Larisa Savická má ďaleko od kozmonautky Svetlany, ale do Guinnessovej knihy rekordov ju zapíšu
Lietadlá. Značky. Tradícia. Tupolev, Antonov, Jakovlev, Iľjušin... Odjakživa patrili k najväčšej hrdosti, pýche, k fenoménu, ktorý nezlyháva. A ak sa aj niečo mimoriadne udialo, najmä povestný KGB (Komitet gosudarstvennoj bezopasnosti) až do výmeny "generálnych" dokonale zaretušoval všetko tak, že bývalá sovietska aviácia vychádzala vo svetle sveta s krištáľovo čistým štítom. Až s príchodom Gorbačova, keď pred vyše 15 rokmi "glasnosť" preťala pavučiny zatĺkania všetkého možného, začali sa jeden za druhým vynárať príbehy, katastrofy, tragédie, omyly. Tragédie na futbalových štadiónoch, kde zomierali desiatky ľudí udupaných davmi či už na futbale, alebo na rokových koncertoch, nikdy "neobjasnené" letecké havárie, povedzme, na problémovo prístupnom letisku v objatí skalnatých útesov v Alma Ate, smutné konce pilotov, ktorí sa nikdy nevrátili sponad rozľahlej Sibíri... Ba čo viac, KGB a neomylní súdruhovia vždy všetko zariadili tak, že sa "nikto nikdy nič - nedozvedel". A predsa. So závanom slobody, voľnosti a prvých dúškov demokracie sa aj doráňaná, ponížená a zároveň neuveriteľne odolná ruská duša nadýchla nového vánku nádeje. Nevraviac už o tom, že po deväťdesiatom prvom, keď paradoxne práve v Rusku možno najnekompromisnejšie (ale rovnako iba zdanlivo) odstavili "červených", sa krivdy, ktoré popáchali Leninovi a Stalinovi učenliví nasledovníci, objavujú ako mladé brezové háje pozdĺž Transsibírskej magistrály. Jeden neobyčajný príbeh čakal dlhých dvadsať rokov, kým sa ho smutná hrdinka odhodlala ešte vždy so strachom v očiach vyrozprávať.
Nie je Savická ako Savická
Spomínam si na koniec osemdesiatych rokov, keď apatia nadiktovaných a nepríjemne účelových aktov bratania sa aj tak už dávno "najbratskejších" dosahovala apogeum formálnej nezmyselnosti, prerastajúcej pomaly v odmietanie všetkého, čo páchlo Ruskom. Leda ak s výnimkou kaviáru z jesetera v kombinácii so šampanským. Keď som si ním pripíjal pred štrnástimi rokmi s druhou dámou vtedajšej sovietskej kozmonautiky Svetlanou Savickou počas výletnej plavby po Dunaji, sotva by som si čo i len pomyslel, že s priezviskom Savická sa ešte raz stretnem. Dokonca v súvislosti s lietaním. Hoci v neuveriteľnej dráme vraku pre niekoľko pripútaných osôb, ktorý letel z výšky vyše 5 000 metrov. Záhada? Vyššie sily? Kdeže! Jednoducho - havária dvoch lietadiel vo vzduchu. Okrem dobre informovaných vojenských zdrojov, KGB, niekoľkých novinárov, najmä však samotnej Larisy Savickej, sa však všetci ostatní o tom, čo sa odohralo presne pred 20 rokmi vo vzdušnom koridore na sovietskom Ďalekom východe, dozvedeli ani nie z populárnej relácie zo sorty tzv. pátracej žurnalistiky verejnoprávneho TV-kanálu ORT s názvom "Ako to bolo", ale z nemeckých médií, ktoré po "Jeľcinovom prevrate" v roku 1991 tradične venujú veľkorysý priestor dianiu v Rusku.
