na vedomie, že politika sa nerobí pre vlastné záujmy, ale pre slovenský národ. Keby sa stretli a dohodli na pravidlách hry, vôbec by som to neodsudzoval. Je to vždy lepšie, ako ohovárať sa cez médiá a robiť nervozitu v národe."
Za Mečiara sa divoko privatizovali podniky, za Dzurindu sú jeho ľudia v neustálych podozreniach z korupcie a klientelizmu. Aj v tom sú okrem nezvládnutia moci rovnakí?
„To je ťažko posúdiť. Mečiar mal predstavu vytvoriť na Slovensku bohatú vrstvu Slovákov."
A rozhodovať o jej zložení? To nie je bohorovné?
„Bohatstvo je iba zdanlivé. Ide tam o obrovskú zodpovednosť. Keď niekto privatizoval, zaväzoval sa, že sa postará o toľko a toľko ľudí. Prebral za nich zodpovednosť."
Manželka Vlastimila Vicena sprivatizovala Novofruct, ktorý skrachoval. O tých ľudí sa veľmi nepostarala. A takých príkladov je viac.
„To je rovnaké, ako keď niekto povie, že komunizmus je úžasná idea, ale nezrealizovateľná pre ľudí. Každý človek je iný."
A vy ste v roku 1997 sprivatizovali fabriku. Ide dobre?
„Išla dobre, ale minulý rok som mal veľké problémy. Dôveroval som, a nepreveroval. Stálo ma to veľa energie, ale firmu som zachránil."
Nedostali ste ten podnik od Mečiara ako trafiku?
„Nie. Po svojom návrate z Ameriky som založil agentúru a potom akciovú spoločnosť. V rámci nej sme ako traja akcionári sprivatizovali tú fabriku. Teraz som tam sám. Mali sme biznis plán a získali sme to výberovým konaním."
Stále tam máte dvesto zamestnancov? Postarali ste sa o ľudí?
„Žiaľ, nie dvesto. Ale podstatnú časť zamestnancov som pustil aj s výrobou pre jeden rakúsky subjekt. Nevyhodil som ich na ulicu."
O Ivanovi Hudecovi, ktorého ste fotografovali v kampani 1998 pre HZDS, ste vyhlásili, že je grázel. Vraj ste sa už pomerili?
(smiech) „Áno, je to starý kamarát. Slovensko je také malé, že sa všetci poznáme. A keď sa nepoznáme, tak sme aspoň rodina. Po tom rozhovore v Domino Fóre sme sa stretli a porozprávali. Nezhody medzi nami boli - nedal mi z Pro Slovakie peniaze na knihu. Potom sme si to vykonzultovali."
A ako robí prácu nový minister kultúry Rudolf Chmel?
„Nie som si istý, či je ministerstvo kultúry potrebné. Zlúčil by som to ako ministerstvo školstva, kultúry, športu a informatiky. Ušetrili by sa peniaze daňových poplatníkov."
Fotografovali ste aj Bohuslava Chňoupka. Ako ste sa k takému niečomu dostali? S komunistami ste sa v láske práve nemali.
„V roku 1984 som dostal štipendium americkej vlády na portrétovanie amerických spisovateľov. Vybavil mi to môj priateľ, vtedajší americký veľvyslanec v Československu. Dva dni pred odchodom do USA mi zobrali pas. Urobili zo mňa úplného idiota, nebolo v záujme ČSSR, aby som vycestoval. Tak som to začal vybavovať, zašiel som aj za Chňoupkom do Prahy. On skonštatoval, že na to, že mi zobrali pas, mali určite dôvod. Tak mi to bolo jasné. Poobzeral som sa po kancelárii a uvidel som tam veľký glóbus. Masaryk ho doviezol z Ameriky. Tak som ho pri ňom odfotil. Vtedy mi to asociovalo silu diktátora."
Spolupracovali ste s Milošom Formanom na filme Lary Flynt. Aké to bolo? Aká je Courtney Love?
„Blázon. Milošovi sme kúpili psa. Nazvali sme ho menom, aby ho žiaden Američan nemohol vysloviť. Chrudoš. Fajčili sme s Formanom cigary, on sa hral v tráve s malým dievčatkom, so psom a ja som ich fotil. Zrazu mi nejaká bláznivá ženská začala šklbať kameru z ruky. Revala, že chce film, musel ju upokojovať producent. Ja som totiž s Milošom fotil jej dcéru."
Herecké maniere alebo dôsledok drog?
„Neviem. Na druhý deň sa mi ospravedlnila. Myslela si, že som novinár."
Schudli ste. Kvôli zdraviu?
„Po návrate z Ameriky som veľmi zmenil životný štýl. Auto, obed, pitie, úrad. Nastala u mňa úplná degenerácia. Mal som skoro 170 kilogramov. Ozvali sa moje problémy so srdcom. Striedavo som dietoval, chudol a priberal. Chudol som, aby som si mohol dať husaciu pečienku. Pozná to každý. Môj kardiológ, primár Chrupa ma potom zoznámil s človekom, ktorý schudol. Že by sme možno vedeli nájsť spoločnú reč."
Bol to Ivan Lexa?
„Ivan Lexa. Fotografoval som ho ešte z čias jeho fungovania v HZDS. Je neuveriteľné, akou obrovskou, nielen fyziognomickou, ale aj duševnou zmenou Ivan prešiel. Prešiel od moci k pokore."
Ľutuje, čo robil?
„To je zlé slovo. To, čo robil, robil. Ale nemusí to ľutovať. Môže nabrať iný smer. Ivan má dnes úplne iné hodnoty ako predtým. Stal sa človekom prírody."
Ako pomohol Lexa vám?
„Povedal mi, ak chceš, budem ti robiť kouča, ale musíš ma poslúchať."
Vraj ste dokonca kamarátmi?
„Isteže. Keď sa s niekým stretávate denne, stanete sa kamarátmi. Denne si minimálne voláme."
O politike sa zhovárate? Netrápi vás, čo robil ako šéf SIS?
„Nezhovárame a netrápi ma to. V tom čase bol šéfom tajnej služby. Tá je tajná preto, lebo je tajná, a to ja akceptujem, preto ma nezaujíma."
Ako vám koučuje pri chudnutí?
„Každý deň mi telefonuje a pýta sa na váhu. Začalo sa to tým, že prišiel ku mne domov a zlikvidoval mi domácnosť. Vyhodil mi 60 fliaš najdrahšieho alkoholu, zlikvidoval všetky koreniny, všetko v komore, zabíjačky, klobásy. Išiel som do Billy a nakúpili sme zeleninu a ovocie. Prvé ráno ma vytiahol z postele a prinútil ma chodiť po lese. Na druhý, na tretí deň opäť. Teraz už chodím sám. Každý deň hodinu, dve. Robím dvojdňové hladovky, sobotu nedeľu pijem iba vodu. Jem iba ovocie a zeleninu, tousty. Lososie hlavy. Mäso nejem vôbec. Cítim sa vynikajúco."
O čom ste sa v lese zhovárali?
„O zdraví."
Nepomohli ste vy jemu? Zrejme veľa priateľov nemá.
„Myslím, že má. Má rodinu. Aj ja som to zažil."
