Mikuš (ako karatista vľavo) dnes hovorí: „V roku 1980 som bol tretí na majstrovstvách Európy a dostal som za to tisíc korún. V tom istom roku priniesol jeden zápasník, Čech z majstrovstiev Európy bronz a dostal auto.“
FOTO – ARCHÍV
Tieňovým predsedom vlády HZDS sa na nedávnom kongrese strany stal poslanec Tibor Mikuš, jeden z trochu Mikušovcov v parlamente, bývalý riaditeľ Slovenských elektrární. Na čele tak vymenil Vladimíra Mečiara. Na sile to však hnutiu neubralo, bývalého amatérskeho boxera vystriedal karatista. A nie hocijaký. Mikuš je držiteľom siedmeho danu, v osemdesiatych rokoch bol tretí na majstrovstvách Európy, je viacnásobným majstrom Československa. To, či by obstál v ringu so svojím šéfom, hodnotí len s úsmevom. „Vyhral by lepší, som však predsa len o pár rokov mladší a asi aj v lepšej fyzickej kondícii. Mám za sebou mnoho súbojov aj s chlapmi o dve čísla väčšími. Veľa rán som dostal, veľa som rozdal, ale prežil som to bez ujmy. To hovorím o sile a skúsenosti zápasníka, nie o výške majetku.“ Otázku, či ho má toľko ako Veteška, totiž hodnotí: „Nie.“
No hovorí to s úsmevom: „Mám dom v Trnave, nejaké nehnuteľnosti, pozemky. BMW, na ktorom jazdím, patrí firme, kde mám podiel a kde som v súlade so zákonom zamestnaný. Podľa toho, čo som sa dočítal, podľa výšky majetku sa pohybujem v hornej polovici medzi poslancami.“ No Mečiara sa na veci okolo financovania jeho vily či nákladného životného štýlu nikdy nepýtal. „Nemal som dôvod ani nutkanie. Neprekáža mi, ak sa niekto vozí v drahom aute a má veľký dom. Moji susedia majú tiež dobré auto a možno aj väčší dom. Pravdepodobne pracovali viac, možno menej, ale vedeli si to zariadiť.“ Mikuš svoju stranu podporil po všetkých stránkach aj finančne. Do politiky „predsa zarábať nešiel“. V roku 1998 bol z vlastného rozhodnutia na kandidátke HZDS len na nezvoliteľnom mieste, až v roku 2002 si to rozmyslel, chcel mať vraj možnosť ovplyvňovať chod vecí.
„Určite by som vedel zarobiť aj viac ako dnešných asi šesťdesiattisíc korún. Zarábal som aj šesť– až sedemnásobne viac, ako mám dnes. Zarábanie aj popularitu som už zažil, mne ide o to, aby som tejto krajine pomohol. Ťažko o tom niekoho presvedčím slovami, ale možno budem mať aj príležitosť na činy.“ Tesne po voľbách 1998 sa hovorilo o možnom zneužívaní peňazí v štátnych podnikoch a bývalý šéf štátnych elektrární k tomu hovorí: „Peniaze sa nemôžu stratiť, peniaze sa môžu len nesprávne použiť. A za to sú zodpovední konkrétni ľudia. Jeden člen vlády mi v osobnom rozhovore povedal, čo všetko na mňa vie. Reagoval som, nech to použije, a ja sa budem brániť podľa zákona.“
Mikuš z HZDS pochádza zo Zelenča pri Trnave tak ako jeho najslávnejší rodák, herec a režisér Jozef Bednárik. Spolu sa stretli aj na javisku. „Hral pavúka križiaka v rozprávke, ktorá sa začínala čítaním jeho starou mamou. Ja som bol jedným z detí, ktoré tú rozprávku počúvali.“ Učenie mu nerobilo problémy. „Pamätám si pár faciek za fajčenie a za nejaké výchovné veci , ktoré neboli v súlade s tým, čo škola žiadala.“ (Smiech.) Od strednej školy sa upriamil na elektriku, najskôr to bola elektrotechnická priemyslovka a potom elektrotechnická fakulta.
