FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Pred dvoma rokmi prezident Schuster kritizoval Rádio Slobodná Európa slovami, že by si „mali uvedomiť, že Slovensko je samostatný štát a ak chcú likvidovať našich politikov, ktorí sú demokraticky zvolení, tak je to prinajmenej miešanie sa do vnútorných záležitostí krajiny". Pred týždňom prijal redaktorov Slobodnej Európy na pôde svojho úradu. Vysielanie rádia, ktoré financujú Američania, sa na Slovensku 31. decembra končí. O novinárskej moci, Schusterovi, ale aj o skupinke sme sa zhovárali s redaktorom slobodky MILANOM ŽITNÝM. V Dzurindovej takzvanej skupinke sám figuruje.
Zmenil sa prezident?
„Je to pravdepodobné, ale zmenili sa aj okolnosti, v ktorých to hovoril vtedy a v ktorých nás prijímal dnes. Nejde len o dvojročný odstup, ale aj o vývoj politických udalostí na Slovensku."
Pod vývojom nových politických udalostí máte na mysli Schusterovo správanie v kauze takzvanej skupinky?
„Keď sme boli teraz u prezidenta, nezabudol pripomenúť, že už v roku 2001 v Správe o stave republiky kritizoval predsedu vlády za to, za čo ho dnes kritizujú všetci. Napokon, skritizoval som aj túto jeho správu. Nepovažujem ju za správu štátnika. Skôr za akýsi zoznam nepodstatných ťažkostí, problémov, ktoré sa v živote každého jedného občana, v každej jednej spoločnosti vyskytujú. Chýbal mi tam nadhľad, odstup človeka, ktorý sa pozerá na dianie z väčšej výšky."
Prečo bol potom jeho postoj v kauze odvolávania Mojžiša, Šimka a v kauze takzvanej skupinky odlišný od postoja premiéra?
„Možno to iba prišlo vhod do jeho kritickej agendy voči premiérovi. Ako argument - vidíte, veď som vám to hovoril."
V skupinke sám figurujete.
„Ak som dobre čítal trestné oznámenie Mikuláša Dzurindu, spomína iba dve mená - Mojžiš a Miloš Žiak. Menoslov skupinky, ktorú Robert Kaliňák vymenoval a kde som figuroval, sa v premiérovom oznámení neobjavil. Takže, stále tu máme dve odlišné definície skupinky."
Kaliňák však hovoril v súvislosti s menami o niekoľkých zdrojoch.
„Generálna prokuratúra nežiadala od predsedu vlády žiadne doplňujúce otázky. Takže mala v zákonnej lehote rozhodnúť, čo s tým. Buď podať trestné oznámenia, alebo to odložiť. Neurobili to, ale posunuli to do trestného oznámenia riaditeľa SIS pána Pittnera pre niektoré články v Jane's Inteligent's Digest. To nie je zákonný postup."
Čo to znamená?
„Že prokuratúra porušila zákon. Zákon porušil aj premiér, pretože sa odvolával na informácie zo spravodajskej služby. Tie informácie majú svoje čísla, je tam označenie sekcie informačnej služby. Zákon porušila aj SIS, že ak mala v niečom poznatky o páchaní údajnej trestnej činnosti, mala to postúpiť orgánom činným v trestnom konaní. Naproti tomu to dala premiérovi, hoci si to písomne nevyžiadal, ako to stanovuje zákon. Takže, prokuratúra a SIS sa stali politickými nástrojmi pre jeho osobné spory s niekým, ale na náklady štátu."
Vy ste boli veľkým kritikom Pittnera ešte v čase, keď bol ministrom vnútra za Mečiarovej vlády. Vydávali ste s Danielom Bútorom časopis Echo, ktorý Pittnera kritizoval. Už vtedy ste tušili, že nie je a nebude človekom na správnom mieste?
„Asi tak. Pretože na ministerstve vnútra sa od jesene 1990, keď nastúpil, nerobili žiadne personálne zmeny, ktoré by hovorili o posune smerom k novému typu ministerstva."
