Humorista Petr Novotný rád hovorieva, že rozpad Rímskej ríše spôsobilo prejedanie sa. „Keď sa Rímska ríša rozrastala, musela mať vojsko v najlepšej kondícii, a tomu zodpovedala aj strava. No ako Rimania bohatli, začali sa napchávať a prestali sa pohybovať. Vojvodcovia namiesto seba posielali zástupcov, tí zasa svojich zástupcov, a nakoniec už nedorazili ani vojenské jednotky, lebo sa niekde po ceste prežrali. Krajina sa začala rozpadať.“
Fenomén gastronómie je starý ako ľudstvo samo. Chýrnymi kuchármi boli starí Egypťania, ktorí na dochucovanie jedál začali používať bylinky z Orientu i z oblasti Stredozemného mora. Objavili aníz, z oblasti pri Níle sa do Európy rozšírili mandle, ktoré Egypťania zapekali do chleba pre faraóna. Pod vplyvom egyptskej kuchyne boli aj starovekí Rimania – chýrni kulinári. Svedčí o tom kuchárska kniha Marca Gavia Apicia, ktorý sa narodil v roku 25 pred naším letopočtom a za vlády cisára Tiberia bol najznámejším gurmánom Rímskej ríše. Už vtedy mal každý správny obed niekoľko chodov a nechýbal mu aperitív. Niektoré jedlá, ako šunka na myrte vo figovej omáčke, pretrvali s malými zmenami dodnes, no hitmi tam boli aj pochúťky ako myši v mlieku či plnené potkany. Na jedálnom lístku sa ocitli aj plchy plnené makom, králiky obalené v mede, dochrumkava upečené drozdy, labute, sovy a orly skalné.
Druhý vrchol zažilo kulinárske umenie v stredoveku. Vtedy sa totiž najčastejšie vydávali práve kuchárske knihy, hneď po Biblii. Šľachtická kuchyňa v stredoveku bola do značnej miery ovplyvnená antickou. Kuchári jedlá veľmi korenili, začal sa používať zázvor, čierne korenie, klinček, muškátový orech. Na slávnostných hodoch mal pokrm lahodiť nielen jazyku, ale aj oku. Pečený páv sa napríklad pokryl pôvodnou vypracovanou kožou a ozdobil perím. Rytieri jedli rukami, mäso si naberali priamo z podnosov na drevené lopáriky alebo na krajce chleba. V období renesancie začala ožívať najmä talianska kuchyňa a jej vplyv sa šíril ďalej. Podstatnú zmenu priniesol dovoz cukru, začali vznikať aj prvé lekváre a kompóty. A v 16. storočí sa začalo prechádzať už aj na domáce bylinky: fenikel, mätu, bazalku, cesnak, cibuľu či petržlen, no dovážali sa aj plody z Nového sveta: kukurica, paradajky, zemiaky, kakao i káva.
Známy spisovateľ Viktor Hugo, s povesťou veľkého jedáka a gurmána, dokonca o kuchyni písal. Jeho výrok „Príroda stvorila tri stvorenia s veľkým žalúdkom: žraloka, pštrosa a mňa“ visí na stene nejednej kuchyne. Dobrým jedlom sa môžete udobriť s manželkou, zlá večera vás rozháda s milenkou. Večera môže byť aj príležitosťou, kde sa tvorí politika i obchody. Jedlo je, skrátka, silná zbraň, o to väčšia, ak ju ovládate. Dôkazom toho je známy politik, ale aj milovník a znalec dobrej kuchyne Francúz Talleyrand. Jeho kuchári boli v devätnástom storočí známi v celom svete. Podľa názoru Talleyranda kulinárske umenie neprináša len potešenie a príjemné chvíle prežité pri stole, ale je správne, ak sa spojí aj s politikou, diplomaciou i vládnutím. Keď Talleyrand svojho času odchádzal na Viedenský kongres, povedal kráľovi Ľudovítovi XVII.: „Skôr potrebujeme hrnce než inštrukcie.“ Tým mal na mysli fakt, že najlepším doplnkom diplomacie je práve panovníkov kuchár, ktorým sa zaslúži o pozornosť protivníka.
