Začínal v STV ako osvetľovač, roky robil slovenského spravodajcu českej televízie Nova a pred mesiacom sa znovu vrátil do STV ako šéfredaktor aktuálnej publicistiky. Zatiaľ čo on sa Lexovej SIS nepáčil, jeho otec, kedysi perzekvovaný komunistickým režimom, Mečiara uznával. Volá sa EUGEN KORDA.
Váš nový šéf Richard Rybníček nedávno na otázku, prečo išiel na zasadnutie poslaneckého klubu HZDS do Mečiarovej Elektry, odpovedal: „Čím je Elektra taká strašná? Pre mňa je to miesto, ako akékoľvek iné.“ Čo si o tom myslíte?
„Dohodli sme sa, že sa budeme baviť o mne, nie o Rybníčkovi. Nebudem to komentovať.“
Neprekáža vám, že vaším kolegom bude Marián Kardoš, ktorý bol najprv hovorcom Mečiarovej vlády a potom Horizontu, ktorého krach pripravil o peniaze tisíce ľudí?
„Rozhodnutia STV, kým som jej zamestnancom, nebudem komentovať.“
Vy ste v roku 1998 navrhovali STV zrušiť a vybudovať ju nanovo, na zelenej lúke. Patrila by k tomu aj rehabilitácia ľudí z 28. poschodia?
„Myslím si, že niektorí ľudia nemajú robiť novinárov. To však neznamená, že nikto z tých, čo sedeli na tom 28. poschodí, by novinára robiť nemohol.“
Je pravda, že vyjadreniami Richarda Rybníčka o Elektre a prijatím Mariána Kardoša ste neboli nadšený a uvažovali ste aj o odchode?
„Tento rozhovor nemá byť o Rybníčkovi a Kardošovi, ale o mne.“
Vaším predchádzajúcim šéfom bol Vladimír Železný. Ten sa už skôr venuje vínu, senátorskej práci a obrazom. Ako sa za jeho vedenia pracovalo na Nove?
„Vynikajúco.“
Aký bol? Za čo vďačí tomu, že lojalitu zamestnancov voči nemu nenarušil ani jeho pobyt vo väzbe?
„Bol vynikajúci manažér. Lojalita je pri takejto práci základom všetkého, aj keď, samozrejme, má svoje hranice. Keď sa mi konanie môjho šéfa nepáči tak, že už nie som schopný byť lojálny, odídem. O tom, čo si o niektorých krokoch pána Železného myslím, som verejne hovoril a nikdy som z toho nemal žiadny postih. Jeho majetkovoprávne spory ma nezaujímajú, ja do nich nevidím ani som nevidel. Tá televízia išla ako hodinky. A musím povedať, že za tých desať rokov v Nove ma nikdy necenzuroval. Ani raz.“
Je pravda, že ste mohli byť jedným z akcionárov Novy?
„Jeden z prvých akcionárov televízie Kršák ma kedysi dávno, keď šli žiadať o licenciu, stretol na Václavskom námestí a hovoril mi, že ešte hľadajú niekoho do partie, či by som do toho nešiel s nimi. Mal som dôležitejšie stretnutie, šiel som za pánom Tigridom na Hrad. Kršákovi som povedal, že to je hlúposť, že to v živote nemôžu dostať. A o pol roka to mali.“
Nikdy ste neľutovali?
„Mohol som mať dnes zopár miliónov na konte, to je všetko.“
Ako ste sa potom do Novy dostali?
„Začal tam robiť Milan Žitný, ktorý robil aj pre rádio Slobodná Európa, tak nestíhal. V jeden večer mi zavolal, či to nechcem skúsiť. Skúsil som to a bol som tam skoro desať rokov.“
Pred revolúciou ste robili v STV osvetľovača. Kardoš nebol vaším kolegom?
„Toho som nepoznal. Trinásť rokov som robil osvetľovača, dva roky redaktora, v roku 1991 ma vyhodili. Vo federálnej televízii som začal robiť spravodajcu, čím som sa, mimochodom, nikdy nechcel živiť, no živil som sa tým až do rozpadu republiky. Potom som bol tri mesiace nezamestnaný.“
Prečo?
„Bol som takzvaný čechoslovakista, nik mi tu nechcel dať prácu. V marci 1993 som začal robiť v Nove.“
Osvetľovača ste tak dlho robili pre nevyhovujúci kádrový profil?
„Bolo to tak, že som sa vždy zle učil. Vlastne ma v prvom ročníku vyhodili z herectva. Chcel som teda ísť do televízie, ale keďže otec sedel za komunistov vo väzení, kádrový profil som naozaj nemal dobrý. Tak mi tam rodičia vybavili aspoň miesto osvetľovača. To ma nebavilo, tak som sa nejakým zázrakom dostal na pražskú FAMU, na dokument a ten som urobil. Nik ma však nechcel zamestnať. Až dva roky pred revolúciou ma zamestnal šéfredaktor Slovák. Mimochodom, zhodou okoloností tam vtedy načierno robil aj Železný.“
Na herectvo ste šli rovno zo strednej školy?