Pre Larisu Savickú to bolo akiste najdlhších osem minút z celého jej života. Dívala sa smrti do očí počas celého voľného pádu časti trupu civilného lietadla Antonov 24, ktoré z ničoho nič vo výške 5 220 metrov rozlámal na kusy bombardér vzdušných síl Tupolev TU-16. Na palube Antonova bolo 27 ľudí vrátane posádky.
Tragédiu prežila iba ona jediná - vtedy 20-ročná, do tragédie optimistická mladá žena, ktorá sa so svojím manželom práve vracala z posvadobných radovánok z Komsomoľska na Amure do mesta Blagoveščensk, ležiaceho neďaleko hraníc s Čínou.
"Už viac ako devätnásť rokov po havárii a zázraku, ktorý mi doprial tragédiu prežiť, neraz som si vravela: vždy budem ľutovať, že som zostala nažive," s príkrym žiaľom v hlase sa Larisa vyznala z traumy, ktorá ju od 24. augusta 1981, keď sa tragédia udiala, sužuje dňom i nocou. Dvadsať dlhých rokov. Naozaj nie je Savická ako Savická...
Tri dni "jahodovej samoty"
Dvojnásobná obeť. Aj takto by sa dal charakterizovať "prípad Larisy Savickej", ktorý sa mohol udiať akurát tak v sieťach mašinérie komunistickej tajnej služby. Iba preto, že po tom všetkom, čo sa odohralo pred 20 rokmi, musela mlčať. Keď Antonov v tragický deň vzlietol a nabral kurz na Blagoveščensk, Larisa si oprela hlavu o rameno svojho manžela Vladimira a zaspala. Dodnes si spomína, že to bol posledný okamih, keď ho videla živého. Najmä však na to, ako ju zo spánku vytrhol príšerný náraz, lomoz, hluk a prudké prúdenie studeného vzduchu.
"Pozrela som sa - pripútaná v sedadle - nad seba. Strechy lietadla nikde, nado mnou iba jasná modrá obloha... Bola príšerná zima, zopár ľudí strašne kričalo. Prizrela som sa na Vladimira - bol už, žiaľ, mŕtvy. Úlomky lietadla po náraze vojenského bombardéra mu celkom zohavili tvár." Bombardér TU-16 pri náraze nielenže rozpoltil Antonova, ale mu odrezal aj krídla, takže k zemi sa rútila časť trupu s pasažiermi "na palube"! "Mám pocit, že táto tragédia sa nemusela udiať, nebyť toho, že letecká kontrola a riadiace centrum letu nevedelo koordináty, v ktorých lietajú vojenské lietadlá. Vzdušné sily totiž svoje koridory udržiavajú v plnej tajnosti. Iba tak mohlo prísť ku kolízii vo vzdušnom priestore," myslí si aj dnes Larisa, ktorej otec pracoval dlhé roky ako letiskový dispečer.
Po náraze a roztrieštení Antonova sa Larisa ocitla v kuse trupu so štyrmi radmi sedadiel. "Predná i zadná časť boli fuč. Pripadalo mi to, ako keby ste odrezali kus salámy," spomína si na chvíle, keď ešte netušila, či vôbec môže dopadnúť na zem živá. Všade bolo ticho. S odstupom rokov považovala Larisa za najdôležitejšie, že kus lietadla, v ktorom padala z výšky piatich kilometrov, bol dostatočne veľký na to, aby ho tlak vzduchu pribrzdil. "Let sa pozvoľna ustaľoval, nadobúdala som pocit, ako keby som letela s padákom. Až neskôr som sa dozvedela, že ten let trval podľa analýz leteckých odborníkov osem minút," vysvetľovala Larisa, ktorá mala šťastie, že jej "nedobrovoľne voľný vetroň" nedopadol rovno na zem, ale mäkko pristál v hustom brezovom poraste.
