V roku 1989 sa narodili dnešní deviataci na základnej škole, majú štrnásť rokov. Títo mladí ľudia dodnes počuli o komunistickom režime a nežnej revolúcii iba od rodičov, videli niečo v televízii alebo čítali v časopisoch. Vedia, že existovali bony.
Deviatak Ondrej: „Boli to peniaze, ktoré predávali Cigáni na uliciach a dalo sa s nimi platiť iba v niektorých obchodoch. Ploty okolo hraníc boli preto, aby sa nedalo chodiť do zahraničia. Boli tam preto, aby ľudia nevideli, ako sa dobre žije tým, čo sú za hranicami.“
Spolužiačka Terka: „Do zahraničia sa nemohlo chodiť aj preto, aby sa nerozširovalo, ako sa tu žije a aby sa nezmenšovalo slovenské obyvateľstvo, ktoré by inak zostalo za hranicami.“ Vie, že Štátna bezpečnosť bola špeciálna polícia: „Niečo ako FBI.“ Rodičia jej povedali, že „za komunistov boli všetky podniky štátne, nikto nesmel podnikať a oficiálne sa nekradlo“. „Ale vraj to bolo úplne naopak a všetci kradli.“
Mladí ľudia vedia, že v časoch pred revolúciou 1989 módne trendy na Slovensko vždy dorazili s oneskorením. Z hračiek, ktoré sa od tých čias zmenili, si pamätajú len céčka. Peter: „Viem, že boli z umelej hmoty a deti sa s nimi hrali, ale sám som ich nikdy nevlastnil.“ Barbora: „A pionieri nosili rovnošatu. Mali biele ponožky, dievčatá nosili bielu blúzku, sukničku a červenú šatku.“ (rk)
