Ján Sucháň, kňaz, no zato bežný muž s radosťami z radostí. FOTO - ARCHÍV SME
Keď sa v spoločnosti povie kňaz, farár alebo duchovný otec - reakcie sú rôzne. Niektorí sa pousmejú, iní s úctou poznamenajú: „To by som ja nikdy nemohol."
Staré mamy nahodia vážnu tvár, nejedna snívala v minulosti o tom, že práve jej syn, ktorý bol miništrantom, sa vydá na túto dráhu. Veriaci zvážnejú, aj oni si v kontakte s nimi väčšinou držia odstup. Uvedomuje si potom niekto, že kňazi sú obyčajní ľudia, ktorí len robia pre spoločnosť?
Kňaz JÁN SUCHÁŇ zvolil pre svoju prácu civilnejší prístup, vyhýba sa slovu kázeň a naopak sa nevyhýba pomenovaniu problémov. Napriek tomu vie, že nemá a nemusí mať všetko pod kontrolou a že jeho sila nespočíva v cenzurovaní názorov ostatných. Denník SME ho na sklonku roka 2003 požiadal o rozhovor.
Bilancujme. Aká bola naša spoločnosť v roku 2003. V čom sme múdrejší?
„Zdá sa, že v tom virvare osobných a celospoločenských sme sa viac vyprofilovali. Vieme, kto je kto, kto je za čo, za koho, kto proti komu. Pojmy áno a nie sú nám jasnejšie. Jasne sa delíme na ľudí, ktorí vedia, čo chcú a pôjdu za tým naďalej, a na tých, ktorí by sa radi vrátili do čias, keď o nich rozhodovali druhí. Takisto sa mi zdá, že ustal dialóg - najmä v rovine politickej. Kedysi mali politici viac času na vysvetľovanie vecí, boli trpezlivejší, vnútri politických strán bolo viac priestoru na demokratickejší život. V posledných mesiacoch akoby do popredia vstúpil opäť zápas o moc."
Prečo to tak je, čo myslíte?
„Musíme sa vyrovnávať s minulosťou, zabezpečovať prítomnosť a súčasne hľadať aj nejakú víziu do budúcnosti. Na Západe bol väčší čas a priestor na formovanie toho všetkého, u nás sme na to mali kratšiu časovú lehotu. Mnohí sa nazdávajú, že existujú jasné, nadčasové kritériá, ktorým možno podriadiť ľudské správanie, ktorými možno posudzovať ľudské konanie. Áno aj. Žijeme však v čase, v dejinách. Mnohé pravidlá musíme meniť za pochodu, a tak do popredia vystupuje osobná zodpovednosť a svedomitosť ako kritérium."
Tento rok skutočne prišli reformy aj najväčšie kauzy. Čo ste si zapamätali viac?
„Reformy sa dotkli všetkých, bolo ich treba viac vysvetľovať. Kauzy nás zbytočne zamestnávali. Politikom sme dali vo voľbách dôveru, aby viedli medzi sebou rozhovory, dialóg, riešili problémy, ktoré priniesol čas, dali sme im dôveru preto, aby sme sa mohli venovať svojej práci, povinnostiam. A oni sú pritom niekedy ako malí chlapci."
Čo myslíte, prečo?
„Možno im každému ide o veľmi veľa."
Kedy sa oddelí politika od občianskeho života?
„Myslím si, že sa to nedá. Jedno s druhým súvisí. Politika vždy pôjde s občianskou spoločnosťou ruka v ruke, je však dôležité, aby sa občianska spoločnosť ubránila tomu, aby sa jej politici zmocnili."
Spomínate si na novembrové dni, keď sme žili politikou úprimne?
„Veľmi dobre. Spomínam si, keď sa študenti pred vládou pochytali za ruky a urobili hada. To bolo pre mňa vytrhnutím dovtedajšieho každodenného života. Prišiel 17. november, prichádzali študenti z Prahy. Prvé dni som strávil na námestí v Bratislave. Bolo to niečo nové, veľkolepé, úžasné. Tú blízkosť človeka k človeku som nikdy predtým ani nikdy potom nezažil. Zmeny, ktoré sa začali vtedy diať v Československu, boli len otázkou času, v okolitých krajinách už prebiehali. Boli to pekné chvíle. Nových výziev, nových nádejí. Lenže - ako to už býva - mnohé myšlienky, idey a ideály, ich uskutočnenie väčšinou očakávame od druhých. Pozabudli sme, že revolúciu vždy v prvom rade treba robiť v sebe. A toto je bolestivé."
