FOTO – TASR
Aký priestor dostane dôchodca Sova?
„Niektorí herci sa už pokračovania nedočkali, chýbať bude Miloš Kopecký, Marie Motlová či Ladislav Pešek. V prvom dieli sa stretneme, naznačíme, čo sa pravdepodobne udialo za tých dvadsať rokov a aké miesto majú jednotlivé postavy. Josef Abrhám alias doktor Blažej je už zrelým chirurgom v plnej sile, rozvíjanie jeho charakteru bude jednoduchšie. Horšie to bude mať primár Sova, je v seriáli starší ako ja, má už 83 rokov. Mal som možnosť prečítať si scenár k prvému z plánovaných trinástich dielov. Sám neviem, čo všetko ma čaká.“
Budeme počuť aj vašu češtinu?
„Pravdaže, som na to pripravený. Češtinu si stále udržiavam a precvičujem. Naposledy som hral v českom debute Mateja Mináča Všetci moji blízki, v zájazdovom programe Stretnutia recitujem české básne.“
Vaše účinkovanie v Nemocnici rovnako ako vo filme Všetci moji blízki je vlastne náhoda. Boli ste náhradníkom Karla Högera a Vlastimila Brodského.
„Áno, som herec náhody alebo – úspešný vďaka náhode. Tá prvá bola, žiaľ, tragická. Pôvodný predstaviteľ primára Sovu Karel Höger náhle odišiel. V pondelok ešte nakrúcal, v stredu umrel. Bol to obrovský šok, ktorý zasiahol všetkých – autora, režiséra, hercov. Ich smútok bolo cítiť ešte dlho po mojom príchode. V Čechách prežíva obrovská úcta k starým hercom. Aj zosnulý režisér Jaroslav Dudek hovoril, že v Nemocnici sa mu mal splniť jeho sen – pracovať s pánom Högerom. Môj príchod na jeho miesto bol dramatický. Dudek rozmýšľal, či jeho výber bol naozaj dobrý, ja som to chcel zabaliť. Všetci boli nervózni, stratili veľa času, herci nechceli pokračovať v nakrúcaní. Neskôr si uvedomili, že keď sa seriál dokončí, bude to pocta Karlovi Högerovi. Teším sa na všetkých, bude to príjemné stretnutie, pretože medzi nami vznikli priateľstvá. Po všetkých komplikáciách došlo k zvláštnej koncentrácii energie a z nej akési vnútorné sprisahanie.“
Napriek výhradám možno Nemocnicu označiť za legendárny, podľa Lidových novín vraj až kultový seriál. Prečo?
„Pretože ho Jaroslav Dietl písal s obrovskou vnútornou motiváciou. Bol ortopedickým pacientom, mal ťažkosti s bedrovými kĺbmi, celý život s tou chorobou zápasil. Hoci kríval, veľa času venoval športu, hral tenis. Ten sa mu napokon stal osudným, dostal pri ňom infarkt. Nemocnica bola jeho deviatym alebo desiatym seriálom, pri ktorom už vedel, ako na to – vedel, čo zaberie, čo bude prepadákom. To všetko pospájal a pridal ambíciu čo najviac sa vyhnúť ideológii – nezdôrazňovať tú dôstojnú večnú úlohu strany a postaviť dej na vzťahoch ľudí.“
Odvtedy prešlo takmer štvrťstoročie. Zmenilo sa mnoho – autor, režisér, herci. Vy?
„Predovšetkým som zostarol. S tým sa nedá nič robiť. Mám šťastie, že ešte vždy hrám, hoci na udržanie sa v dobrej kondícii a pripravenosti spotrebujem viac energie. S pribúdajúcimi rokmi by mal vraj človek dozrievať, a keď má šťastie, mal by aj zmúdrieť. To sú však len také povzbudzujúce slová, lebo staroba je pomerne náročná a krutá. Nevyberá si. Niekedy ma pricvikne – vtedy sa jej snažím uniknúť a vyvzdorovať si ešte nejakú príležitosť.“
JANA KOLLÁROVÁ