Boris Zala: Nikdy nejem kurčatá!
Boris Zala neskromne tvrdí, že z poslancov Smeru je jasne najlepším kuchárom. „Najradšej mám svoju vlastnú kuchyňu! Špecializujem sa na polievky, ale robím rád aj ryby alebo rôzne guláše.“ Pri varení búra všetky vžité zvyky a postupuje po svojom: „Najprv si nájdem nejaký materiál, teda suroviny, a potom si vymyslím, čo z toho vlastne navarím. Som ten typ človeka, ktorý nikdy nechutná jedlo počas varenia, vždy až na stole.“ Typicky chlapský prístup! Medzi mužmi je však aj svetlou výnimkou, spúšť po ňom v kuchyni určite nenájdete. „Som veľmi poriadkumilovný! Priatelia mi hovoria šprtko, takže dávam hneď všetko do poriadku, dokonca som si kúpil aj umývačku riadu.“ Na súvislosť medzi dobrým jedlom a náklonnosťou ženy Boris Zala záporne vrtí hlavou. „Možno je to tým, že varím ja a ženám to akosi nejde cez žalúdok.“ (Smiech.) On sám nezje tri jedlá: granatír, pľúcka na smotane a kuracinu: „Ako dieťa si pamätám, že sme doma chovali veľa hydiny a sliepka bola jediná, ktorá sa vyšpinila a vzápätí to vyzobala. Odmalička mi to bolo odporné!“
Černá: Koláče nepečiem!
V časoch, keď dcéra Evy Černej Dominika študovala balet, usilovali sa prispôsobovať jej strave, dnes tak varí trikrát do týždňa: „Nejeme hovädzie mäso, jeme aj málo bravčového a ja osobne neznášam rôzne kôprové omáčky, takže ich nevarím ani doma. Viem, že napríklad môj manžel omáčky miluje, ale bude si musieť zvyknúť.“ (Smiech.) Jasnou jednotkou v ich rodinnom jedálničku je sviečková: „V zásade je úplne jedno, či tam mäso dám, alebo nie. Ide hlavne o tú skvelú omáčku. Stáva sa, že nám aj mäso zostane, ale omáčka s knedľou už nie je.“
Kuchárske umenie zdedila Eva Černá po starej mame, tá sa vraj zasa učila variť u svojej slúžky. „Prebrala od nej mnoho famóznych maďarských receptov a ja som sa snažila čo-to odkukať a všetky recepty som po nej zdedila.“ Jediná vec, ktorú Eva Černá v kuchyni nezvláda, sú múčniky. „Koláče, skrátka, nepečiem!“ Skúsila to len jediný raz a skončilo sa to dosť biedne: „Pred pätnástimi rokmi si ešte môj bývalý manžel rozkázal na nedeľu upiecť bábovku s lentilkami. Tú bábovku nikdy nezjedol, lebo emigroval.“
Inak sa Černá zaraďuje medzi bežné gazdinky, aj potraviny nakupuje na pumpe. „V kuchyni veľmi rada experimentujem, ale určite nie som vzorná gazdiná. Vyplýva to aj z mojej zaneprázdnenosti. No môj muž je nielen veľký gurmánom, ale aj skvelým kuchárom. Často ma vie dobre zastúpiť a nám sa potom od jedla robia hrče za ušami.“
Kaliňák: V podniku vlastné recepty
Robert Kaliňák s frajerským úsmevom hovorí, že je obstojným kuchárom: „Zatiaľ nikoho nehospitalizovali. Môj otec bol námorníkom, mama učiteľkou, chodila tiež neskoro domov a brat študoval v zahraničí, takže som sa stravoval sám. Zo začiatku som býval dosť chudý, teda tie kuchárske schopnosti neboli žiadne.“ S varením začínal ako mnoho mladých ľudí – pudingom. „Ešte ako dvanásť-, trinásťročný som sa špecializoval na varenie pudingu, vymýšľal som vlastné recepty. Raz som to trochu prehnal, tanier s pudingom mi spadol na zem, a nerozbil sa. To svedčí o tom, že bol pomerne betónovej konzistencie, a teda nekonzumovateľný.“ (Smiech.)
