Palacka a Dzurinda
Prvými krokmi Pavla Ruska na poste ministra sú výmeny. Na miesta spolupracovníkov si dosadzuje priateľov. Kamarátstvo ako fenomén aj v politike funguje.
Typickým príkladom je spojenectvo Petra Baca s Vladimírom Mečiarom. Poznajú sa ešte z čias socializmu, keď Baco robil riaditeľa poľnohospodárskeho družstva v Nemšovej, kde bol Mečiar právnikom. Keď sa stal právnik predsedom vlády, jeho niekdajší šéf sa stal jeho podriadeným, ministrom. Lojálnym natoľko, že robil v roku 2002 šéfa volebnej kampane HZDS a ani dnes nemá do Elektry ďaleko.
Ich priateľstvo, čo pretrvalo aj po zmene postavenia, ale nie je výnimkou. Mikuláš Dzurinda s Gabrielom Palackom sa považujú za osobných priateľov. Spoznali sa ešte za socializmu na železnici, zblížili sa v roku 1994 v čase Moravčíkovej vlády, keď robil Dzurinda ministra dopravy. Po tom, čo sa stal premiérom, robil mu Palacka ministra a zároveň pokladníka strany.
Oba príklady sú klasickým dôkazom, že priateľstvo v politike funguje minimálne rovnako silno, ako mimo nej, podľa politológa Grigorija Mesežnikova najmä v tandeme Dzurinda – Palacka. „Skôr ako o kamarátstvo ale ide o spoločné záujmy, ktoré sú podmiené aj hodnotovými záležitosťami. Väzby v politike sú oveľa pragmatickejšie.“
Politológ Ľuboš Kubín súhlasí: „Čím menšia krajina, tým väčší prepoklad osobných väzieb. Na Slovensku to má dokonca storočnú tradíciu – od prvej republiky cez Slovenský štát až po nežnú revolúciu.“ Takéto vzťahy sa utužujú s rastúcim vplyvom jedného z dvojice či trojice. Ten pomáha svojim priateľom ďalej a snaží sa ich dosadiť na miesta, ktoré môžu zvýhodniť alebo posilniť aj jeho postavenie.
Vo vnútri slovenskej politiky je totiž zúrivejší boj, ako v krajine s väčším počtom obyvateľov. Všetci sa navzájom poznajú, v politických stranách sa tu angažuje menej ako päť percent občanov. A tak, ako hovorí Mesežnikov, si kamaráti môžu plniť cez svojich kamarátov „sny o práci vo vysokých štátnych funkciách a iní veria, že sa bližšie dostanú k lukratívnym ekonomickým zákazkám.“
To znamená, že ak chce niekto získať výhody, nemusí byť nevyhnutne vo vrcholných štruktúrach strany. Stačí, aby tam bol jeho priateľ. Ešte stále existujú možnosti účasti na štátnych objednávkach a tak je v mnohých prípadoch blízkou osobou politika podnikateľ. Spomeňme priateľstvo politika za SDKÚ Romana Vavríka a riaditeľa Štátnych hmotných rezerv Štefana Odzgana či Palacku a podnikateľa Badžgoňa.
Asi aj preto nemieni odídený politik Imrich Béreš hovoriť nič negatívne o ANO. Ako bývalý a opäť súčasný podnikateľ vie, že sa to neoplatí. Mesežnikov: „Väzby, samozrejme, zostávajú, to treba brať ako realitu.“ Je pravdepodobné, že sa majitelia spoločnosti, kde sa stal Béreš predsedom predstavenstva, budú snažiť využiť jeho skúsenosti a kontakty z politického prostredia.
Tie využíva vo svojej práci aj exminister hospodárstva Ľudovít Černák. V čase jeho fungovania v rezorte ho médiá spájali s vplyvnou finančnou spoločnosťou Slávia Capital a po vynútenom odchode z kresla vďaka nim urobil prvé kroky v jeho novej dráhe, úspešnej podnikateľskej činnosti. V tomto prípade pretrvalo takzvané kamarátstvo aj v opačnom garde.
Strany sú len pre funkcionárov
Riaditeľ agentúry MVK, sociológ PAVEL HAULÍK si myslí, že väčšina našich politických strán sú len karikatúrami tých štandardných.
Dostávajú sa u nás ľudia do vysokých pozícií aj na základe kamarátstva?