Hovoríte o zachovaní eštebákov na svojich miestach?
„Nielen. Aj o policajtoch, funkcionároch z komunistickej éry. Mala byť daná možnosť perspektívneho rastu mladším, ktorí nemali tie pod kožou zažrané skúsenosti starých návykov. Naopak, dostávali sa tam ľudia, ktorí tam nemali čo robiť."
Existenciou skupinky premiér vysvetľoval pred koaličnými partnermi nutnosť odvolania Jána Mojžiša z postu šéfa NBÚ. Podľa Mojžiša ste sa tam ocitli preto, lebo ste prispeli k pádu bývalého vedenia SIS, Mitra. Mal Mojžiš pravdu, prispeli ste?
„Znie mi to podobne ako tá výčitka prezidenta spred dvoch rokov. Vtedy som komentoval tento výrok prezidenta slovami - my nenavrhujeme nikoho na odvolanie. Nikoho nemôžeme predložiť vláde, že tento človek by tam nemal byť. Robíme len to, čo novinári robia."
Naozaj je to tak? V nelegálne odpočutom rozhovore medzi advokátom Romanom Kvasnicom a vami hovoríte, že vtedajší minister obrany Pavol Kanis príde o kreslo, že je to hotová vec. Hovoríte to ako novinár, má teda takú moc?
„Odpočúvania nielen doktora Kvasnicu, čo sa snažia štátne orgány použiť proti istým ľuďom - napríklad proti Šátekovi alebo Mojžišovi, sú tu dlho. Prišiel som na to na prelome októbra a novembra 2000. Vtedy som na to upozornil aj Mikuláša Dzurindu. Pochopil som, že je to problém."
Ktorý štátny orgán to robil, zadával odpočúvanie?
„Finančná polícia."
Má teda novinár tú moc - napríklad prispieť k odvolaniu ministra?
„Má, ale nesmie ju zneužiť. A čo sa týka odpočutého rozhovoru, ktorý spomínate, odvolaný minister (Kanis) sa potom sám vyjadril - popravila ma mediálna mafia. Nekonal v prospech verejného záujmu, tak skúsení novinári pochopili, že nie je vhodným mužom na tom mieste. Chcel vyplatiť podivnej rusko-slovenskej firme s pozadím bývalého KGB 128-miliónovú províziu."
Hovoríme o Katrim Stelle a tom, že zákazku jej dala Mečiarova vláda a Kanis chcel jej znenie napriek odlišnému názoru odborníkov naplniť.
„Presne tak. Chcel jej vyplatiť províziu, o ktorej rok predtým sám hovoril, že nie je akceptovateľná. Keby časť novinárov nežiadala pre tieto viditeľné neprávne kroky jeho odchod, keby nehovorila, že ten človek nemá na poste ministra obrany čo robiť, tak je tam do konca funkčného obdobia."
Moc mal aj novinár Peter Tóth. V rokoch tretieho Mečiarovho vládnutia sa z neho stal symbol novinárskej odvahy, po roku 1998 si tú povesť sám zničil. Čo si o tom myslíte?
„Petra poznám od začiatku 90. rokov, keď končil vysokú školu a písal pre Slovenský denník. Bol ambiciózny. Za zlom v jeho vývoji považujem moment, keď mu vypálili auto."
Alebo keď sa dostal do kontaktu s ľuďmi z podsvetia v roku 1998, ktorí sa pokúsili ovládnuť Markízu?
„Možno to bolo ovplyvnené aj tou udalosťou. Tam sme ho vídavali práve v týchto spoločnostiach. Každopádne ide o veľmi smutný príbeh spočiatku perspektívneho slovenského novinára."
Poznali ste sa aj s Tóthovým priateľom Igorom Cibulom. Bol šéfom rozviedky SIS z čias vlády Vladimíra Mečiara a šéfovania Vladimíra Mitra. Mali ste s ním svojho času tiež blízky a neskôr veľmi komplikovaný vzťah. O čo išlo?
