Moskva 22. januára (TASR) - Moskovskému denníku Nezavisimaja gazeta pripomenul utorkový prejav Georgea W.Busha O stave Únie Stalinove výroky. Podľa novín pri Bushovom rečníckom výroku "naša oprávnená vec", ktorá je vlastne vecou celého ľudstva, zíde ruskému pozorovateľovi na um, že skoro tak isto sa na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny vyjadril Stalin, ktorý vyhlásil: "Naša vec je oprávnená, nepriateľa zničíme, víťazstvo je naše."
Taliansky denník La Repubblica sa domnieva, že Bush nemal veľmi na výber. Vo svojom prejave musel obhajovať vojenské podnikanie v Iraku, ktoré stálo USA už množstvo ľudských životov, financií a imidžu. Musel to urobiť aj napriek nebezpečenstvu, že tým ľahko vyvolá námietky voči sebe. Pokiaľ hlava štátu venuje skoro polovicu zo svojho 57-minútového rečnenia vysvetľovaniu, prečo je Amerika vo vojne, dáva tým nepriamo najavo, že dôvody pre túto vojnu nie sú ani priehľadné ani zrozumiteľné.
Ako píše konzervatívny francúzsky denník Le Figaro, v americkom volebnom roku nepriniesol George W. Bush posolstvo o stave USA, ale prejav kandidáta. V ňom zhrnul Bush všetky témy. Ukázal sa ako pozoruhodný zástanca náboženských práv v Republikánskej strane, súčasne sa však chce uchádzať aj o voličov, podporujúcich demokratickú opozíciu. Prezident tým nadväzuje na svoju bývalú volebnú taktiku. Ako boží bojovník a šampión slabých by chcel byť "súcitiacim konzervatívcom".
K Bushovmu prejavu sa vracia aj rímsky denník Il Messaggero, ktorý konštatuje, že prezident môže byť so svojím vplyvom na verejnosť síce spokojný, reakcia voličov je však zdržanlivá. Podľa najnovších prieskumov verejnej mienky si minimálne 60 percent divákov myslí, že projekty, ktoré Bush navrhol, si krajina z finančných dôvodov nemôže dovoliť. Aj keď Američania zmýšľajú o Bushovi skrz-naskrz pozitívne, jeho predsavzatiam nemusia vždy celkom veriť. Bushove slová zneli - podľa Messaggera - ako priama výzva na opätovné znovuzvolenie.
Podľa holandského nezávislého denníka Algemeen Dagblad zvyčajný aplauz, ktorý sa ozval počas Bushovho prejavu, nedokázal zakryť, že prezident sa prihovára k rozpoltenému národu. Väčšina obyvateľstva síce ešte stále stojí za jeho kontroverznou irackou politikou, aj keď si vojenské operácie v Iraku vyžiadali doteraz životy viac ako 500 amerických vojakov. V pocitoch národa je však badať zmenu. Bush sa totiž neprejavil ako prezident "súcitu", ktorým sa chcel stať ale ako prezident majetných. Po troch rokoch klesania daní, ktoré prospieva predovšetkým bohatým, začína veľa amerických domácností zastávať názor, že táto vláda ich záujmy nepresadzuje.
Fínsky denník Hufvudstadsbladet konštatuje, že polovica prejavu hovorila o zahraničnej politike a informovala obyvateľstvo, že krajina je vojensky taká silná ako už dávno nie. Rovnako "víťazne" prezentuje Bush aj americké hospodárstvo. Zabudol však spomenúť, že počas jeho éry zmizli dva milióny pracovných miest, že pracovné miesta pre občanov USA sa tak rýchlo ako nikdy predtým strácali predovšetkým v Ázii. Ani jeden z jeho predchodcov nedokázal tak rýchlo zhoršiť stav štátnych financií ako práve Bush.
Prezident stojí v podstate pred tou istou dilemou ako jeho predchodca Ronald Reagan: kto nechá klesnúť dane, podporí hospodársky rast, kto však rovnako rýchlo nenechá klesnúť aj výdavky, vyrobí dieru, ktorá sa dá už len ťažko vyplniť.
