FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Do vrcholovej politiky ho presadzoval Peter Weiss – jeho kandidatúru na post šéfa SDĽ však zrejme nepodporí.
„Vyčerpal všetky možnosti pre riadenie strany. Hoci sa snaží, pracuje, nevie dať nové impulzy. To hovorím so všetkou úctou – nie je však prínosom pre organizovanie strany.“
Považuje za správnu voľbu obsadenie predsedníckej stoličky Jozefom Migašom?
„Nebola šťastná. Trinásť rokov pôsobil na Ukrajine, chýbala mu identifikácia reálneho stavu Slovenska. Vytvorila sa o ňom zlá mienka. To spôsobilo, že je nepresvedčivý a nedôveryhodný. Skutočnosť je iná.“
Za dobrého potenciálneho predsedu považuje Pavla Koncoša.
„Má niektoré vlastnosti, ktoré by na prechodné obdobie mohli pomôcť.“
Peter Magvaši patrí k takzvanej starej ľavici, konzervatívnej platforme SDĽ.
„Ako minister práce, sociálnych vecí a rodiny sa ani pravicovo správať nemôžem. Ani nechcem.“
S ŠtB spolupracovať musel?
Do KSČ vstúpil v treťom ročníku vysokej školy.
„Preto, aby som mohol zmeniť veci na pokrok, a tým aj kariéru.“
Tvrdí, že červenú knižku nezneužíval: „Ale ako odborník by som sa do riadenia nedostal. Určite som mal úspešnú profesionálnu kariéru aj vďaka členstvu v komunistickej strane.“
Prevalilo sa, že mal v rámci kariéry spolupracovať aj s ŠtB.
„Ako technický námestník Považských strojární, vyrábajúcich špeciálnu techniku, som bol preverovaný pre najvyššie stupne utajenosti. Aj neformálna večera s jednou Angličankou po oficiálnom rokovaní skončila v zázname.“
Hovorí, že mu to teraz znepríjemňuje život rovnako ako kedysi.
„Nemohol som mať žiadne frajerky,“ smeje sa.
O každom kontakte, najmä s cudzincami, musel eštebákom podávať hlásenia.
„Ale plateným agentom som nebol. Do akej miery o mne viedla ŠtB záznamy, neviem.“
Peter Magvaši sa dostal do politiky v roku 1994 ako riaditeľ pre stratégiu spoločnosti Chirana-Prema Stará Turá.
„Zavolal mi Peter Weiss, že sa zostavuje nová vláda a ja by som mal byť ministrom privatizácie. Odmietol som so slovami, že privatizáciu musia robiť mladí ľudia, ktorí nemajú pamäť a priateľov.“
O štyri dni neskôr bol vymenovaný za ministra hospodárstva napriek tomu, že „po skúsenostiach z Národnej poisťovne, kde som bol generálnym riaditeľom, som nemal ambície stať sa ministrom – šéfovia úsekov boli navrhovaní po politickej línii, a to mi prekážalo“.
Krátko po vstupe do súčasnej vlády dostal ponuku stať sa prezidentom Východoslovenských železiarní.
„Odmietol som, pretože som nechcel mať povesť poldruhamesačného ministra. Okrem toho mali naši koaliční partneri odlišnú predstavu o VSŽ ako ja.“
Vzťahy vo vláde a v SDĽ
Situáciu v súčasnej vláde považuje za zložitejšiu, ako bola za Jozefa Moravčíka – pre jej širokospektrálne zloženie. Vzťahy v SDĽ považuje „napriek všetkému“ za priateľské.
Je častým účastníkom neformálnych posedení svojho poslaneckého klubu, konzumáciu alkoholu však údajne nepreháňa.
Situáciu, keď ho televízia Markíza nasnímala na pôde NR SR pod vplyvom alkoholu, považuje za vlastnú chybu.
„Vybavil som veľkú vec pre Slovensko. Vrátil som sa o tretej ráno z Rakúska a ešte nenajedený som po takmer pätnástich rokoch stretol známeho, ktorý oslavoval šesťdesiatku. Mal som veľmi dobrý pocit z toho, čo sa podarilo, a kameraman s redaktorom ma nachytali pri výťahu.“
Rodina
Minister pre rodinu je jedenkrát rozvedený, z prvého manželstva má dvadsaťosemročného syna.
„Je strojárskym inžinierom, býva v Žiline. Je ženatý a pred rokom sa im narodila dcéra Petra, takmer v ten istý deň ako ja.“
Jeho druhá manželka sa do ministerského bytu v Bratislave presťahovala len nedávno.
Je síce v atraktívnej lokalite pri hoteli Bôrik, jeho vybavenie je však štandardné – tri izby, v spálni jedna posteľ, v obývačke lacná sedacia súprava, televízor Orava, veža, kuchynka dva krát jeden meter.
Majú na seba čas?
