Továreň v uralskej dedinke, kde kedysi pracovali väzni. FOTO – LÍVIA KUSÁ
Tridsiaty október je v Rusku už od roku 1991 Dňom pamiatky obetí politických represálií. Ruský parlament síce oficiálne uznal tento sviatok len pred viac ako desaťročím, v skutočnosti však existuje už od roku 1974, keď väzni, internovaní v pracovných táboroch na Urale vyhlásili tento dátum Dňom politických väzňov ZSSR. Až do perestrojky vedel o dni „politzakľučonnych“ málokto, azda len úzka komunita sovietskych disidentov a priaznivcov samizdatu.
Gorbačovova politika glasnosti však situáciu zmenila. Vo vtedajšom Sovietskom zväze sa začali formovať občianske skupiny a hnutia, ktoré sa čoraz hlasnejšie dožadovali zverejnenia pravdivých informácií o Stalinovom režime. K tým organizáciám patril aj Memorial, ktorého členskú základňu tvoria bývalí väzni, disidenti, historici, zainteresovaní dobrovoľníci a študenti.
V roku 1990 zorganizovali v Moskve tichú demonštráciu, keď sa pred budovou KGB zišlo niekoľko stoviek ľudí a tí umiestnili vedľa sochy Felixa Dzeržinského, niekdajšieho veliteľa Čeky, kameň zo Soloviek, smutne známeho koncentračného tábora na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori. V októbri 1991 duma schválila zákon, ktorý plne rehabilitoval v minulosti nespravodlivo popravených a odsúdených občanov.
Väzni zomierali aj pri ťažbe zlata
Profesionálni historici sa odvtedy hrnú do sprístupnených štátnych archívov s nadšením. Sovietska byrokracia totiž za sebou zanechala státisíce dokumentov, jeden americký historik nedávno označil tridsiate roky v Sovietskom zväze za najpodrobnejšie zdokumentovanú epochu v ľudských dejinách. Prvý taký tábor bol založený na území Ruska v júni 1918, keď ľudový komisár vojny Lev Trockij prikázal zatvoriť do koncentračného tábora vzbúrených československých vojnových zajatcov. Nato sa trestanecké kolónie rozšírili po celej krajine.
Až prišli na rad takzvaní kulaci, teda statkári a bohatší sedliaci. Tí mali „prestať existovať ako sociálna trieda“, a tak bohatších okamžite zastrelili, menej majetných deportovali v dobytčích vagónoch do vzdialených, málo rozvinutých regiónov ako Sibír alebo Kazachstan. Transport trval v najhorších prípadoch aj niekoľko mesiacov. Desaťtisíce ľudí po ceste zahynuli, tí, čo prežili, boli internovaní v narýchlo postavených barakoch za ostnatým drôtom, bez potravín, bez ošatenia. Ešte niekoľko rokov po deportácii zomierala na následky zimy a hladu polovica detí do šesť rokov.
Dohromady bolo v rokoch 1930 až 1932 týmto spôsobom presídlených okolo 1,8 milióna ľudí. Trestanci tu ťažili drevo, dolovali uhlie, vyrábali oceľ. Popri kriminálnikoch, odsúdených na viac ako tri roky, tvorili hlavnú populáciu táborov politickí väzni, asi 25 až 30 percent. Potravinové dávky boli nízke, pracovné normy neuveriteľne vysoké; na Kolyme pri ťažbe zlata ročne zomrela až polovica odsúdených.
Najkritickejšie obdobie však väzni zažili počas druhej svetovej vojny. Pre evakuáciu táborov z európskej časti Ruska došlo k preľudneniu v táboroch a kolóniách na východ od Uralu, takže v roku 1942 na každého trestanca pripadal jeden štvorcový meter životného priestoru. Navyše, do gulagu stále prúdili noví odsúdení. Tentoraz Stalin označil za nepriateľov národa príslušníkov etnických skupín, žijúcich na hraniciach Sovietskeho zväzu, ktorých podozrieval z kolaborácie s nepriateľom.
V gulagoch prežívali 2 milióny ľudí
Deportovaných a uväznených boli státisíce Poliakov, Ukrajincov, povolžských Nemcov, Čečenov, Kórejcov a ďalších. Ich prílev sa zastavil až po Stalinovej smrti v marci 1953. Na slobodu bolo prepustených milión väzňov, tábory sa jeden za druhým rušili. Po roku 1956, keď Nikita Chruščov na XX. zjazde Komunistickej strany odsúdil Stalinov kult osobnosti, zostali v nich len ťažkí kriminálnici a politickí väzni, odsúdení na viac ako desať rokov. Posledný z nich bol na nátlak svetovej verejnosti oslobodený až v roku 1992.
Po celé desaťročia sa viedli spory o tom, koľko väzňov vlastne gulagom prešlo. Populácia gulagu sa pohybovala na hranici dvoch miliónov, maximum dosiahla v roku 1950, keď tam bolo internovaných asi 2,5 milióna väzňov. Popravených bolo 680-tisíc ľudí. Dnes asi neexistuje dedina, v ktorej by vám miestni nevedeli ukázať prstom čo i len na jedného človeka: Aha, ten bol v lágri. Vo väčšine prípadov sú títo ochotní rozpovedať celý svoj príbeh, lenže ľudí, ktorí by ich počúvali, je v ich okolí čoraz menej.
LÍVIA KUSÁ
Autor: LÍVIA KUSÁ