„Asi áno. Mnohé strany boli zakladané a fungovali práve na takýchto princípoch. Väčšina strán vznikla tak, že sa dalo dokopy pár ľudí, kde osobné kontakty zohrali významnú úlohu. Naše politické strany sú len karikatúry politických strán.“
Spomeniete si na nejaké dvojičky, trojičky, ktorá sa navzájom uz roky ťahajú?
„Dlhodobo sa pri sebe objavovali Dzurinda – Šimko, Ftáčnik – Weiss, v HZDS bolo veľa kombinácií Mečiar – Baco a podobne.“
Čo ľudí na Slovensku motivuje k tomu, aby sa stali členmi politickej strany?
„Mám pocit, že momentálne ich nemotivuje nič a vzhľadom na počet obyvateľov je počet členov politických strán značne poddimenzovaný. Je to reakcia na obdobie spred roka 1989, keď boli ľudia v politickej strane z donútenia. Strany sú dnes len pre funkcionárov.“
Môžu za tým hľadať aj nejaké výhody?
„V každej spoločnosti je istá skupina ľudí, ktorí chcú participovať na moci. Iste sú aj takí, ktorým ide o vlastný prospech, realita je taká, že len úzka skupina ľudí môže vyťažiť z členstva v strane.“
Kaník a Mikloš
Ivan Mikloš a Ľudovít Kaník
Zblížili sa začiatkom deväťdesiatych rokov, keď bol premiérom Ján Čarnogurský. Ivan Mikloš bol ministrom pre správu a privatizáciu národného majetku, Kaník bol na tom ministerstve riaditeľom odboru malej privatizácie. Keď sa stal Mikloš vicepremiérom Dzurindovho kabinetu, Kaník bol predsedom Fondu národného majetku. Vtedy trávili spolu rodinné dovolenky, tatranské lyžovačky i veľkonočné šibačky. Po odchode Mikloša z DS ich komunikácia na čas ustala, pred voľbami ale vymysleli stratégiu, že sa DS sa na čele s Kaníkom vzdá kandidatúry vo voľbách v prospech SDKÚ. Po voľbách sa vďaka tomu stal Kaník ministrom s Miklošom sú opäť blízkymi priateľmi, neútočili na seba ani v odlišnom postoji voči vedeniu Sociálnej poisťovne. Nie je vylúčené, že sa stretnú v jednej zjednotenej strane.
Mikuláš Dzurinda a Ivan Šimko
Hoci ich kamarátstvo nedávno skončilo, dlho si boli veľmi blízki. V roku 1996 a najmä v roku 1997 ich spojila snaha o výmenu vedenia KDH a prevzatie moci. Dzurinda vtedy kandidoval na sneme na post predsedu KDH najmä na podnet Ivana Šimka. Šimko si vtedy uvedomoval, že Dzurinda mal v KDH väčšie šance, lebo bol populárnejší. Dzurinda síce na sneme v Banskej Bystrici nevyhral, ale mal len o pár desiatok hlasov menej než Čarnogurský. Potom boli Šimko s Dzurindom vnímaní ako dvojičky, čo ale skončilo po vytvorení Dzurindovho kabinetu v roku 1998, keď Šimko nedostal žiadny vládny post. Zblížili sa opäť počas zakladania SDKÚ v roku 2000. Celú agendu viedol Šimko vrátane tvorby stanov a právneho zabezpečenia. Dzurinda ho o rok vymenoval za ministra vnútra. Priateľstvo sa skončilo koncom tohtoročnej jari, keď prišiel na ministerstvo obrany robiť do blízkosti Ivana Šimka Marián Bednár. Dzurinda označil Bednára za „nepriateľa SDKÚ“ napriek tomu, že ide tiež o bývalých kamarátov. Keďže Bednár na mieste v rezorte obrany zotrval aj po Dzurindových výhradách, bolo otázkou času, kedy sa takzvaným „nepriateľom SDKÚ“ stane Šimko. O pár týždňov prišlo na stôl hlasovanie o zotrvaní Jána Mojžiša na poste riaditeľa NBÚ. Šimko k tomu hovorí, že Mikuláš Dzurinda dopredu vedel, že bude hlasovať proti.
