Aká bude Kubíkova kampaň
Nemá žiadnych sponzorov, na svoju propagáciu plánuje minúť asi milión korún: „Som členom Slovenskej ľudovej strany, ale kandidujem ako nezávislý. Žiaden štáb, chcem chodiť medzi ľudí, žiadne veľké mítingy, ale ešte niečo vyvediem, aby bolo o mne počuť aj v médiách.“ Na snímke s korčuľami, ktoré vymyslel.
Július Kubík, ambiciózny kandidát na post hlavy štátu, žije tridsať rokov vo Švajčiarsku. „Táto krajina má predpoklady na to, aby sme sa mali dobre ako tam. Len by sme museli mať iných politikov na čele krajiny.“
Pracoval desať rokov ako letecký mechanik na letisku v Ženeve, popri tom robil trénera druholigového hokejového klubu a vo voľnom čase premýšľal, ako zbohatnúť. Tvrdí, že vymyslel videosystém do lietadla, no zaň nedostal ani korunu. „Aplikoval ho totiž môj zamestnávateľ Sviss Air.“ Potom si začiatkom osemdesiatych rokov otvoril videopožičovňu v hoteli Hilton v Ženeve a jeho mesačné príjmy sa pohybovali okolo 80-tisíc frankov. Podnikal aj na Filipínach, v najlepších časoch mal byt priamo pri Ženevskom jazere a tri autá. Je vynálezcom kolieskových korčúľ s kolieskami z ocele. Od roku 1996 žije v Poprade. „Vrátil som sa kvôli chorej matke, aby som jej pomohol. Skúšal som aj podnikať, ale začali sa o mňa zaujímať všelijaké mafie, tak som prestal.“
Z našetrených peňazí mu veľa nezostalo. V rámci svojej kampane podnikol prvú skúšku: „Nikomu som nič nepovedal a týždeň som žil v jednej rómskej rodine. Moja rodina ma ohlásila ako nezvestného, lebo nevedeli, kde som. Keď som sa vrátil, slušne som na polícii povedal, že už som doma. Povedali – o. k., a nič ich nezaujímalo.“
Ak sa mu nepodarí stať sa prezidentom, nevylučuje, že z krajiny odíde. Myslel som si, že svoj život skončím v pohode – tak, že nohy budem mať vo vode, zadok v piesku a hlavu pod palmou na obľúbenom mieste na Filipínach. Plány som zmenil. Nevylučujem, že skončím v Tobagu. Ostrov je dlhý 35 kilometrov, je tam bielučký piesok. Bol som tam trikrát a všetko mi vyhovuje.“ (rk)
