Taký istý rituál ako pred čiernym 11. septembrom.
Lenže odvtedy sa všetko odohráva v úplne inej atmosfére.
Amerika sa otriasla v základoch.
Túto vojnu vyhráme
Keď sa v utorok 11. septembra vrátil prezident Bush po komplikovanej ceste lietadlom Air Force One z Floridy do Washingtonu, jeho prvé kroky viedli do Oval Office. Hlavnej pracovne v Západnom krídle Bieleho domu.
Odtiaľ sa už druhý raz v ten smutný deň ozval Američanom.
„Amerika je vo vojne! A túto vojnu vyhráme!“
Životy Američanov sa zmenili.
Zmenil sa aj život ich prezidenta. Dnes stojí na čele svetovej koalície sto štátov, ktorá sa musí porátať s nepriateľom civilizácie.
„Teroristické útoky zasiahli nielen prezidenta osobne, zasiahli aj jeho agendu. Jeho dni sa zmenili,“ povedal novinárom hlavný poradca Dan Bartlett.
Po návrate z prechádzky so psom si prezident sadne za stôl, na ktorom je hŕba novín. Potrebuje si ich aspoň letmo prezrieť. Pri niektorých titulkoch sa zastaví, na čítanie však nemá čas.
Vypije pritom prvý pohár džúsu a zje za misu cereálií. Riadne raňajky budú až o hodinu.
Zdá sa, že sa správa rovnako, ako keď bol guvernérom v Texase.
„Jediný zvyk, ktorý si z Texasu priniesol a ktorého sa nemieni vzdať, je tamojšie príslovie – zavčasu spať, zavčasu vstať,“ tvrdí poradca Bartlett.
A tak Ameriku vedie v týchto dňoch na prvý pohľad odpočinutý muž.
Malá čierna knižočka
Dvadsať minút pred siedmou hodinou sedí už prezident za pracovným stolom v Oval Office.
Biely dom začína fungovať na plné obrátky.
Na stole má pripravenú malú čiernu knižočku. Najaktuálnejší prehľad udalostí, ktoré sa udiali počas noci v Amerike a vo svete.
Brožúra je výsledkom nočnej činnosti tajných služieb. V tieto dni je o čosi hrubšia než pred jedenástym septembrom. O jej obsahu vie iba úzky kruh ľudí.
Prezident študuje a snaží sa čo najrýchlejšie dostať k podstate. Informácie majú najvyššiu cenu. Od ich kvality, presnosti a hutnosti záleží, ako bude prvý muž Ameriky reagovať, ako sa bude o pár hodín rozhodovať.
Správa od tajných služieb je prvou informačnou injekciou, ktorú Bush dostáva.
Potom nasleduje séria telefonátov.
Ako prvej volá zvyčajne hlavnej bezpečnostnej poradkyni Condoleezze Riceovej. Od nej dostáva ďalší balík správ, ale aj prvých analýz.
Novinári tvrdia, že jej názory si Bush cení po tieto dni najviac. Condoleezza je šťúpla dáma, ktorú Bush vytiahol z teplého miesta profesorky medzinárodných vzťahov na Stanfordovej univerzite. Získal ju ešte rok pred voľbami. Post bezpečnostnej poradkyne jej vraj ponúkol hneď po prvom stretnutí. Condoleezza hovorí plynne po rusky a slušne aj po česky. Jej vzťahy s bývalou ministerkou zahraničia Madeleine Albrigthovou sú výborné. Hovorí sa o nej, že ukovala „manželstvo“ so zahraničnou politikou. Je totiž stále slobodná, a tak sa môže naplno venovať jedinému hobby – svetu.
Keď sa ozve v slúchadle hlas prezidenta, viceprezident Dick Cheney vraj okamžite vstane. Pred šéfom má poriadny rešpekt. A pritom sú si navzájom veľmi blízki.
Dick Cheney bol ministrom obrany ešte za vlády Georgea Busha staršieho a má veľký podiel na víťazstve nad irackým diktátorom vo vojne v Perzskom zálive pred desiatimi rokmi, keď Husajn obsadil Kuvajt.
Cheney je výborný stratég a vzhľadom na skúsenosti z priamej zrážky s nepriateľom je v týchto chvíľach jednou z ústredných postáv na scéne. Napriek trom prekonaným infarktom venuje všetku energiu historickej úlohe – poraziť terorizmus.
Potom si prezident nechá spojiť ministra zahraničia Colina Powella. Muža, ktorý je v Amerike stále považovaný za národného hrdinu. Vyznamenal sa vo vojne v Perzskom zálive.