Kuchyňu považuje za svoju najobľúbenejšiu miestnosť, vraj je to pre Slovákov typické. V chladničke však nemáva slaninu s cibuľou: „V mojej nesmie chýbať nugeta! Arašidovú nugetu mám veľmi rád a som od nej závislý!“ No do svojej reštaurácie navrhol aj niekoľko jedál: „Asi päť, ktoré som sám vymyslel. Z tých najobľúbenejších je to panenka na pečenej paprike, plnená taveným syrom.“ Kaliňák považuje jedlo aj za dôležitý moment v komunikácii medzi partnermi: „Od mnohých žien som počul vetu – pokiaľ starému nenavarím, dovtedy s ním nezačínam preberať otázku kúpy nových šiat.“ (Smiech.) V súčasnosti má k vareniu čisto triezvy postoj a k sporáku sa nehrnie: „Dnes naozaj preferujem objednať si telefonicky pizzu.“
Galbavý: Chcem variť v televízii
Poslanci SDKÚ označili za najlepšieho kuchára Tomáša Galbavého. Ten potvrdil, že nielen rád konzumuje, ale vie dobré jedlá aj pripraviť: „Variť som začal s manželkou, spoločne sme skúšali rôzne recepty. Ak máme s rodinou nejaké posedenie,
dokážem sa predviesť a urobiť fakt dobrý guláš.“ Varenie sa preňho a jeho manželku stalo vlastne aj povolaním, vlastnia a prevádzkujú slovenskú reštauráciu: „Raz sa stalo, že nám chýbal kuchár. S manželkou sme sa prezliekli a pomáhali v kuchyni. Keby bolo treba, aj smeti budem vynášať.“ (Smiech.)
Manželky väčšinou vítajú aktivity svojich polovičiek v kuchyni, no končiť sa to môže aj veľkým neporiadkom. Poslanec Galbavý nie je výnimkou. „Priznám sa, som strašný neporiadnik.“ Má rád prakticky všetky druhy jedál, najradšej však ázijskú kuchyňu: „Milujem napríklad krevety alebo šaláty z lososa. Tie viem aj pripraviť. Ale manželka vynikajúco varí a môžem povedať, že taká domáca strava skutočne dobre pôsobí aj na psychiku.“ Ak sa už rozhodne variť sám, inšpiruje sa televíziou. „Veľmi by ma potešilo, keby ma do takejto relácie pozvali.“
Nagy: V kuchyni nespolupracujem
Podľa slov poslancov je v SMK jednoznačne najväčším „machrom“ na varenie László Nagy. Už ako vysokoškolský študent chápal kulinárstvo ako súčasť kultúry a umenia. Jeho rodina má nielen maďarské, ale aj chorvátske korene, rodinný jedálniček mal aj prvky balkánskej kuchyne: „Držím sa skôr klasických receptov. Manželka rada varí racionálne a používa aj zdravé suroviny, u mňa prevládajú skôr tradičné jedlá.“ No polievka musí byť vždy! „A keď je to možné aj nejaký prívarok. Napríklad tekvicový, alebo aj špenát.“ Je presvedčený, že dobré jedlo patrí k rodinnej pohode. „Nielen láska ide cez žalúdok, ale dobrý rodinný život potrebuje kvalitné jedlo.“ Počas bežného pracovného dňa nemá veľmi čas zvŕtať sa pri sporáku, väčšinou si dá len šalát v parlamentnom bufete. Na varenie si musí nájsť čas a hlavne musí byť v kuchyni sám. „Manželka nemá rada, keď sa pri varení niekto okolo nej motá, a mne tiež prekáža, keď mi niekto do varenia „kibicuje“. Ona varí podľa iného receptára, ja tiež podľa iného. Kuchyňa nie je miesto, kde spolupracujeme.“ (Smiech.)