„Najprv som nemal blízky vzťah - v roku 1991, keď som kritizoval ministerstvo vnútra a Cibula bol dvorným poradcom premiéra Mečiara. K zblíženiu medzi nami došlo až po jeho odchode z funkcie šéfa rozviedky v roku 1995, po únose prezidentovho syna Michala Kováča. Po roku 2000 sme sa však zo vzájomného zorného uhla vytratili, on mal iné záujmy, ja iné."
Hovorilo sa, že po odvolaní Mitra v lete vám premiér ponúkol post šéfa SIS.
„Nie. Ponúkali mi post šéfa rozviedky, bolo to v čase prvého Dzurindovho kabinetu. Dvakrát som odmietol."
Od októbra 1996 do októbra 1998 ste mali možnosť monitorovať činnosť Útvaru sledovania SIS za Lexovho vedenia. Ako sa vám to podarilo?
„Mám kamaráta rádioamatéra, poznám sa s ním od začiatku deväťdesiatych rokov. Stratili sme sa vzájomne z dohľadu, až v októbri 1996 mi Eugen Korda, ktorý vtedy robil spravodajcu v Nove, vydesený zatelefonoval, či poznám isté meno. Hovorí mi - ten človek mi volal, odvolával sa na teba, príď hneď ku mne. Korda bol deň predtým na stretnutí s kamarátkou v pube Harley Davidson, kde prišli len náhodou. A tam ho čašník oslovil s tým, že ak je ten Korda z Novy, tak má na recepcii telefón. Ten človek mu povedal - sledujú vás. Muž, ktorý hrá pri automatoch za vaším chrbtom, vás počúva a podáva o vás informácie. Ráno sme navštívili toho môjho kamaráta rádioamatéra, ktorý vlastne siskárov odpočúval. Prišiel na to náhodne surfovaním na frekvenciách. Odvtedy sme to nahrávali. Za tie dva roky máme asi 120 kaziet."
Keď začala Lexova SIS sledovať mňa, včas ste ma na to upozornili. Podľa vašich nahrávok siskári nazývali dievča, s ktorým som sa v čase sledovania stretla, sliepka, syna Eugena Kordu volali kuriatko. Ich žargón nebol neinvenčný, aké boli ďalšie výrazy?
„Neboli až takí invenční. Od Kordovho incidentu používali jednoduchý znejasňovač reči podľa rád českého odborného časopisu KTM. Neboli technicky na dostatočnej výške. Nórska napríklad znamenala Vajnorskú ulicu. Pražská bola matička, tu boli vtipnejší. Pokyny zmeny smeru na križovatke boli ruža, ľalia, čiže rovno, vľavo a púpava bola vpravo. Kohút bol muž, vy ako sledovaný objekt ste boli číslo 500, bydlisko bolo 501, pracovisko 502. Raz som počúval, že sa stále motajú okolo Šancovej, Vajnorskej a Krížnej. Keď to trvalo asi dvadsať minút, pochopil som, že sledujú Petra Tótha. Chlapík, čo to riadil z centrály, skupinár, im hovorí - chlapci, vodí vás za nos, bloknite 501, 502. Padlo krycie meno pre Mýtnu, vtedajšie sídlo denníka SME. Zavolal som Petrovi Tóthovi a hovorím - práve prichádzaš do redakcie, je to tak? Odpovedal - áno, mal som pocit, že sa okolo mňa niečo stále motá, tak som ich trošku vláčil."
Pri získavaní takýchto a podobných informácií a zdrojov vám pomohlo asi aj to, že ste boli podpredsedom komisie federálnej vlády pre lustrácie.
