Landl . FOTO – ROMAN FERSTL
Dnes už štyridsaťročný herec MATEJ LANDL má za sebou neuveriteľných tridsať rokov profesionálnej kariéry. Jeho otec právnik a mama herečka boli zároveň aj známou krasokorčuliarskou dvojicou bývalého Československa. Zrejme aj od nich sa naučil stíhať veľa vecí naraz. Do jeho života vstúpila nedávno nová žena Jana. Začiatkom augusta sa oženil.
Aké sú ženy vo vašom živote? „Prvou bola, samozrejme, moja mama. Keď prišiel čas jaslí a škôlok, tak sa s mamou mojej mamy, teda mojou babičkou, dohodli, že budem chodiť k nej. Vždy, keď mama skúšala na Novej scéne, bol som u nej a babička ma učila a vychovávala predovšetkým svojou láskavosťou a dobrosrdečnosťou.“
Začali ste účinkovať v televízii a divadle už ako desaťročný, bola mama aj vašou prvou učiteľkou herectva?
„Úplne prvýkrát som hral v divadle s mamou jej syna. A o tri roky neskôr v hre Sviatosť najsvätejšia v réžii Vlada Strniska akosi automaticky prebrala funkciu mojej prvej pedagogičky herectva a doma, v kuchyni, so mnou drilovala texty a intonácie. Zasväcovala ma do tajov divadelného života a dodnes je mojou spoľahlivou kritičkou.“
Hneď po seriáli Spadla z oblakov ste sa stali hviezdou, tie však mnohokrát nemávajú dlhú životnosť.
„Čiastočne sa mi to zrejme podarilo aj vďaka génom zdedeným po rodičoch, ale určite aj vďaka výchove. Moji rodičia ma držali veľmi skrátka, vysvetľovali mi, že ak ja vynikám v niečom, iné deti vynikajú zas v inom. Len mňa je akosi viac vidieť, pretože som v televízii. A myslím, že som mal šťastie na dobrých a slušných kamarátov.“
Herečky sú zvláštna kasta žien. Ktoré vás očarili?
„Ako mladého herca ma ovplyvnila krásna žena, herečka Emília Vášáryová. Svojím charakterom a úžasným hereckým umením. A musím sa priznať, že som bol do nej aj platonicky zamilovaný. Pani Milka zrejme o tom dodnes nevie. Aj dve dámy z VŠMU, pani Ľudmila Machatsová, ktorá ma učila hlasovú techniku, a pani Elena Lindtnerová, ktorá nás vychovávala ku kultivovanému pohybu. Štyri roky sa o nás starali.“
Po vysokej škole ste si užívali herecké príležitosti v Divadle SNP v Martine. Spomínate aj na martinské ženy?
„Martin bol pre mňa druhá vysoká škola herectva, ale aj života. Nebudem spomínať všetky prekrásne inscenácie, ale keď hovoríme o ženách, rád si spomeniem na dámu divadelných dosiek Katarínu Vrzalovú, ktorej som v hre Svätá rodina hral syna. No a nikdy nezabudnem na tetu Naďu Hejnú, ktorá ma poctila posedeniami v divadelnej kaviarni. To býva pre mladých hercov najväčším vyznamenaním. Aj v súkromí som tam našiel mnoho blízkych ľudí. Manželku svojho priateľa Maroša Geišberga Aninu, ktorá je dodnes ako moja staršia sestra.“
Tam vás našiel aj rok 1989? Vtedy ste prežili európsky úspech s predstavením Romana Poláka Baal.
„Titulná postava v tom predstavení znamenala skutočne akúsi revolúciu aj v mojom profesionálnom živote. Mala obrovský úspech napríklad v Moskve a Edinburghu na svetovom divadelnom festivale. No a potom prišiel november. Od 17. novembra večer až po prvé prezidentské voľby som bol dvadsaťštyri hodín denne v centre diania, o ktorom som bol presvedčený, že mení naše slovenské dejiny k lepšiemu.“
Herci a študenti prví pochopili, že politika nie je niečo, čo sa nás netýka.