„Stredných škôl som mal viac. Hrával som amatérske divadlo. No z herectva ma pre nedostatok talentu vyhodili. Vtedy mi to bolo ľúto, ale možno sa veľmi nepomýlili.“
Na dokument vás zobrali na prvý pokus?
„Áno. Po roku som sa ich pýtal, prečo zobrali práve mňa. Povedali, že z tých Slovákov, čo sa hlásili, som bol najmenej ‘blbý‘.“
V umeleckých školách váš nevyhovujúci kádrový profil neprekážal?
„Tam o tom nevedeli. Vyrastal som na dedine u babky. Keď som išiel po návrate otca z väzenia z dediny, z deväťročky do Bratislavy, učitelia nenapísali do mojich papierov, že otec bol kriminálnik. Po školách sa to so mnou neviezlo, zistili to až v televízii, tam bolo veľké kádrové oddelenie.“
Čo bolo oficiálnym a čo neoficiálnym dôvodom komunistov na väznenie vášho otca?
„Velezrada, špionáž. Bol novinár a vtedy takých zatvárali rad-radom. Z rodiny zatvorili úplne všetkých. Asi jedenásť ľudí. Dostali od troch-štyroch rokov po trest smrti.“
To boli ktoré roky?
„Päťdesiate. Keď otca zatvorili, mal som sedem mesiacov, prvýkrát som ho videl ako deväťročný v Leopoldove na návšteve.“
Koľko dostal?
„Šestnásť rokov, pustili ho po desiatich. Vrátil sa, keď som mal jedenásť, ale ešte dva roky som býval u babky, rodičia nemali kde bývať, komunisti nám zobrali aj byt.“
Komunikácia s otcom, ktorého spoznáte ako jedenásťročný, musela byť ťažká.
„To komunistom neodpustím. Cestu k sebe sme hľadali ťažko, dodnes ju hľadáme.“
Čo mohol po prepustení robiť?
„Robotníka, zámočníka, úradníka.“
Hovoril vám o väzení?
„Hovoril, bolo to hrozné. Keď ho zatvorili, mal 33 a odsúdili ho na šestnásť rokov. Vedel, že vyjde ako odpísaný človek. Nedávali im jesť, jeden čas, keď bol v Jáchymove, vážil 45 kilogramov. Našťastie ho pri výsluchoch nemučili. Povedal im, nech mu povedia, čo chcú, že sa prizná ku všetkému. Pochopil, že to nemá žiadny význam. Jeho brata, ktorý bol generálom a mal byť jeden čas ministrom obrany, mučili neskutočne. Zlomili mu aj nohu, mal ju potom o sedem centimetrov kratšiu. Odsúdili ho na trest smrti, ale potom mu dali milosť. No nakoniec vo väzení zomrel.“
Vy ste boli rebelantom?
„Komunistov som vnímal od začiatku ako zločinecký systém, ale že by som rebeloval? Až ku koncu, to ma aj párkrát vyviezli za Bratislavu, párkrát zatvorili. Raz sme na prvého mája išli do sprievodu s vlastnými fotkami. Iní niesli portréty Marxa a Engelsa, my svoje vlastné. Potom nás zatvorili a niekoľko hodín vypočúvali. Tvrdili sme, že sme chceli ukázať podporu, ale oni, samozrejme, neboli ‘blbí‘. Bol medzi nami jeden kamarát, ktorého otec bol plukovník Štátnej bezpečnosti, tak to nemohli až tak postihnúť. Prefackali nás a pustili. Je pravda, že mne potom zobrali pas.“
Na koľko?
„Na dvadsať rokov, nemohol som cestovať ani do Maďarska. Dostal som ho až po revolúcii, v roku 1990. Zvykol som si.“
Váš otec sa po revolúcii stal prívržencom Mečiara. Ako je možné, že sa to stalo človeku, ktorému podobný -izmus, komunizmus, zničil život?
„Neviem. Asi to bude tým, že Mečiar mal charizmu. Keď začínal, aj mne sa prvé týždne zdal super. Väčšina ľudí ho vtedy obdivovala, ja som ho prekukol po prvých týždňoch. Otec bol už dosť starý, želal si samostatné Slovensko, Mečiar mu to ponúkal.“
Jeho obdiv ešte trvá?
„Myslím si, že nie. Ale jeho to už ani veľmi nezaujíma.“
Aké to boli debaty – jeden mečiarovec, druhý ten, čo ho nemal rád Mečiar?
„My sme sa o tom veľmi nebavili, vždy sme sa pohádali.“
Na Slovensku ste boli v rokoch mečiarizmu jedným z najnenávidenejších, ale aj najpopulárnejších televíznych reportérov. Zmenilo vás to?
