„Bolo to veľmi rýchle. Ako keď udrie blesk. Prakticky si z pádu veľa nepamätám. Viem len, že som mal veľmi veľké šťastie,“ tvrdí Stanislav Stanček zo Svitu, ktorý sa vo štvrtok poobede druhýkrát narodil.
Pri zlietavaní zo Soliska na Štrbské Pleso, ktoré podnikal so svojím kamarátom - katolíckym kňazom z neďalekého Važca - sa mu totiž vo výške približne sto metrov nad zemou zvinul jeho paraglidingový padák. Nasledoval kolmý pád na zem, ktorý človek prakticky nemá šancu prežiť. Namiesto tvrdého nárazu však padol na detskú trampolínu s rozmermi 5 x 5 metrov, ktorá je v detskom areáli hotela FIS na Štrbskom Plese.
„Šťastie skutočne treba mať. Bez neho by dnes ani naši hokejisti neoslavovali titul majstrov sveta,“ zopakoval nám znova zachránený, ktorý vo veľmi dobrom psychickom i fyzickom zdraví pobudol dva dni na oddelení traumatológie Nemocnice s poliklinikou v Poprade.
Primár oddelenia Karol Fried nám potvrdil, že pri prívoze pacienta do nemocnice mali lekári podozrenie zo zranenia sleziny a obličiek. To sa však nepotvrdilo. Pacient vyviazol zo smrteľného pádu prakticky bez zranení. Sám paraglidista sa sťažuje len na bolesť v chrbte a dodáva, že na tele dokonca nemá modriny.
Pre Stanislava Stromčeka to však nebol prvý nebezpečný pád. Za desať rokov lietania sa mu už čo-to prihodilo. Pomyselná hranica života a smrti mu tiež nie je neznáma. „Kto pestuje takýto šport, musí rátať so všetkým. Štvrtkový pád pripisujem negatívnej zátačke, ktorá spôsobila problémy s padákom. Po nej sa to už zomlelo tak rýchlo, že som ani nestihol vytiahnuť aspoň ten záložný. Robil som všetko pre to, aby som pád korigoval. Keď som však videl, že od dopadu ma delí už len nejakých 20 metrov, vedel som, že je všetko stratené,“ opisuje posledné sekundy pred dopadom Stromček. Osud však chcel, aby prežil.
Pád stlmila trampolína, na ktorej v tom čase dokonca bolo aj jedno dieťa. Keby dopadol naň, udalosť by mala pravdepodobne tragické dôsledky.
Náraz, ktorý paraglidistu odrazil do oplotenia v päťmetrovej výške, bol taký silný, že odhodil aj betónové kvádre stabilizujúce trampolínu.
Svedkovia priznávajú, že udalosť ich šokovala viac ako Stromčeka. „Keď dopadol, pribehol som k nemu. Ešte mi povedal, že mohol padnúť aj do bazéna, ale to by bol asi priveľký luxus,“ tvrdí jeden zo zamestnancov areálu.
„Pamätám si, že som odniekiaľ počul volanie: Nechajte, som lekár!“ hovorí Stromček. „Mám skutočne obrovské šťastie. Potom som ešte skúšal, či si cítim ruky a nohy. Bolo to v poriadku.“
Stanislav Stromček je presvedčený, že ešte nedolietal. Dôležitý je podľa neho len moment prekonania strachu. Do vzduchu sa preto chce zavesiť čo najskôr.
Autor: www.sme.sk, 22.06.2002