„Dostal som sa k tomu náhodou, v novembri 1991. Prišiel som do federálneho parlamentu za kamarátmi z ODÚ VPN, v klube sedeli Vlado Savčinský a Marián Farkaš. Keď ma zbadali vo dverách, hneď skonštatovali - to je on, pôjdeš do nezávislej komisie pre lustračný zákon. Potrebujeme tam človeka, ty si ten pravý, zaoberáš sa problematikou bezpečnosti a spravodajských služieb. Súhlasil som s podmienkou, ako sa vyjasní moje písanie, novinárčina. Chcel som písať naďalej. Tak volali federálnemu ministrovi vnútra Langošovi, ktorý povedal, že o veciach komisie sa nebude môcť hovoriť. Súhlasil som. Dostal som možnosť spoznať prácu a metodiku ŠtB. A ako inak sa to dá lepšie, ako cez zväzky? Stal som sa štatutárom predsedu, pána Baštu. Utvoril som si generálnu predstavu aj o mentalite eštebákov. Čo to pre nich znamenalo, aká to bola práca, čo to bolo za societu."
Pomenujete ľudí, ktorí tam boli a ešte aj dnes sú vo vrcholných orgánoch krajiny?
„Boli mená, ktoré sa vyskytovali aj v novinárskom prostredí, v politickom, v štátnej správe, v polícii, vo vojenskej kontrarozviedke a ďalších štruktúrach. Nevytrácali sa."
Ešte ich je tam veľa?
„Nie, je ich stále menej a menej. Oproti roku 1993 a 1995, keď začal Lexa tých ľudí naberať - mimochodom, zobral k sebe bývalého zástupcu náčelníka XII. správy (centrály ŠtB pre Slovensko - pozn. red.)."
Vy ste riaditeľa SIS Ladislava Pittnera už v roku 1991 kritizovali za to, že sa eštebákov nezbavuje. Myslíte, že teraz už SIS vyčistí?
„Viem, že sa to deje. Proces by mal byť ukončený do mája 2004. Treba povedať, že tí ľudia sa vedia postarať o to, aby ich nástupníkmi boli ich deti, i keď to už nie sú bývalí eštebáci."
Váš príbeh tiež nie je jednoduchý. Pre Mitra a dnes predsedu vlády Dzurindu ste nepriateľom krajiny, v čase odvolania Mečiarovej vlády vás rozvášnený dav pred Primaciálnym palácom ako kritického novinára napadol. Čím to je, máte povahu rebelanta?
„To nech posúdia iní. SIS a Vladimíra Mitra som kritizoval za to, že si privlastnili archívy bývalej ŠtB bez opory v zákone."
Mali ste už za komunistov problémy?
„Žil som skôr utiahnuto. Moji bratia pracovali v projektantskom ateliéri, stavali cesty. Tam pracoval aj profesor Kusý. Raz mi navrhli, že by som mohol písať pre Rádio Slobodná Európa, že je možnosť podpísať Chartu. Nie. Tých prvých dvesto podpisov boli všetko bývalí reformní komunisti, ktorí nám, bývalým kulakom, živnostníkom - čo bola moja rodina - zobrali v 50. rokoch majetky. V tom čase teda pre mňa nebola tá reformno-komunistická skupina prijateľná."
Vtedy ste robili kulisára, scenáristu, skladali ste pesničky. Taký pokojný spôsob života mi k vašej povahe nesedí.
„Nebol pokojný, bol podobný dnešnému. Už na konci 80. rokov som bol na voľnej nohe. Bol som registrovaný ako slobodný umelec v Slovenskom literárnom fonde. Divadelné prostredie mi vyhovovalo pre názorovú slobodu. To, s čím sa nechcelo alebo nemohlo chodiť na bubon, reči proti režimu, sa do divadelných hier prepašovávalo. Žili sme v atmosfére, ktorá podnecovala, a šlo o kreatívne prostredie. Novinárom som chcel byť vždy, ale nie v čase, keď sa v škole učila namiesto svetovej žurnalistiky a svetovej literatúry kubánska a sovietska, s vedeckým komunizmom. Tak som si počkal. V lete 1989 sme sedeli s Tónom Popovičom a Zuzou Mistríkovou pri káve v Depresse oproti VŠMU, a Zuza nariekala - kedy sa toto už u nás skončí! Odpovedal som - je to otázka krátkeho času, vidíš, čo sa deje v Maďarsku, východní Nemci pomaličky balia kufre, pozri sa na situáciu v Poľsku. Vianoce už budeme oslavovať v slobodnom štáte. Neverila mi."