„Po prvé, ja som to kriticky nehodnotil, oni to brali kriticky. Keď som povedal, že tajná služba za čias šéfovania Ivana Lexu a premiérovania Vladimíra Mečiara uniesla prezidentovho syna do Rakúska, ľudia to brali ako kritiku. Bol to len holý fakt, ale ľudia to nechceli počuť. Nechceli počuť, že vtedajšia vláda ich ošklbala ako kurence, o všetko ich okradla. Tým, čo si najviac želali Mečiara pri moci, tým zobrali všetko.“
A tá popularita?
„Kto tvrdí, že nie je príjemná, s vysokou pravdepodobnosťou klame. Samozrejme, že mi to bolo príjemné, ale u mňa to netrvalo dlho. Do dňa, keď som zistil a čakal, či ma človek, čo ide oproti, spozná. Vtedy som si povedal, že mi z toho šibe a dosť. Popularita je taká – stiahnu vás z obrazovky a o pár mesiacov je po popularite.“
Vo vašom prípade mala aj odvrátenú tvár. Keď sa začali útoky Lexovej SIS voči vašej osobe. Nepovedali ste si nikdy – toto mi za to nestálo?
„Nie.“
Ani vtedy, keď vás siskári sledovali a podľa nahrávky vášho syna v siskárskom žargóne nazývali kuriatko? To je dosť morbídne.
„Nie je to morbídne, oni mali pre dieťa výraz kuriatko tak, ako mali pre taxík výraz banán. Ale poznanie, že vás sledujú, bolo zničujúce. Ja som mal tie nahrávky každý týždeň na stole, takže som z toho mal aj ‘srandu‘. Trvalo to asi štvrť roka, až kým mi nerozmlátili nové auto, vtedy som sa rozhodol to zverejniť. Bál som sa len toho, aby neurobili niečo synovi.“
Keď vám siskári rozmlátili to auto, popísali vulgárnymi značkami a nápismi dvere, nemali ste chuť si to s nimi vybaviť?
„Chcel som tých ľudí žalovať, viem, kto to urobil. Jeden z nich dodnes pracuje v SIS na dosť vysokom poste. S právnikom sme však dospeli k názoru, že im to nevieme dokázať.“
Ako teda viete, kto to bol?
„Tá historka je čarovná. Boli hlupáci, chválili sa tým. Viem to od ľudí, ktorí to počuli.“
Nemáte hrozný pocit z toho, že opäť sú odpočúvaní novinári, podnikatelia, politici, že aj po páde Lexu novinári spolupracovali so SIS?
„To je, samozrejme, katastrofa. Príbeh Petra Tótha je pre mňa tragický. Veľmi mi pomohol, mal som ho veľmi rád, ale cesta, na ktorú sa vydal, nie je v poriadku.“
O čom to je? O lámaní charakterov pre pocit moci, peniaze?
„Jedno s druhým. Tí, ktorým ide o iné, tam nie sú.“
Vaša manželka so synom sa v čase, keď vás atakovala Lexova SIS, odsťahovali do Prahy.
„Postaral sa o to Železný. Nova dala manželke dobre platenú prácu, ale nemusela o ňu prosiť, bola dobrá strihačka. Byt mi pomohli nájsť kamaráti z Novy, nádherný, dvojizbový za smiešnu sumu. Ja som zostal tu a nikdy som neľutoval. Však to bolo zaujímavé.“
Ako dlho tam zostali?
„Dva roky. Manželka sa chcela po zmene vedenia v STV vrátiť, no jeden pán zo špičkového manažmentu povedal, že nemôžu prijať nikoho, že predsa sama odišla. Nakoniec ju iný človek z televízie zobral späť. Teraz robí v Markíze, kde vyhrala konkurz.“
Keď sme pri Nove a Markíze, je v poriadku, že ich spolumajitelia šli do politiky? Dajú sa ich cesty porovnať?
„Nie je to v poriadku. Porovnanie existuje v tom, že obaja dostali do rúk obrovský nástroj na ovplyvňovanie verejnej mienky a každý svojím spôsobom pokušeniu použiť ten nástroj podľahol. Časom sa to zmení, prídu iní majitelia. Funguje to všade na svete. Aj vo verejnoprávnych televíziách existujú tlaky, budú existovať aj za Rybníčka. Ide o to, aby mali hranice.“
Keď uvidíte, že také tlaky váš najvyšší šéf nezvláda, čo urobíte?
„Môj šéf bude, predpokladám, Rybníček, a neviem si predstaviť, že by nejakým významným spôsobom veci cenzuroval. Isteže s ním budem veci konzultovať, som ochotný sa o niektorých baviť. No keby cenzúra skutočne bola, tak odídem. Ale nepredpokladám to, nič také sa zatiaľ v STV nestalo.“
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