Až v šestnástich rokoch sa začal venovať karate, najskôr sám podľa príručky, neskôr sa prihlásil do oddielu. „Zbiť som sa nikdy nenechal, ale bitkárom som nebol. Tí, ktorí to berú vážne, pochopia, že nie je cieľom dokázať niekoho zbiť, ale dokázať prekonať sám seba. Vyhral som asi deväťdesiat osem percent zápasov a som si istý, že posledných päť rokov som s nikým neprehral.“ A hoci má Mikuš v ostrých zápasoch viac skúseností ako Mečiar, považuje ho „za muža mimoriadnych kvalít“.
Kňažko: Karate pre život
O Milanovi Kňažkovi sa vie, že má pozitívny vzťah k športu. V mladosti robil box, tenis, neskôr pričuchol ku golfu. A celou kariérou ho sprevádzali bojové umenia ďalekého Východu, venoval sa rôznym štýlom, oslovila ho aj joga.
Kedy a za akých okolností ste sa začali venovať karate?
„Bolo to v roku 1969 vo Francúzsku, kde sa začal robiť štýl Sho-to-can. Potom som sa tomu venoval aj v Bratislave.“
Prečo práve bojové umenia?
„Vždy som robil individuálne športy. V Bratislave som sa venoval Go-ziu-ji, čo je trochu iný štýl karate. Dosiahol som hodnotový stupeň tretí dan.“
Potom ste mali blízko aj k filozofii, ktorá je s bojovými umeniami spätá, nie?
„Predovšetkým je to spôsob myslenia a spôsob života. Čo ma ešte zaujímalo, aj v prípade ha-ta jogy, ktorej som sa tiež čiastočne venoval, je to istá manipulácia s energiou. Energia je základ akéhokoľvek prejavu, napríklad i hereckého. Ja som presvedčený, že nie pocitové zázemie, ale spôsob práce s energiou, ktorá niekde vzniká a niekde vyúsťuje, si treba uvedomovať. Samozrejme, spôsob myslenia v starých čínskych bojových umeniach, ktoré neskôr prešlo aj do karate, je filozofia života, filozofia takzvanej Zen.“
Čo vám dali bojové umenia pre život?
„Ak začnem tou fyzickou stránkou, je to otázka koordinácie pohybu a tvorba i manipulácia s energiou. V oblasti psychiky je to sebaovládanie, hodnotenie vecí, ale i reakcieschopnosť na nečakané situácie a isté vyrovnanie.“ (th)
Šebej: Spoluzakladateľ karate
O bývalom poslancovi Národnej rady a súčasnom novinárovi Františkovi Šebejovi je jeho záľuba v karate známa. Kedysi trénoval s Tiborom Mikušom, dnešným tieňovým premiérom HZDS. Bojovým umeniam sa začal venovať ešte počas štúdií, najskôr cvičil judo. Keď vznikol pri vysokej škole krúžok karate, z Viedne prišiel do Bratislavy Hans Ellinger, ktorý ich viedol. Navštívil ich aj majster Takeji Ogawa z Japonska, bolo to v rokoch 1968 a 1969.
