FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Nový predseda Konfederácie politických väzňov na Slovensku bol v roku 1953 odsúdený na 12 rokov väzenia za velezradu. Odsedel si 7 rokov, prepustili ho na základe amnestie. Sedel v Prahe, Ilave aj v Leopoldove. Bývalý veľvyslanec vo Vatikáne ANTON NEUWIRTH poskytol denníku SME rozhovor.
Liečiť zlo láskou. To je vaše životné krédo a zároveň názov vašich pamätí. Je láska naozaj liekom proti zlu?
„Vychádzam z filozofickej definície zla. Akékoľvek zlo je nedostatkom dobra. Bojovať proti zlu preto nemá zmysel, môžete ho odstrániť jedine tak, že ho nahradíte tým, čo chýba - dobrom. Ak ktosi pokazí dlažbu a povyťahuje jednu dlaždicu za druhou, je jeho morálnou povinnosťou kľaknúť si a poukladať tie dlaždice na miesto. Zároveň je však našou povinnosťou prikľaknúť k nemu a pomôcť mu zaplátať diery. To je asi podstata všetkého."
O vašej rodine ste povedali, že bola školou náboženskej a národnostnej tolerancie. V akom zmysle?
„Narodil som sa v roku 1921, keď bol priestor strednej Európy charakterizovaný národnostnou a náboženskou rozmanitosťou. Toto sa premietlo aj do našej rodiny - medzi príbuznými boli okrem Slovákov aj Maďari, Česi a Nemci. Otec bol židovského pôvodu, ja s mamou sme boli katolíci. Vyrastal som v tejto mnohorakosti s vedomím, že existujú medzi nami určité rozdiely, zároveň som však vedel, že ako rodina tvoríme jedno. Základom bola vzájomná ohľaduplnosť."
Židovský pôvod vášho otca a ďalších príbuzných predstavoval počas 2. svetovej vojny problém.
„Dvanásť mojich blízkych vyviezli do Osvienčimu a zlikvidovali. Medzi nimi bola aj moja 84-ročná stará matka a poldruharočný bratanec. Uvedomil som si však jedno - ak na krutosť odpoviem krutosťou, nikdy sa z bludného kruhu vzájomnej nenávisti nedostanem. Preto som riešenie videl v odpustení."
Počas štúdií medicíny ste sa zoznámili s profesorom Kolakovičom, ktorý viedol spoločenstvo Rodina.
„Išlo o jednu z foriem takzvanej Katolíckej akcie, ktorú založil už pápež Pius IX. v tridsiatych rokoch. Išlo o ľudí osudovo previazaných, ktorí sa snažili vzájomne si pomáhať, byť k sebe úprimní a otvorení. Nebolo to len mentorovanie, vždy išlo o riešenie konkrétnych životných situácií. Aj preto sme boli pre komunistický režim neprijateľní. Naša predstava o podstate medziľudských vzťahov sa v zásade líšila od predstáv komunistov."
Po vašich štúdiách a štipendijnom pobyte v Zürichu vás ako profesora v Košiciach intenzívne sledovala ŠtB.
„ŠtB mala kompletný zoznam všetkých členov Rodiny. Koncom štyridsiatych rokov sa začalo zatýkať, robili sa domové prehliadky, sledovanie sa stupňovalo. V Košiciach som mal namontované odpočúvacie zariadenie, chodili za mnou cestou do práce aj z práce. Úprimne povedané, bol som z toho všetkého taký unavený a napätý, že mi nakoniec aj dobre padlo, keď ma v novembri 1953 zatvorili. Konečne som vedel, na čom som. Nebolo to jednoduché len kvôli rodine. Modlil som sa vtedy k Bohu: Do dnešného dňa som sa staral ja, teraz som preč, tak sa musíš o moju ženu a deti postarať zasa Ty. S týmto vedomím som žil celých 7 rokov."
Vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci ste strávili takmer rok.
„Pankrác, to boli nekonečné výsluchy. Sprchu nám dovoľovali raz za štrnásť dní. Nahých nás vodili s tenkým uterákom po chodbách. Mňa zatvárali často do samotky. Podľa tieňa okenných mreží som si na stene urobil fiktívne slnečné hodiny a podľa nich rozdelil deň tak, aby som si myseľ sústavne niečím zamestnával. Napríklad som v duchu písal učebnicu chémie pre medikov, myslel som na deti. Nie však na konkrétne momenty s nimi, to by ma zrejme deprimovalo. Radšej som s nimi akože cestoval po svete."
Za čo a na ako dlho odsúdili vás?
„Odsúdili nás vtedy dohromady dvanástich. Niektorí boli priamo členovia Rodiny, iní s nami iba spolupracovali alebo o našich aktivitách vedeli. Mňa odsúdili na dvanásť rokov za velezradu, špionáž a vyzvedanie proti Sovietskemu zväzu. Vraj sme sa zúčastňovali na protištátnych stretnutiach, mali za cieľ zvrátiť spoločnosť. Bolo to jedno veľké juridické divadlo."
V Leopoldove ste sa stali väzenským lekárom. To sa dalo? Aký bol prístup lekárov väzňov k spoluväzňom?
„Vo väzeniach vtedy rozkvitalo úplatkárstvo. Nehovorím, že úplatky bral každý, ale bolo to bežné. Napríklad v ilavskom väzení boli starí a práceneschopní väzni, ktorí za svoje mesačné vreckové päť korún kúpili dve škatuľky tabaku, aby sa mohli dať vyšetriť zubárovi. Lekári Katolíckej akcie úplatky nebrali."
Medzi vašich pacientov patrili aj pápežom blahorečení biskupi Gojdič a Hopko.
