Brusel 14. decembra (TASR) Pred rokom na summite EÚ v Kodani strieľalo šampanské na oslavu historickej dohody o rozšírení únie o desať krajín. Ak by však lídri 25 štátov mali chuť na alkohol v sobotu po vrcholnej schôdzke v Bruseli, tak len aby zapíjali žiaľ z neúspechu rokovaní o ústave.
Rozšírená únia teda nezažila v sobotu dobrý štart a generálna skúška jej fungovania s 25 členmi sa skončila fiaskom. Summit v Bruseli mal byť prvý, na ktorom sa malo jednohlasne prijať historické rozhodnutie 25 krajín, to sa však nepodarilo. Schôdzka ukázala, aké ťažké bude jednomyseľné rozhodovanie v 25-člennej únii a bola vyvrcholením roku, ktorý mnohí označujú ako annus horribilis.
Zatiaľ čo rok 2002 bol pre úniu vynikajúci začal sa úspešným zavedením eura a skončil dohodou s desiatimi novými členmi, len mesiac po kodanskej schôdzke sa v januári 2003 začal obraz šťastnej 25-člennej európskej rodiny rozpadávať kvôli plánom USA na vojenský zásah v Iraku.
Nemecko, Francúzsko či Belgicko sa postavili proti Washingtonu, osem ďalších krajín, vrátane Británie či Poľska, však podpísalo list, v ktorom americké úmysly podporili.
Po liste ôsmich nasledovalo vyhlásenie Vilniuskej desiatky skupiny krajín vstupujúcich do EÚ a NATO a rozdelenie Európy na starú a novú, s ktorým prišiel americký minister obrany Donald Rumsfeld, bolo skutočnosťou.
V ekonomickej oblasti nebol rok 2003 o nič lepší. Hospodársky rast 0,4 percenta HDP bol len polovičný oproti očakávaniam a o tri percentá nižší ako v USA. Švédsko v referende jasne odmietlo euro a Nemecko s Francúzskom veselo porušovali prísne rozpočtové pravidlá eurozóny a s niekoľkými spojencami zabránili pri hlasovaní disciplinárnemu konaniu, ktoré vyplýva zo Zmluvy o EÚ.
Keď v júni prevzalo predsedníctvo v EÚ Taliansko, mnohí sa obávali najhoršieho. Taliansky premiér Silvio Berlusconi nenechal na škandály dlho čakať a pri prvom vystúpení v Európskom parlamente prirovnal nemeckého europoslanca k dozorcovi v koncentračnom tábore. Neskôr obhajoval počínanie Ruska v Čečensku, ktoré únia oficiálne kritizuje.
Keďže práve Talianom sa ušla medzivládna konferencia o ústave, mnohí sa hneď od jej začiatku v októbri obávali neúspechu. Hoci za vinníkov neúspechu bruselského summitu sa najčastejšie označujú Poľsko, Španielsko, menej Nemecko a Francúzsko, pochybovať možno aj o talianskej taktike.
Na summite sa prakticky neuskutočnilo spoločné rokovanie o ústave, na prvom a jedinom v piatok podvečer sa nehovorilo o ničom. Potom sa odohrávali už len dvojstranné schôdzky, na ktorých sa nepodarilo prekonať rozdiely v spore okolo hlasovacieho systému a Berlusconi následne vyhlásil krach summitu.
Je zrejmé, že rokovania stroskotali na otázke hlasovania, nie je však vôbec jasné, či sú dohodnuté ostatné sporné otázky ústavy, napríklad zloženie Európskej komisie či oblasti, kde sa zachová jednomyseľné rozhodovanie. Aj preto bude úlohou nastupujúceho írskeho predsedníctva najskôr zmapovať situáciu a až v marci 2004 predložiť návrhy, ako ďalej.
Každopádne rokovania o ústave na najvyššej úrovni sa v najbližších mesiacoch neobnovia a obyvatelia EÚ, vrátane Slovákov, pôjdu v júni 2004 voliť poslancov Európskeho parlamentu bez toho, aby vedeli, či a akú ústavu bude raz únia mať.
EÚ bude ešte niekoľko rokov fungovať podľa Zmluvy z Nice a podľa postojov jednotlivých štátov pri rokovaniach možno pomerne jasne stanoviť víťazov a porazených v tejto situácii.
Víťazom sú menšie a nové krajiny, ktoré si želali jedného komisára pre každú krajinu a zachovanie šesťmesačného rotujúceho predsedníctva v EÚ, medzi nimi aj Slovensko. Nice im tieto požiadavky zaručuje, ústava by ich pozmenila a spochybnila.
Víťazom sú tiež Poliaci a Španieli, ktorí si pri hlasovaní v Rade ministrov zachovajú takmer rovnakú váhu, ako dvojnásobne ľudnatejšie Nemecko (27 ku 29). Naopak Nemecko, Francúzsko či Británia ostali v tejto oblasti na strane porazených.
Británia však môže byť spokojná aspoň s tým, že únia nebude mať zatiaľ európskeho ministra zahraničných vecí, s ktorým návrh ústavy počítal. Zachová sa tiež veto v zahraničnej politike a pri boji proti finančným podvodom, čo Londýn požadoval a ústava spochybňovala.
Na strane porazených je tiež Európsky parlament, ktorého postavenie návrh ústavy posilňoval, dával mu okrem iného možnosť spolurozhodovať o všetkých rozpočtových výdavkoch EÚ, silnejšie slovo pri výbere predsedu Európskej komisie. Bez ústavy nedostanú národné parlamenty právo priamo ovplyvňovať európsku legislatívu.
Jasným porazeným je podľa pozorovateľov bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard dďEstaing a jeho Konvent, ktorý návrh ústavy 18 mesiacov pripravoval.
(spravodajca TASR Robert Sermek) ed
