Na Slovensku máme pri voľbe prezidenta vždy možnosť spoznať ľudí, ktorí sa cítia byť predurčení na túto funkciu. Väčšina z nich sa rozhodla kandidovať na post hlavy štátu na základe vlastného uváženia a nenavrhli ich žiadne inštitúcie. Ich istota vo vlastné schopnosti je neuveriteľne veľká a závideniahodná.
Realita je podľa politológov taká, že kandidát bez podpory politickej strany nemá zatiaľ na Slovensku šancu na úspech. Výnimkou by mohli byť mediálne známe a populárne tváre, ani to im však nedáva veľké šance.
Ani jeden z doteraz známych kandidátov nepatrí medzi multimilionárov, ktorí by dokázali svoju osobu spropagovať. Kandidovať na post hlavy štátu môže ktokoľvek, koho navrhne politická strana, alebo kto doručí do Národnej rady pätnásťtisíc podpisov v petícii, čo nie je až taký problém. Petícia musí podľa zákona obsahovať meno, adresu a podpis. Nie je v silách parlamentu skontrolovať všetky petičné hárky a dokázať, že si kandidát neopísal mená a adresy z telefónneho zoznamu.
Vo výskumoch verejnej mienky sa objavujú často mená ľudí, ktorých by si verejnosť priala na prezidentskom poste. Napriek tomu, že cez médiá odkazujú, že o tento post nemajú záujem, ľudia si ich žiadajú.
Prinášame vám teda odpovede na rovnaké otázky kandidátov, ktorí sa v takýchto prieskumoch objavujú a ktorí boli ochotní odpovedať, odmietli len Vladimír Mečiar a Rudolf Schuster.
Dotazník, ktorý bol v prvých desaťročiach 20. storočia obľúbenou hrou parížskych intelektuálov, sme doplnili o pár našich otázok. Zámer známeho francúzskeho spisovateľa Prousta je však zachovaný.
Autor: th, dam
