Galina Gilevová
Alexandra Jakubovová, dcéra kulaka
„V čase transportu som mala skoro dvanásť rokov. Vlak išiel najprv na sever a všetci ľudia kričali: ‚Vezú nás na Solovki!‘ Potom vlak šiel na východ a ľudia hovorili: ‚Vezú nás na Sibír!‘ Nakoniec nás vyložili na Urale. Moja babička zomrela po ceste. Veľa ľudí takto zomieralo. Len ich vyhodili von z vlaku a transport sa pohol ďalej.
Komandant z našej osady býva celkom neďaleko odtiaľto. Vychádzame spolu dobre. Stretneme sa, porozprávame. Všetko je v poriadku. On už všetko pochopil. Ako sa k nám správal? Nebol zlý. Úrady súrne potrebovali, aby niekto robil tú prácu, tak to prijal. Bolo jasné, že sa len tvári, že je prísny. Tak sme mu odpustili. Teraz mu dokonca posielame aj pozdrav k narodeninám!“
Valentína Šibanovová, dcéra kulaka
„V takzvanej špeciálnej osade som prežila detstvo. Najviac si pamätám to, ako sme boli v jednom kuse hladní. S bratom sme často chodievali do lesa na kysličku, mama nám z nej varila polievku. Viete, ako to je, keď zjete polievku z byliniek. O päť minút sme boli zase hladní. Tak znova idete do lesa, znova sa na chvíľu najete, a tak to ide stále dokola. Dnes nemôžem zápach tej rastliny ani cítiť.“
Voleslav Karlovič Stening, umelec, politický väzeň
„V lágroch som bol v rokoch 1945 až 1951, životné podmienky boli veľmi kruté. Po celý čas som v tábore nezjedol ani jediné vajce, jediný kúsok klobásy. Ani som žiadnu nevidel. Mlieko, nič z toho sme nemali. Jedli sme kašu a tresku, ktorá sa vtedy považovala za lacnú rybu. A chlieb – denná dávka chleba bola na Vorkute najvyššia zo všetkých táborov, aj Solženicyn to napísal v Súostroví Gulag. Polievka sa volala balanda. Tiež sme jedli veľa zemiakov.
Pamätám sa, že počas mojich prvých troch rokov na Vorkute sme jedli len zmrznuté zemiaky. Priviezli ich do tábora v októbri a vysypali na zem. V tom čase bolo na Vorkute už mínus tridsať stupňov. Zemiaky prikryli snehom a až do júna brali z tejto kopy. A to si neviete predstaviť; zmrznuté zemiaky sú sladké, horké, majú všetky chute na svete.
Veľa ľudí tam zomieralo od hladu. Keď sa chlap v lágri dožil šesťdesiatky, snažili sa ho zbaviť – preradili ho do kategórie invalidov. Invalidi dostávali na deň krajec chleba. Na tom sa jednoducho nedalo prežiť. Preto sa títo chlapi snažili ešte nejako zamestnať. Upratovali baráky, a tak. V ruštine existuje slovo ‚dochoďaga‘, tak sme ich volali. Pochádza to zo slovesa dôjsť, prísť, čiže prišiel k svojmu hrobu. Len si to predstavte. Dajú takému chlapovi chlieb. On najprv oddelí kôrku a namočí ju do vody, aby si z toho urobil kašu. A viete, čo s tou kašou urobí? Zoberie lyžičku a začne si ju mazať na mäkkú časť chleba, ako keby to bolo maslo. Rozumiete? Keď vidíte takéhoto chlapa pred sebou, je koniec. Bude žiť ešte dva mesiace, ale potom je koniec.“
Emília Jefimovová, politická väzenka
„V ženskom tábore sme na uniformách mali na chrbtoch napísané Konclager. Najhoršie však bolo, keď nám dali na uniformy čísla. Boli tam medzi nami ženy, ktoré boli v nemeckých koncentračných táboroch. Napríklad Šura Butkovová z Ukrajiny, jej meno si pamätám presne. Šura bola v Buchenwalde. Raz nám v jedálni ukazovali o tom film. Zvolali nás len preto, aby nám ukázali ten film. A Šura vtedy odpadla. Dostala epileptický záchvat, alebo jej jednoducho nevydržali nervy, neviem. Vravela nám: ‚Ja som nevedela, že v tom tábore zabíjali ľudí. Ako som to mohla vedieť?‘ Potom, keď nám na uniformy dávali čísla, Šura hovorila: ‚To isté nás čaká aj tu.‘
Nikto z mojich príbuzných nevedel, čo je so mnou. Dozvedeli sa to celkom náhodou. V našom baraku bola taká chodba s umývadlami. V zime v nich voda zamŕzala, preto sme sa neumývali, len snehom. Raz ráno sa umývam a z druhého konca chodby vyjde žena a plače. Bola staršia odo mňa a hovorila veľmi zle po rusky. Bola tiež Nemka. Dostala z domu list, ale nemohla im odpovedať, lebo nevedela písať. Tak som ho písala ja, a keď som písala adresu, vysvitlo, že píše do Molotova. Napísala som všetko, čo mi povedala, ale celkom dole som pridala malým písmom: ‚Písala Emilia Brickel.‘ To bolo moje meno za slobodna. Keď do Molotova dorazil ten list, moji príbuzní sa dozvedeli, kde som.
Kŕmili nás dvakrát denne, ráno a večer. Jedli sme ovsenú kašu a chlieb. Nikdy nám nedali nič navyše, ani len vodu. V dobytčáku sme tiež pili len z kaluží. Namočili sme do nich kúsok látky, a tak sme pili, z tých malinkých kaluží vody.“
Galina Gilevová, dcéra kulaka
Ako štvorročná prežila deportáciu z Ukrajiny na Ural na konských povozoch. Stratila oboch rodičov a všetkých súrodencov, vyrástla v detskom domove, kde potom zostala pracovať ako vychovávateľka. Na otázku, či niekoho viní zo smrti svojich príbuzných, odpovedala takto: „Hm, ako by som to povedala. V mojom srdci to bolí, samozrejme, ale viete, vtedy z nás vychovávali patriotov. Učili nás milovať našu vlasť, milovať Stalina. Nie, neviním z toho nikoho a ani sa na nikoho nehnevám.“
Zaznamenala LÍVIA KUSÁ