Vy ste prežívali intenzívne zrejme aj rok 1968. Keď k nám vtrhli ruské vojská, mali ste sedemnásť. Bolo to porovnateľné s novembrom?
„Rok 1968 som až tak nevnímal, bol som študentom na strednej škole. Vnímal som však novú víziu a určitý priestor slobody pre človeka. Viac možností na realizáciu. Bolo dôležité, že sme sa prestávali báť. 21. august bol pre mňa šok. Otec ma zobúdzal so smutnou správou, že naša krajina je obsadená vojskami Varšavskej zmluvy, staršia sestra mi volala z Nitry, že sme obsadení. Na tvári každého bolo badať otázku, čo bude, dala sa tam opäť čítať obava, strach. Otvorenosť, slobodnejší pohľad, postoj, názor na život, na svet, náboženstvo, na kultúru sa postupne začal vytrácať a nastupovala neslávna normalizácia so smútkom v srdci."
Ovplyvnilo aj to vaše rozhodnutie ísť študovať teológiu?
„Aj v tej atmosfére sa moja generácia rozhodovala pre budúce povolanie. Dávno ma zamestnávali otázky typu - kto sme my ľudia? Aký zmysel má svet? Kde je pravda, kto ju má? Rozhodol som sa pre teológiu - že tam nájdem odpovede."
To, že dnes publikujete a prihovárate sa ľuďom z rádia Twist, znamená, že ste tie odpovede našli?
„Tieto veci neboli plánované. Dostal som ponuku a prijal som ju. Bral som to ako istú výzvu, možnosť sa odskúšať, na čo mám a čo to so mnou urobí. Či to bude mať nejaký zmysel. Možnosť prihovárať sa ľuďom cez médiá prišla ku mne aj ako výzva. Zvíťazil vo mne hlas, že aj takto mám ísť medzi ľudí."
Nemáte niekedy pocit, že ľudia síce počujú, ale nepočúvajú?
„To je ťažko zhodnotiť. Nie všetci sme rovnakí, všetci sme na ceste. Aj ja sa snažím počúvať, spoznávať, učiť sa. To, čomu porozumiem a o čom si myslím, že by mohlo pomôcť druhým, s tým sa chcem podeliť. V evanjeliu je pekný obraz o rozsievačovi, ktorý veľkoryso rozsieval zrná do pôdy. Niektoré zo zŕn padli na kraj cesty, iné do tŕnia, iné vtáci vyzobali, teda nepriniesli žiadnu úrodu, ale niektoré padli do dobrej zeme a priniesli úrodu, naopak niekoľkonásobnú. Zastúpili aj tie, čo nezarodili. Nádejou každého rozsievača slova je tento biblický obraz."
Napredujeme?
„To je ťažká otázka. V mnohom musíme našu spoločnosť korigovať. Menia sa dokonca naše základné návyky. Mnohokrát to vyzerá, akoby sa zatiaľ všetko iba rúcalo. Akoby sme iba deštruovali to, čo sme v minulosti postavili. Prvý raz sme konfrontovaní s novovekou slobodou, a príliš mnohí sa ju naučili len využívať a zneužívať. Často sa stretávam aj s ľuďmi, ktorí slobodu nerozumejú len sebecky. Takéto znamenia nádeje nesmieme prehliadnuť. Ja verím, že sa to naučíme."
Čo je príčinou toho, že niektorí ľudia skôr prežívajú, ako žijú? Pohodlnosť, zaujatosť v seba samého?
„U niekoho je to aj bezradnosť, ale veľmi často je to aj spomínaná pohodlnosť. Niekedy až alibizmus."
Kto je vlastne obrazom spoločnosti? Môže to byť ten ľuďmi volený politik?
„Áno aj nie. Myslím, že je veľa ľudí, ktorým chýba guráž, ktorú naopak mnohí politici majú. Nemajú však zasa to, čo majú v hlave tí ľudia, čo vidia človeka a sú ochotní mu kedykoľvek pomôcť. Myslím si, že niektorí ľudia sú oveľa ďalej ako politici. Ďalej ako ľudia. Mnohokrát som v živote počul slová, že máme takých predstavených, akých si zaslúžime."
Nesúhlasíte s tým?
„Niekedy mám pocit, že obyčajní ľudia sú ďalej."
Autor: JÁN MALOCH