Jarjabek v kuchyni: Ja sám!
Dušan Jarjabek strávil ako operný spevák rok a pol v Taliansku, takže vie pripraviť špagety na mnoho spôsobov rovnako aj zapekanú či varenú cestovinu. A nebojí sa talianske a slovenské pokrmy zmiešať dokopy. „Vynikajúca je napríklad talianska cestovina so slovenskou bryndzou a slaninou. Milujem aj frutti di mare, ale Taliani majú najlepšiu šunku na svete. To sušené mäso z oblasti Toskánska je famózne.“ Preto súhlasí, že láska ide cez žalúdok: „Absolútne! Ale aj priateľstvo. Duše sa otvárajú s dobrým jedlom a ak si dáte, napríklad, dobré jahňacie s dobrým vínom, vznikajú aj dobré vzťahy. No najdôležitejšie na varení je to čakanie na pochvalu od milovanej osoby.“
S manželkou majú funkcie pri varení rozdelené: „V našej rodine robím halušky výhradne ja, pozývam na ne kamarátov. Pri nich platí to isté ako pri cestovinách, že ich môžete spraviť s hocičím.“ Nerád však spomína na svoje začiatky s používaním kuchynskej techniky, konkrétne mikrovlnnej rúry. „Stala sa mi nepríjemná vec, keď som chcel vyskúšať mikrovlnku. Dal som do nej vajíčka a tie vybuchli, takže som päť minút varil a pol dňa čistil.“ (Smiech.) Tak prišiel k záveru: „Keď som v kuchyni, nikto mi nesmie asistovať. Riadim sa heslom: ja sám, ja sám!“
Hopta: Mäso musí byť!
Komunista Ivan Hopta sa varešky chytá len vtedy, keď ho život donúti: „Zvládnem aj nejaký rezeň, upečiem kurča alebo uvarím polievku. Veľmi rád robím rôzne uhorkové šaláty, napríklad so smotanou. Viem sa v tomto smere o seba postarať.“ Žeby bolo varenie jeho koníčkom, sa ale povedať nedá. Skôr to vníma ako nevyhnutnosť a pri sporáku ho vedia vyzvŕtať vlastné deti jasnou výzvou: „Oco, navar niečo!“ Vtedy zaloví v pamäti a zväčša pripraví niektorý z osvedčených receptov: „Mojou špecialitou je Laci-pečeň. U nás v chladničke musí byť vždy mäso. Ja som mäsový typ a, žiaľ, to na mne aj vidieť.“ (Smiech.)
Muránsky: Bez mäsa nie je jedlo
Nezadaný kádehák Peter Muránsky má k vareniu veľmi kladný vzťah, jeho kolegovia ho považujú za skvelého kuchára. „Okrem politiky je to jediná vec, ktorú viem robiť. Nezabijem ani klinec do steny, ale dovolím si tvrdiť, že variť viem.“ Najradšej robieva králika s kačkou
alebo samotného králika na viaceré spôsoby. „Musím sa priznať, že vždy si pozriem základ nejakého receptu a potom už len pridávam korenia podľa chuti. Mám nejaké korenia aj z Tunisu, arabských krajín či Číny.“ Ako cestovateľ sa vo svete stretáva s rôznymi exotickými pokrmami, nie je veľa vecí, ktoré na tanieri odmietne. „V žiadnom prípade nezjem živé lastúrniky. Zjem aj takzvaného vietnamského pečeného potkana, ale lastúrniky nie.“ Z tradičných slovenských jedál ho nik neprinúti zjesť žemľovku alebo ryžový nákyp: „Jedlo, v ktorom nie je mäso, nie je jedlo. A keby som chcel ukázať svoje kulinárske umenie v pečení koláčov, to by bol strašný prú…“ (Smiech.)