Keď sa prebrala z bezvedomia, vedľa seba našla v sedadle pripútaného mŕtveho manžela a ďalšie dve obete tragédie. Sama ťažko ranená hľadala aspoň trochu vody v tomto divokom kraji, naďabila na lesné jahody. Mala však problémy s ich konzumáciou, pretože pri náraze sa jej vylámalo niekoľko zubov. Bola to strašná bolesť, utrpenie, muky. To však zďaleka nebolo všetko, čo Larisu trápilo.
Všetky peripetie po leteckej katastrofe rozprestreli svoje neodhadnuteľné "krídla" až po tom, čo Larisu Savickú našli po troch dňoch sťaby "lesnú žienku - stroskotankyňu" nažive...
Keď KGB pohrozilo všemocnosťou
Až na tretí deň konečne začula ľudské hlasy! Bola to skupinka vojakov - prieskumníkov, ktorí hľadali zvyšky lietadla. Nebol však medzi nimi žiaden záchranár, kdeže lekár...
"Ani som sa nečudovala. Veď všetkých dvadsiatich siedmich nás už považovali za mŕtvych. Doma mi už dali vykopať aj hrob. Ešte zhrozenejšie som sa cítila vtedy, keď som sa dozvedela, že tí vojaci, čo ma našli, vôbec nepátrali po ľuďoch, ktorí nebodaj to peklo prežili. Zaujímali ich bomby a iná munícia z bombardéra, ktoré sa po zrážke mohli uvoľniť," vysvetľovala Larisa, ktorá celý rok po havárii nemohla ani poriadne chodiť, ba ani sedieť. Bol to život-neživot: jednu ruku a viacero stavcov mala zlomené, okrem toho mala ťažké a komplikované poranenia hlavy a chrbta. Keď sa ako-tak vystrábila, matka si ju zobrala bokom na úprimný rozhovor medzi štyrmi očami. "Musíš byť silná. Inak to nepôjde. O havárii aj v súvislostiach s tvojím podlomeným zdravím budeš musieť mlčať." Larisa stále nechápala... Matka jej na to: "Vieš, boli tu za mnou." Pochopila. Agenti KGB. "Vedela som, že v rukavičkách sa nikdy nehrajú. A odvtedy som v sebe vlastne všetko dusila. Veď oficiálne zdroje predsa nikdy v bývalom komunistickom impériu nehovorili o leteckých haváriách. Sovietska technika vo vzduchu predsa nemohla zlyhať... A ešte k tomu vojenská! Začala som žiť v strachu. Veď človek nikdy nevie. Čo ak sa kdesi nechtiac "pomýlim" a poviem viac, ako by som mala," zrkadlí svojich predchádzajúcich dvadsať rokov Larisa Savická, ktorá upadla do hlbokých depresií.
Psychická trauma bola neznesiteľná. Nie div, veď napríklad Vladimirovi rodičia po tom, čo sa udialo, namiesto morálnej podpory priniesli Larise všetky svadobné dary, len aby - zabudli. Až v roku 1985, teda päť rokov po tragédii, a zároveň i jej zázračnom "zmŕtvychvstaní", keď sa Larise narodil syn Georgij, ktorého vychováva sama, našla konečne motiváciu, pre koho a pre čo vlastne ďalej žiť.
Aj lekári vydierajú...
A predsa raz všetko, takpovediac, prasklo. Jeden z Larisiných záchrancov pri istej príležitosti to, čo sa udialo v auguste 1981, vyrozprával novinárom v polovici osemdesiatych rokov. Prirodzene, nikto z nich si netrúfol napísať pravdu do printových médií. Jeden z nich však prejavil svoju fantáziu, ktorú plodila neraz aj atmosféra spoločenskej schizofrénie, a tak denník Sovetskij sport predsa priniesol reportáž o fantastickej hrdinke Larise Savickej, ktorá si sama zostrojila padák a uskutočnila s ním zoskok z výšky 5 000 metrov! Čo poviete - naozaj neuveriteľné, však? Kdeže zmienka o havárii civilného Antonova s vojenským bombardérom TU-16 a o 26 mŕtvych!