„S cirkevnými hodnostármi som prichádzal do kontaktu, len keď mali byť ošetrení v nemocnici. Vtedy prišli za mnou kolegovia a hovoria - Toníku, povedzte veliteľovi, že toho a toho treba hospitalizovať. Vám už to poškodiť nemôže. Mysleli tým, že keď už mám tú Katolícku akciu, nech sa ujmem kňazov, mnohí sa k nim totiž nechceli priznávať. Biskup Hopko bol chronicky mojím pacientom už od Ilavy, biskupa Gojdiča sme hospitalizovali s tieňom na pľúcach a ten v Leopoldove aj zomrel. Z iných si dobre spomínam na otca Dominika Metoda Trčku, redemptoristu, pôvodom z Moravy. Raz na Štedrý deň si v cele polohlasne pospevoval koledy. Zobrali ho za to do korekcie, kde hneď na druhý deň dostal zápal pľúc. Vedenie nedovolilo hospitalizáciu a otec Trčka o niekoľko týždňov zomrel. Vtedy som si povedal, že ak bol niekto mučeníkom, tak určite on."
Vášmu priateľovi a neskôr aj švagrovi Vladimírovi Sterculovi, ktorý si odpykával trest ako lekár v jáchymovských baniach, tam chýbalo intelektuálne prostredie. V Leopoldove ten problém nebol?
„V Jáchymove mal lekár určite voľnejší, slobodnejší život a lepšiu stravu, ale po tej intelektuálnej stránke sa to nedalo porovnať. V Leopoldove boli väznení okrem rôznych predstaviteľov cirkvi aj významní politici, odborníci z univerzít. Často sme si hovorili: ‚Nech sa páči, pán minister. Ďakujem, pán profesor.' Len aby sme podráždili vedenie."
Ako to bolo s tou historkou o salutujúcom dozorcovi?
„Išli o ňom chýry, že je veľmi prísny, že bije väzňov kľúčmi po chrbte. Ja som sa s ním nikdy nerozprával, ale mal som dojem, že ma rešpektuje. Raz ma v noci prišiel zavolať k Vojtechovi Dundrovi, generálnemu tajomníkovi Československej sociálnodemokratickej strany. Keď som prišiel, mohol som konštatovať len smrť. Začal som sa teda ticho modliť. A ten bachar sa vtedy postavil do pozoru a salutoval po celý čas, čo som sa modlil. Jeho reakcia ma naozaj veľmi prekvapila."
Často ste fungovali ako spojka - väzňom ste dohovárali spoveď, pod lekárskymi masťami ste prechovávali hostie pre tajné omše. Nebáli ste sa, že keby to vyšlo najavo, vedenie vám zatrhne návštevy alebo listový kontakt s rodinou?
„Myslím si, že problémy nehrozili ani tak zhora, ako zdola - od donášačov. Dvaja moji spoluväzni, Vlado Jukl a Silvo Krčméry, vedeli celé jedno evanjelium naspamäť a na každú nedeľu napísali časť z neho na cigaretový papier. Raz bol takýto malý papierik u mňa a pri obede mi vypadol z vrecka. Sedel vtedy vedľa mňa náš ošetrovateľ, o ktorom som vedel, že donáša. Zohol sa, pozrel a vraví mi: ‚Tu máš, toto ti spadlo.' Nikomu nič nepovedal."
Ako často ste sa stretávali s rodinou?
„Manželku s deťmi som mohol vídať raz za štvrť roka, domov som písal raz za mesiac. Manželka mi rozprávala, že keď sa raz s deťmi vracali domov z návštevy a čakali na stanici na vlak, sedeli tam naši dozorcovia pri pive. Jeden z nich si dal môjho syna na kolená a hovorí: 'Snaž sa robiť tak, aby si aj ty bol taký dobrý, ako tvoj otec.'"
V roku 1960 vás prepustili na amnestiu, problémy však neprestali. Vaše zásluhy v oblasti výskumu klinickej biochémie zostali nedocenené, meno nepovšimnuté. Politické vedenie zakázalo Neuwirthovi odmeny.
„Biľag politického väzňa mi už zostal, bol som treťoradý občan a moje deti tiež. Museli sme sa s tým naučiť žiť. Postupne som si zvykol, že za moju prácu boli často odmeňovaní iní. Kolegom som napríklad spracúval biochemický materiál pre kandidátske práce. Ja som bol rád, že môžem niečo robiť a oni boli radi, že majú o čom písať. Keď raz jeden môj kolega dostal doktorát, stretol som nebohého profesora Kustru a ten mi vraví: 'Tak čo, Tonko, koľký doktorát to už máš?!'"
Sedemnásty november vás zastihol ako dôchodcu v Bojniciach. S akými pocitmi ste prijímali politické zmeny v krajine?
„Na jednej strane som sa tešil a cítil som obrovskú úľavu, na druhej strane som sa však veľmi bál. Jednak som nevedel odhadnúť, ako sa to všetko skončí a jednak som si uvedomoval, že ako spoločnosť na také zmeny ešte nie sme pripravená."
S entuziazmom ste prijali kandidatúru na post veľvyslanca vo Vatikáne, nie?
„Pravdou je, že ak som svoju prácu skutočne robil dobre, tak sa to asi najlepšie odrazilo na vzťahoch, ktoré som vo Vatikáne nadviazal nielen so Svätým otcom, ale aj s inými cirkevnými predstaviteľmi a kolegami-diplomatmi. Raz som bol mimo Vatikánu desať mesiacov, to keď ma pán Mečiar zavolal do Bratislavy na takzvané konzultácie. Po návrate ma teraz už kardinál Re mocne objal a povedal mi: 'Keby som mohol, dal by som rozozvučať všetky vatikánske zvony.' Bol naozaj rád, že ma vidí, ale to tam nepíšte."
Autor: LÍVIA KUSÁ