„Do práce chodím o šiestej ráno, a keď je tu manželka, vraciam sa o niečo skôr, asi o pol deviatej.“
Veľa číta, podľa kolegov je na rokovania vlády vždy dobre pripravený.
„Po istých skúsenostiach už nepotrebujem materiály študovať celé, sústreďujem sa len na body, ktoré sú pre mňa nové. Často tam je mnoho balastu, poprepájať informácie je umením. Držím sa zásady jedného z mojich bývalých šéfov – mám oči pre milenky, nie na čítanie.“
Ak odpočíva, tak len počas víkendov, tie trávi väčšinou doma, v Martine.
„Bývame v rodinnom dome asi sto päťdesiat metrov od lesa. Sadnem si do kresla v podkroví, kde mám fantastický výhľad na Veľkú Fatru, a hodinu sa dokážem len tak pozerať.“
Športu sa systematicky nevenuje, kariéru vrcholového športovca v ľahkej atletike zavesil na klinec pred tridsiatimi rokmi.
„Občas plávam, lyžujem, praktizujem turistiku. V okolí Martina mám prešliapané všetky kopce.“
Dvojka zo správania
Na detstvo a „mladosť do štyridsiatky“ má tie najlepšie spomienky.
„V Považskej Bystrici to bolo skôr detstvo v dedine ako v meste. Naučil som sa veľmi skoro lyžovať a korčuľovať.“
Ako deväťročný sa spolu s ďalšími dvoma spolužiakmi dostal do čisto dievčenskej triedy.
„Spolužiačky sa predbiehali, ktorá nám napíše úlohy.“
Najhoršie známky mal v siedmej triede, spolu s dvojkou zo správania.
„Sedel som v prvej lavici a učiteľa ruštiny vyvádzalo z miery, že som sa neustále hral so zipsom na svetri. Jeho upozornenia – Peťa, neigraj sa s etim zipsom! – nakoniec skončili chválitebnou zo správania. Povedal, že mu to robím naschvál. Mama bola vtedy veľmi nešťastná a otec sa strašne smial.“
V štúdiu pokračoval podľa rodinnej tradície – na hutníckej fakulte v Košiciach študoval odbor neželezné kovy.
„Bol som dobrý v chémii, vo fyzike a v matematike. Presvedčili ma, aby som sa na to dal.“
V ročníku bolo v špecializácii okrem troch Slovákov dvadsaťpäť Kubáncov a sedem Čechov.
„Všetci Kubánci skončili na významných miestach. Neúspech prežívali veľmi ťažko – jeden sa chcel dokonca po nevydarenej skúške utopiť v umývadle! Až neskôr som sa dozvedel, že je kontraadmirálom kubánskeho loďstva.“
Ešte počas štúdia na vysokej škole bol tri mesiace vo Fínsku – ako metalurgický laborant. Jeho zárobok sa rovnal takmer trojnásobku otcovho učiteľského platu.
„Pýtali sa, či tam nechcem zostať, ale nemal som dokončenú školu a vo fínštine sa mi ju študovať nechcelo. Bol rok 1965, vzťahy v ČSSR sa začali otepľovať.“
Majetok bývalého ministra hospodárstva
Dvojnásobný minister vlastní jedinú nehnuteľnosť – dom v Martine s rozlohou 384 metrov štvorcových na pozemku 531 metrov štvorcových.
„Začal som ho stavať v roku 1990. Pozemok som dostal od Mestského národného výboru za lacný peniaz.“
To znamená protekčne?
„Musel som trochu pomôcť. Chcel som stavať okal, ale od večera do rána zvýšili ceny o trojnásobok. Navyše som mal okamžite začať platiť. Báli sa, že sa rozpadá republika, a chceli mať istotu, že neprídu o peniaze.“
Vyšlo to približne 900-tisíc korún, zobral si 250-tisícovú pôžičku.
„Ešte ju nemám splatenú, pretože je tam výhodný úrok.
Na účte v Slovenskej sporiteľni má okolo 300-tisíc korún, starého Olcita daroval synovi, manželka si po piatich rokoch práce v zahraničí odkúpila firemné auto Opel Vectra.
Okrem jednej akcie spoločnosti Theben, a. s., a jedného dlhopisu FNM – oba v hodnote desaťtisíc korún – už Magvaši údajne nevlastní nič. Okrem ministrovania v rezorte hospodárstva bol pritom v rokoch 1993 a 1994 aj v predsedníctve Fondu národného majetku. Nevyužil to?
„Vyrastal som ako námezdný manažér a neviem si predstaviť, že by som bol manažérom-majiteľom.“
Tento päťdesiatšesťročný muž s výzorom zrelého štyridsiatnika tvrdí: „Na to, aby som prešiel zo zabehaných koľají do nového prostredia, som už starý.“ (Smiech.)
Autor: Jana Kollárová