Odkazy na ďalších spriaznených ľudí: Branislav Orava, Roman Filištejn, Martin Urmanič: mladí bicyklisti, ktorí prešli v roku 1998 s Dzurindom i Šimkom Slovensko; po voľbách sa uchytili buď v parlamente, alebo v štátnej správe.
Odkazy II.: Zuzana Martináková: rodinná priateľka Ivana Šimka; od roku 2002 členka SDKÚ. V roku 2002 dostala neoficiálnu ponuku byť podpredsedníčkou ANO, ktorú neprijala.
Odkazy III.: Rudolf Chmel: svedok na svadbe Zuzany Martinákovej; od roku 2003 sympatizant ANO.
František Mikloško a Ján Čarnogurský
Spoznali sa ešte v časoch disentu, organizovali spolu viaceré akcie i sviečkovú demonštráciu v roku 1988. Mikloško odišiel z VPN do KDH aj vďaka tomuto priateľstvu. Keď sa v KDH vytvoril iný názorový prúd Dzurindu a Šimka, Mikloško stál po boku vtedajšieho predsedu Jána Čarnogurského. Po jeho odchode z politiky sa stal najvplyvnejším mužom KDH práve Mikloško.
Odkazy na ďalších spriaznených ľudí: Ladislav Pittner: v čase disentu bol ako člen podzemnej cirkvi v kontakte s Čarnogurským aj s Mikloškom; hovorí sa, že na poste šéfa SIS ho dnes podporuje aj KDH, konkrétne práve Mikloško.
Monika Beňová a Fedor Flašík
Bližšie sa spoznali sa v čase, keď Donar ovládol Rádio Koliba. Flašík dal Beňovej ponuku, aby sa stala jeho riaditeľkou, a pri biliarde v areáli rádia sa spriatelili. Flašík najskôr brával Beňovú na akcie HZDS (veľkolepý snem v Trnave), potom sa stali spoluzakladateľmi Smeru. Flašík sa chce stať lobistom a v pozícii šedej eminencie strany, ktorá môže prísť k moci, bude určite veľmi žiadaný.
Odkazy na ďalších spriaznených ľudí: Robert Kaliňák: kamarát Moniky Beňovej z podnikateľského prostredia; dnes trojka v strane Smer.
Igor Federič: Flašíkov kamarát z čias Federičovho pôsobenia v SPP; dnes poslanec Národnej rady za Smer.
Odkazy II.: Robert Fico: spolužiak Fedora Flašíka z právnickej fakulty; spolu vymysleli, že založia novú stranu, postavenú na dnešnom lídrovi.
Odkazy III.: František Határ: kolega Roberta Fica na ministerstve spravodlivosti; dnes jeho osobný tajomník.
Pavol Rusko a Ľubomír Lintner
Spoznali sa, keď Lintner nastúpil za vedúceho vydania do televízie Markíza. Rusko vtedy nemal Lintnera v láske a blokoval ho v jeho pracovnej pozícii. V čase vypuknutia kauzy Gamatex ale Lintner zvládol situáciu a dokázal zvolať do Markízy vtedajšiu politickú opozičnú špičku, čím sa vytvoril dojem, že za ovládnutím Markízy sú politické motívy vtedajšej koalície, najmä HZDS. Rusko to Lintnerovi nikdy nezabudol a jeho kariéra prudko stúpla – stal sa šéfom spravodajstva Markízy a neskôr spoluzakladali ANO. Ministrom kultúry sa síce nestal pre jeho mediálnu minulosť, spojenú s jednou televíziou, ale možno sa po Ruskovi stane podpredsedom parlamentu.
Odkazy na ďalších spriaznených ľudí: Eva Černá: bývalá redaktorka Markízy; dnes poslankyňa ANO.
Jozef Heriban: švagor súčasného riaditeľa Markízy Vladimíra Repčíka; dnes poslanec ANO.
Imrich Béreš: pracovník Banky Austria v čase, keď tam mala televízia Markíza účet a Rusko bol jej riaditeľom a spolumajiteľom; donedávna poslanec Národnej rady za ANO.
Robert Nemcsics: kamarát Jána Kováčika, spolumajiteľa Markízy; donedávna minister za ANO.
Branislav Opaterný, rodinne spriaznený s Jánom Kováčikom; donedávna štátny tajomník za ANO.
Odkazy II.: Ľubomír Dolgoš: kamarát Branislava Opaterného; spoluzakladateľ ANO.