„Bojové umenia ma obohatili po duchovnej i fyzickej stránke. Dalo mi to veľmi veľa. Je to celoživotný záujem o čosi, čo má zmysel. Stále tam je čo objavovať.“ Karate totiž učí človeka byť neagresívnym. „Fyzické násilie je to posledné a absolútne núdzové riešenie, človek sa má snažiť konflikty riešiť inak.“ Na túto tému napísal František Šebej viacero kníh. Považuje sa za jedného z otcov tohto umenia „Ako prvú som napísal základnú učebnicu pre trénerov, potom všeobecnú knihu o karate, ktorá vyšla v šiestich vydaniach, dvakrát aj v nemčine.“
Bojovému umeniu sa, hoci už menej pravidelne, venuje aj dnes. Kimono mu stále visí v skrini: „A nie jedno!“ smeje sa a nostalgicky dodáva: „Dnešné športové karate však už nie je to, čo bývalo na Okinawe. Neviem, či to s tým súvisí, ale dnes je veľa ľudí, ktorí cvičia karate a potom v krčme predvádzajú silu.“
Dubček: Meno prekážkou aj v športe
Súčasťou karatistickej základne známych osobností bol aj Pavol Dubček, lekár a syn Alexandra Dubčeka. Bolo to skrátka niečo nové, okrem basketbalu, volejbalu a iných športov chcel s priateľmi skúsiť aj toto. Bolo to lákavé a Orient je aj dnes veľmi zaujímavý. „Ale bez osvojenia si východnej filozofie sa bojové umenia robiť nedajú. To nie je len niekomu rozbiť nos. Nám starším to prinieslo napríklad dychové cvičenia. Majster Takeiji Ogawa nám ukázal úžasné veci.“
Karate dalo Pavlovi Dubčekovi najmä pevnú vôľu a vnútornú vyrovnanosť. „Boli aj cvičenci, ktorí neboli tak intelektuálne založení a bili sa. Ale nepamätám sa, že by sme my, kultúrne založení, niekoho bezdôvodne napdli. Namiesto fyzického násilia mi život komplikoval skôr totalitný režim.“ Pre jeden článok v novinách mal dokonca problémy: „Nahovorili ma, aby sme urobili článok pre časopis Štart. Malo to byť pre priateľa z Dnepropetrovska s tým, že keď to bude pre Rusa, nikto nič nepovie. Redaktor a fotograf si vybrali fotky, kde som bol aj ja s Mikušom. A dali tú fotografiu aj na titulnú stránku.“
Napriek tomu, že ich družstvo bolo úspešné a Pavol Dubček bol dokonca raz majstrom Slovenska, našiel sa niekto, komu sa to nepáčilo. „Istý pán Lenský sa živil sebaobranou a naši chlapci mu nechceli robiť figurantov. On dostal informáciu, že sme toto publikovali a že som tam aj ja. Utekal s tým na ústredný výbor strany a ukazoval tam ten časopis. Potom toho redaktora aj fotografa vyhodili z redakcie.“
Valko: Som za bojovného ducha
Známy advokát Ernest Valko začal robiť karate v roku 1970 za klub Slovan Starý háj. V tých rokoch to bola aj módna vlna, aj ho to bavilo. Neskôr k tomu prišiel aj štýl rozmýšľania, ktorý im prezentoval Šebej. „V tom období leteli aj filmy s Bruce Leem a vynikajúce filmy Kurosawu.“ Z filozofie východných krajín si osvojil niektoré prvky, najmä zmysel pre poriadok a spravodlivosť. Bojovému umeniu najviac vďačí za to, „že som prežil a že už mám päťdesiat“. (Smiech.) Svoje schopnosti využil aj v akcii: „To sa radšej ani nepýtajte, okamžite vám všetci povedia, ako som robil vyhadzovača v niektorých nočných kluboch.“ (Smiech.) „Základom toho celého je práve neísť do konfliktu. Snažiť sa to vyriešiť inak.“
Pri takzvanom páskovaní, čo je udeľovanie hodností, skončil Valko pri prvom dane. To je prvý majstrovský stupeň. Asi dvadsať rokov však už páskovaný nebol. „Karate trénujem dodnes, zacvičím si tri, štyrikrát do týždňa.“ Zo všetkého má najradšej priame súboje, súborné cviky Kata, ktoré sa cvičia bez súpera, mu veľmi nevoňali: „Skôr som zápasil, mal som rád full contact. V ringu som stretol aj Fera Šebeja, Tibora Mikuša.“ V súčasnosti veľmi moderné efektné vystúpenia karatistov s ohňom a ohlušujúcou hudbou neobľubuje: „To nemá nič spoločné so športom, ja som skôr za toho bojového ducha.“ (th)