Palko: Praženicu zvládnem
Na chodbe parlamentu sme zo zvedavosti oslovili aj ministra vnútra. Svojimi kulinárskymi schopnosťami nás veru nenadchol. „Existuje zopár jedál, ktoré dokážem uvariť. Povedzme, praženica alebo vajcia na tvrdo.“ (Smiech.) Z donútenia by síce dokázal uvariť aj nejaké mäso alebo polievku, ale naposledy sa tak stalo pre rokmi – keď bola manželka v nemocnici. „Na varenie mám svoj patent. Pri tých základných jedlách niet o čom špekulovať a pri tých zložitejších idem presne podľa návodu.“ Vzhľadom na takéto schopnosti je jeho funkcia v kuchyni viac-menej jasná: „Dlhodobo v kuchyni pomáham čistiť zeleninu a škrabať zemiaky. Občas sa stane, že manželka varí a ja jej v kuchyni nahlas čítam.“
Zo slovenských jedál Palko obľubuje langoše, zemiakové placky aj halušky, rád vyskúša aj čosi exotické, no na svoju zvedavosť raz kruto doplatil: „V roku 1992 som bol v USA na návšteve v FBI a pozvali ma do reštaurácie, kde som si objednal nejaké Seafood, teda morské jedlo. Boli to všelijaké mušle a niektoré aj slizské,“ spomína ešte dnes s dávkou odporu. Vraj mal veľké problémy to zjesť, no odvtedy si jedlá z morských živočíchov veľmi obľúbil.
Kiňo: gurmán poľovník
O Ivanovi Kiňovi sa vie, že je vášnivým poľovníkom, no v kuchyni z neho manželka zrejme veľký úžitok nemá: „K vareniu mám absolútne negatívny vzťah, vôbec neviem variť!“ Pritom ho ako malého chlapca lákalo stať sa mäsiarom, v ich dome bol totiž výsek mäsa: „Chodil som sa tam často pozerať. Neskôr som však zistil, že to nie je pre mňa vhodné zamestnanie.“ Dnes sa vo varení spolieha na manželku, ktorá je vraj skvelou kuchárkou: „A ja ako chlapec z dediny zjem všetko. Nemám problémy ani s morskými príšerami.“ Keď jeho žena lekárka odcestovala na trojmesačné školenie, staral sa o dcéru takto: „Boli to len pokusy s varením a nebola to veľká sláva. Tradične leteli vreckové polievky…“ (Smiech.) Zato si však trúfa navariť poľovnícky guláš: „O mne je známe, že som poľovníkom, takže mám najradšej jedlá z diviny na akýkoľvek spôsob a z akéhokoľvek mäsa.“
Rybacia huspenina Borisa Zalu:
„Robí sa z hláv sladkovodných rýb, najlepšie kaprov. Rybie hlavy spolu s chrbticou aj kožami treba variť minimálne dve a pol hodiny, podobne ako tradičnú huspeninu. Pridáme do nej ikry, mlieč aj zelenina podľa fantázie. Ak je dobre uvarená, netreba ju zahusťovať žiadnymi želatínami.“
Sviečková Evy Černej:
„Pripravíme tri kusy mrkvy a petržlenu. Cibuľu posekáme na malé kúsky a na troche masla s kvapkou oleja ju popražíme. Zeleninu pokrájame alebo ju môžeme aj postrúhať a pridáme k cibuli. Pravidelne podlievame kuracím alebo hovädzím vývarom. Na túto zmes dáme dusiť mäso, môže byť pravá, ale i takzvaná falošná sviečková. Ja používam aj kuracie mäso. Veľmi jemne to okoreníme, osolíme a pridáme trochu mletej papriky. Stále podlievame vývarom. Keď je mäso mäkké, vyberieme ho a šťavu rozmixujeme. Pridáme sladkú smotanu rozmiešanú s múkou, trochu povaríme a môžeme podávať s nakrájaným mäsom a knedľami.“