„To, že som Slovák, som si vážil po vzhliadnutí filmu Juraja Jakubiska Tisícročná včela a ešte viac počas revolučných týždňov v osemdesiatom deviatom. Stretával som sa ako jeden z lídrov v Martine s mnohými takzvanými obyčajnými ľuďmi a obdivoval ich hlbokú múdrosť, ktorú preukazovali svojimi príhovormi na mítingoch. Preto si myslím, že politika už nie je len o hercoch a študentoch, ale o všetkých nás. Všetci by sme mali byť v strehu.“
Vám ženy v politike nechýbajú?
„Nie som síce feminista, ale zdá sa mi, že by ich malo byť viac. Žiaľ, až na dve ženy – Zuzanu Martinákovú a sčasti Brigitu Schmögnerovú – ma naše političky nepresvedčili.“
Tušíte, prečo?
„To je náročná otázka, súvisí to s nerovnovážnym postavením ženy v spoločnosti. Nie sú rovnocenne vnímané, sú mužmi akoby odsúvané. Myslím si, že keby mali aspoň tridsaťpercentné zastúpenie medzi politikmi, mohli by štáty vyzerať inak. Zdá sa mi, že muži v politike často uplatňujú akýsi ‚samčí princíp‘, ktorého prehnané emócie moci zatláčajú racionalitu do úzadia.“
Ani po revolúcii ste si nedali pokoj. Za Mečiarovej vlády, za Hudeca, ste zakladali fórum Zachráňme kultúru, boli ste aktérom projektu Slovensko bez bariér.
„Oslovil ma Dano Brezina z Nadácie Gemma ‘93, aby som šiel na pochod Slovenskom, spolu so študentmi. Na podporu nášho vstupu do EÚ a NATO. Dva roky nato sa uskutočnil pochod Slovensko bez bariér, kde sme sa snažili rúcať fyzické aj psychické bariéry pre zdravotne postihnutých občanov. V jednom ústave som videl, v akých katastrofálnych podmienkach žijú hlavne deti, tak sme iniciovali s pani Orgonášovou založenie účtu Slovensko bez bariér. Tak môžeme rýchlo pomáhať konkrétnym ľuďom v priebehu celého roka.“
A už trinásť rokov ste v osobitom, úspešnom divadle Astorka. Aj ženy v ňom sú výrazné, máte sa radi?
„Je to veľké šťastie, keď okrem kvalitných kolegov získavate aj priateľov. Môžete si pomáhať, radiť v práci. Každá z mojich kolegýň je niečím zaujímavá a každá ma aj profesionálne niekam posúva. Nemôžem spomenúť len jednu, lebo ostatné by sa urazili. A kým by som ospieval všetky, minul by sa vám papier.“
Svadobná
A vaše ženy? Po niekoľkoročnom manželstve, z ktorého je syn Jakub, ste sa rozviedli. Pred pár dňami oženili po druhý raz.
„Rozvod považujem za svoju životnú prehru. Mrzí ma to. Zrejme sa človeku nemôže všetko dariť. Toto je jeden z mojich neúspechov, ale vďaka celkom dobrej komunikácii so svojou bývalou manželkou sa nám darí uchrániť pred citovými jazvami aspoň nášho syna.“
Vraj ste sa so súčasnou ženou zoznámili tak, že narazila do vášho auta. Vykľula sa z nej matka trojročného syna a dcéra významného horolezca Jozefa Justa, ktorý zahynul v Himalájach. Aj tak mnoho rozvedených už nechce do rieky manželstva vstupovať.
„Sú city, o ktorých sa nedá a ani o nich nechcem hovoriť do novín. Mohlo však naše zoznámenie dopadnúť inak?“ (Smiech.)
Autor: OĽGA VALENTOVÁ