Na počiatku terajšej tragédie Colin trochu váhal. Prihováral sa viac za diplomaciu než za silové riešenie. Neskôr ustúpil do úzadia a dal prednosť strategickým a vojenským plánovačom.
Potom telefonuje prezident do Pentagonu. Šéfovi Donaldovi Rumsfeldovi, ktorý je jedným z najstarších, ale aj najskúsenejších členov Bushovej vlády. Vysokú funkciu ministra obrany zastáva už druhý raz. Pred štvrťstoročím slúžil v rovnakom kresle vtedajšiemu prezidentovi Geraldovi Fordovi. Vtedy bol najmladším ministrom.
Jedna žena a sedem mužov
K tímu prezidentových najbližších spolupracovníkov patria ešte šéf tajnej služby CIA George Tennet, šéf FBI Robert Mueller a Hugh Shelton, už odchádzajúci predseda zboru náčelníkov štábov americkej armády.
Jedna žena a sedem mužov – to je jadro Rady národnej bezpečnosti. Orgánu, ktorý má v otázkach národnej bezpečnosti nielen konzultatívnu, ale aj značnú rozhodovaciu právomoc. V rade sa sústreďujú všetky podstatné informácie, najlepšie analytické rozbory a odporúčania zo všetkých strategicky významných inštitúcií.
To však neznamená, že rada rozhoduje o uvedení armády do najvyššieho stavu pohotovosti či o vyhlásení vojny. Podľa ústavy táto právomoc prislúcha len prezidentovi.
Sedemnásteho januára pred vyše desiatimi rokmi musel podobnú situáciu riešiť George Bush senior.
„Nemohol som zaspať, nemohol som zatvoriť oči. Nemohol som ani ležať v posteli. Neustále som premýšľal, zvažoval. Ale nadránom som bol rozhodnutý. Vydám príkaz na útok,“ spomína vo svojich memoároch.
Práve na jeho príkaz vtedy čakali nielen americkí vojaci, celá Amerika, ale aj spojenci z ďalších tridsaťjeden štátov, ktorí sa spojili do aliancie proti Saddámovi Husajnovi.
Členom koalície bolo aj Československo, ktoré na miesta bojov poslalo protichemickú jednotku.
Kto nejde s Amerikou, ide s teroristami
„Nenechávajte ma samého, prisadnite si niekto ku mne,“ usmieval sa Bush.
Z dvadsiatich siedmich náboženských vodcov sa nikto zo svojho miesta nepohol. Devätnásteho septembra si prezident pozval do Bieleho domu predstaviteľov všetkých hlavných cirkví a náboženstiev fungujúcich v Amerike. Prijal ich v Roosevelt Room. Chcel sa s nimi nielen poradiť, ale najmä pomodliť pred nastávajúcimi zložitými chvíľami.
„Prisadnite si bližšie ku mne,“ vyzval ich znova prezident.
Napokon sa zdvihli dvaja: kardinál Bernard Law z Bostonu a arcibiskup Demetrios Trakatellis z New Yorku.
„Iste rozumiete, s čím mám do činenia. Musím varovať Američanov pred nebezpečenstvom bez toho, aby som spôsobil poplach a neracionálny strach. Ako to najlepšie urobiť? Môže nás zasiahnuť ďalšia kríza, oveľa strašnejšia než tá, akú prežívame. Útok biologickými alebo chemickými zbraňami či plutóniom. Priame dôkazy nemám, ale mám dostatok dôveryhodných informácií. A poviem vám, že aj samotný Biely dom bol cieľom teroristov. Je to veľmi stará stavba z tehál a sadry. Veľa ľudí mohlo zomrieť, vrátane mojej manželky Laury. A preto vás prosím, aby sme sa pomodlili za to, aby sa niečo podobné už nikdy nestalo.“
Cirkevní hodnostári prikyvovali, potom sklonili hlavy a spolu s prezidentom sa pol hodiny modlili.
Bolo to deň pred Bushovým historickým prejavom na spoločnom zasadaní oboch komôr Kongresu. Ten prejav sledovali nielen Američania, sledoval ho doslova celý svet.
Po obede s cirkevnými hodnostármi zavolal k sebe Karen Hughesovú. Komunikačnú riaditeľku a jednu z najobľúbenejších poradkýň. Poznajú sa už z Texasu, kde Karen pracovala pre Busha – guvernéra. Bola to práve ona, ktorá mu pred vstupom do prezidentskej kampane povedala: „Pán guvernér, mali by ste napísať knihu. Sme tu preto, aby sme vám s ňou pomohli.“
Guvernér súhlasil a pár dní po volebnom víťazstve bola knižka s názvom – Sľub musíme splniť, Moja cesta do Bieleho domu – na trhu.