Výsledok? Larisa sa stala znovu obeťou. "Všetko sa skončilo tak, že po prečítaní príbehu si celé moje okolie myslelo, že som sa načisto zbláznila," spomína Larisa. Keď sa v roku 1990 objavili u Savickej znovu bolesti, hľadala pomoc u odborníkov v nemocnici. Výsledok? Hlavný lekár jej stroho, no jasne povedal: "Ak v tejto chvíli stlačím tento zvonček, za okamih sú tu kolegovia a či sa vám to bude páčiť, alebo nie, odvedú vás na psychiatrické oddelenie. "Nože si skúste znovu prehodnotiť, či sa naozaj zdravotne cítite až tak zle!"
Po tomto všetkom už jednoducho nevydržala. Zbalila si veci a odsťahovala sa z Ďalekého východu rovno do Moskvy. Našla si tu aj prácu i prívetivých známych. Všetko bolo v poriadku - až dovtedy, kým sa zasa neprihlásili bolesti. Prišla o prácu. Začal sa jej dennodenný boj na ostrí britvy životného minima. Dnes jej chýbajú peniaze dokonca aj na najnevyhnutnejšie lieky. "Nepriznali mi dokonca ani invalidný dôchodok. A jednorazové odškodnenie? Smiešnych 375 rubľov - 300 mne a 75 za nebohého manžela. V tých časoch by som podľa oficiálneho kurzu marky mala dostať okolo tisíc mariek. Na čiernom trhu, kde som si to musela "prevekslovať", to však vyšlo sotva na dve stovky."
Obrúčky za chlieb
Po 20-ročných psychických útrapách Larisa s 15-ročným synom žije v jednoizbovom byte. Jej úspory sa už-už dívajú na dno. "Peniaze som si sporila na operáciu hlavy, pretože iba po nej by sa mohol môj zdravotný stav zlepšiť," povedala nemeckým médiám žena, ktorá kvôli svojej chorobe nemôže nájsť prácu. A tak hľadá každú možnosť, ako prísť k peniazom, ktoré by jej zároveň zabezpečili aj dôstojný život. Začala rozmýšľať o tom, že o svojom príbehu a následnom utrpení, keď musela celých dvadsať rokov zatajovať na príkaz KGB pravdu, napíše knihu. Spolieha sa na to, že honorár, ktorý by za ňu mohla dostať, by aspoň na niekoľko mesiacov vystačil na lieky, bez ktorých sa jednoducho nepohne. Dnes už totiž v skromnom byte nemá nič, čo by mohla predať, speňažiť. "Všetko, čo mi po tragédii zostalo, boli dve obrúčky. A tie som predala vtedy, keď môj synček nemal čo do úst už tretí deň."
Smutný príbeh pani Savickej, dnes štyridsiatničky, ktorá nemá naozaj prečo krasorečiť o krajine, v ktorej žije. Veď doteraz sa jej nebol schopný nik ani len ospravedlniť, o snahe odčiniť krivdu a postarať sa o spravodlivé odškodné nevraviac. Súčasná súkromná akciová spoločnosť Aeroflot odmieta svoju zodpovednosť: "My predsa nie sme právnym následníkom či pokračovateľom bývalého štátneho Aeroflotu," dávajú zodpovední ruky preč od prípadu Larisy Savickej spred dvadsiatich rokov. A tak žena, ktorá najkrajšie roky svojho života musela prežiť v strachu, utrpení a ponížení, bojuje ďalej. Za seba i za svojho syna. V krajine, akou Rusko zostalo aj desať rokov po stiahnutí zástav s kladivom a kosákom, to ešte stále inak nejde. Časy, zdá sa, sa príliš nemenia. Rusko za Rasputina či za Putina je si v mnohom podobné.
Autor: Práca, ĽUDO POMICHAL