Ivan Gašparovič a Jozef Studenič
Spoznali sa ešte v čase, keď obaja pretekali, hoci na rôznej úrovni. Gašparovič potom pomohol Studeničovi vo fungovaní Záchranného systému Slovakia, keď mu koalícia vedená HZDS dávala milióny korún na chod žltých anjelov. Po vynútenom odchode Gašparoviča z popredných miest kandidátky HZDS sa mu Studenič odvďačil tým, že s ním založil HZD. Pochopiteľne predpokladal, že HZD sa dostane do parlamentu, možno bude tvoriť vládu a tá mu zabezpečí ďalší prísun peňazí na chod ZSS. Keď ostalo HZD mimo veľkej politiky, vzťahy Studeniča ku Gašparovičovi ochladli.
Odkazy na ďalších spriaznených ľudí: Jozef Moravčík: kolega Ivana Gašparoviča na právnickej fakulte; neskôr minister zahraničných vecí za HZDS.
Štefan Košovan, Ľubomír Kanis a Jozef Migaš
O tejto trojici sa hovorilo v kuloároch ako o lobistickej skupinke. Priateľstvo sa začalo medzi dvoma z nich – Jozefom Migašom a Ľubomírom Kanisom ešte na Kyjevskej štátnej univerzite v roku 1973, obaja tam študovali. Migaš sám niekoľkokrát povedal, že v tomto prípade študentské priateľstvo pretrvalo. V roku 1997 Kanis pomohol Migašovi do kresla presdedu SDĽ. Už predtým, v roku 1994, vstúpila spoločnosť Apis, kde bol Kanis konateľom, do Devín banky. Konateľom Apisu bol vtedy aj Štefan Košovan. Sami hovorili, že majú dobré kontakty na Ruskú federáciu. Kanis sa dostal do predstavenstva banky a jeho kolega Košovan viedol firmu Apis, kým mu po voľbách Migaš nezabezpečil miesto riaditeľa Slovenských elektrární. Firma Apis a Devín banka sa potom podieľali na deblokáciách ruského dlhu, Košovan, Kanis a Migaš si kúpili a postavili sídla v Turčianskych Tepliciach a ich okolí. Po Migašovom odchode z vysokej politiky priateľstvo stagnuje.
Ján Slota a Anna Malíková
Slota o nej hovorieva, že začínala ako roznášačka chlebíčkov na straníckych rokovaniach, pravdou ale je, že práve Slota Malíkovú vytiahol z regiónu do vysokej politiky. Dnešná podpredsedníčka založila v Čadci silnú základňu SNS a na celoslovenských zjazdoch sa čulo angažovala. Slota ju za to vytiahol do Bratislavy, navrhol na post tajomníčky a neskôr prvej podpredsedníčky strany. Vo vyjadrovaní jej dal absolútnu slobodu, preto sa objavovala v médiách častejšie ako poslanci SNS. Rozhodla sa ho vymeniť na poste strany až potom, keď pochopila, že má väčšiu podporu ako on. Tá bola však len krátkodobá, a tak sa Malíkovej SNS a Slotova PSNS opäť dali dokopy. Bývalí blízki priatelia zabudli na invektívy a stali sa pragmatickými partnermi. Dnes by mali reálnu šancu na vstup do parlamentu.
Odkazy na ďalších spriaznených ľudí: Dossou Georges Gansé: bývalý osobný tajomník Jána Slotu v Žiline; dnes figuruje ako spoluvlastník vily v Chorvátsku, ktorá vraj patrí Slotovi.
Rudolf Schuster a jeho východniari
Osobným tajomníkom Rudolfa Schustera je jeho niekoľkoročný šofér a bývalý bezpečnostný technik košického magistrátu Milan Krajčovič. Krajčovič robil Schusterovi šoféra ešte v čase, keď prezident predsedal krajskému národnému výboru v osemdesiatych rokoch. Z magistrátu v Košiaciach prešla za Schusterom do Bratislavy aj pani Schmidtová, ktorá pracuje na sekretariáte prezidenta, pracoval tam aj Ján Bílek, ktorý istý čas robil poradcu bývalému prednostovi Krajského úradu v Košiciach, po voľbách sa sústredil na prezidentskú kampaň Schustera.
Autor: Daša MatejčíkováROMAN KRPELAN