V jej úvode autor píše: „Ďakujem svojej priateľke a riaditeľke pre styk s verejnosťou a médiami Karen Hughesovej za pomoc pri formulovaní týchto slov na papier. Ona ma prinútila túto knihu napísať a v mnohých smeroch mi pri jej písaní pomáhala. Prečo som ju poslúchol? Okrem iného aj preto, že keď som pred vyše dvadsiatimi rokmi kandidoval do Kongresu, dostal som politickú lekciu – že totiž nesmiem dovoliť druhým, aby ma charakterizovali a vymedzovali. Keď som zistil, že veľa ľudí píše o mne knihy, rozhodol som sa vypovedať svoj príbeh z vlastnej perspektívy. Z kruhu svojej rodiny.“
Teraz stála Karen pred prezidentom v Oval Office. Chcel od nej prvé návrhy historického prejavu, ktorý mal predniesť v Kongrese.
„Nedá sa to stihnúť, Mr. President.“
Ako neskôr povedala novinárom, prezident sa široko usmial a odpovedal:
„O siedmej, Karen.“
Odišla a povestným speachwriterom prikázala, aby sa pustili do práce. Oni už vedia, aké slová má Bush najradšej, že treba používať jednoduchý jazyk, hutné vety, časté slová o Bohu, modlení a spravodlivosti.
O siedmej večer bol prejav na stole. Bush si vzal červené pero a sedel nad ním takmer do desiatej.
Devätnásť ráz ho museli prepracovať.
Na druhý deň ráno bol prejav pripravený. Prezident bol spokojný.
O desiatej vošiel do Snemovne reprezentantov. Všetci stáli a tlieskali, keď privítal britského premiéra Tonyho Blaira, a Lisu Beamerovú, vdovu po Toddovi Beamerovi, ktorý zorganizoval odpor v jednom z unesených lietadiel. Stroj mal zrejme zasiahnuť Biely dom, napokon sa však zrútil v Pennsylvánii.
Prezident vybral z vrecka odznak po mŕtvom policajtovi.
„Tento odznak budem odteraz nosiť pri sebe. Bude mi pripomínať to, čo stalo, ale aj to, čo mám urobiť. Je to moje poslanie.“
V prejave, neustále prerušovanom potleskom členov oboch kongresových komôr, zaznela aj zásadná veta: „Kto nejde s Amerikou, ide s teroristami!“
Táto veta formuluje doktrínu novej zahraničnej politiky USA.
Duchovná posila
Je štvrť na osem ráno. V jedálni Bieleho domu raňajkuje prezident s vodcami Kongresu, politicky najmocnejšími mužmi Ameriky.
Ako vždy sa najviac usmieva Tent Lott, vodca republikánskej menšiny v Senáte. Ale aj z Toma Daschla, šéfa senátnej demokratickej väčšiny, už dávno vypršal prvotný kritický pohľad na prezidenta, najmä kvôli zápasu o výšku zníženia daní. Oproti si sadá vládca Snemovne a vodca republikánskej väčšiny Dennis Hastert, vedľa neho sa usádza usmiaty, donedávna voči prezidentovi najostrejšie naladený Dick Gephardt, vodca demokratickej menšiny v snemovni.
Ešte nikdy od druhej svetovej vojny neboli politickí vodcovia oboch hlavných amerických strán takí súdržní. A nielen oni. Celá Amerika sa zjednotila okolo najvyššieho veliteľa, svojho 43. prezidenta.
O desiatej vchádza Bush do Situation Room. Sedia tam členovia rozhodujúceho výkonného tímu.
Po obede čaká prezidenta návšteva budovy FBI a odlet do Bostonu, kde ohlasuje opatrenia na zvýšenie bezpečnosti leteckej prevádzky.
Potom let späť do Washingtonu.
O siedmej večera s manželkou Laurou a zopár telefonátov zahraničným štátnikom.
O pol desiatej telefonujú spolu s Laurou svojim dvom dcéram Jenny a Jane, ktoré študujú v Texase a v Kalifornii.
O desiatej večer si prezident berie do rúk Bibliu. Ako vždy. Pár strán duchovnej posily pred zhasnutím nočnej lampy ho upokojí a dodá mu sily do ďalšieho dňa zmenenej histórie.
MICHAL HAVRAN