Sviečková podľa Kaliňáka:
„Mäso, najlepšie sviečkovú, stredne prepečieme. Potom urobíme klasickú jednoduchú omáčku. Dve čerstvé papriky očistíme, vyberieme vnútro a opražíme na oleji. Keď je paprika stredne opražená, vložíme do nej tavený syr, ktorý sa rozpustí. Na ňu uložíme prepečené mäso, prílohu podávame podľa chuti – buď opekané zemiaky, alebo krokety.“
Lečo s chlebom á la Galbavý:
„Na oleji udusíme cibuľku, pridáme červenú papriku a zelenú pikantnú papriku. Chvíľu podusíme a pridáme na rezance pokrájané teľacie mäso. Môžeme pridať aj nakrájané dubáky, na záver paradajky a dochutíme. K leču sa jedáva domáci chlieb: z mlieka a staršej chlebovej kôrky pripravíme kvások. Do kilogramu chlebovej múky pridáme dve lyžice soli, zamiešame a pridáme rascu, kvások, nastrúhame dva uvarené zemiaky a trochu vody. Cesto nesmie byť ani suché, ani príliš mokré. Poriadne ho vymiesime, necháme vykysnúť a potom znovu premiesime. Pečie sa v rúre vyhriatej na 220° asi hodinu.
Fazuľová so slaným „lepéňom“:
„Polievka: potrebujeme fazuľu, cesnak, bobkový list, múku, sladkú smotanu, papriku a vodu. Fazuľu dáme variť v slanej vode s bobkovým listom a dvoma strúčikmi cesnaku. Keď je fazuľka uvarená, polievku zahustíme zmesou sladkej smotany a múky. Podľa chuti pridáme ocot a aby nebola príliš divoká, pridáme trochu cukru.
Posúch: urobíme klasické kysnuté cesto, ktoré rozvaľkáme na plech a necháme ho približne pol hodiny oddychovať. Pridáme naň škvarky, môžeme zaliať aj kyslou smotanou a pečieme. Za pätnásť minút je ,lepéň‘ hotový.“
Špenátová štrúdľa á la Jarjabek:
„Klasické lístkové cesto vyvaľkáme, poukladáme naň špenát s plátkami syra. Posypeme paprikou, korením a zrolujeme. Rolku potrieme bielkom a necháme piecť.“
Laci-pečeň: Bravčové mäso vyklepeme, okoreníme a posolíme. Z oboch strán na oleji opražíme, pridáme k tomu cibuľu, zeleninu a trochu horčice. Chvíľu ešte podusíme a podávame. Najčastejšie s chlebom.
Kačica podľa Muránskeho:
„Vypitvanú kačicu najprv zaparíme, aby bola mäkšia. Potrieme ju zmesou červeného vína a sójovej omáčky a posolíme. Pridáme trochu rasce, červenej sladkej papriky a rôzne druhy korenín. Najradšej mám fenikel, majorán či rascu. Vložíme do nej dve, tri jabĺčka a vcelku ju upečieme, najlepšie v sklenenej mise. Ako prílohu podávame ryžu, najlepšie s hubami. K pečenej kačke sa pije červené víno.“
Palkov šalát:
„Na drobné kúsky nakrájame papriku, paradajky, cesnak, cibuľu, ale môžeme pridať aj čerstvú kapustu, kaleráb či mrkvu. Môžeme pridať na kocky pokrájaný tvrdý syr. Zeleninu trochu posolíme, polejeme olejom a necháme hodinu postáť.“
Kiňov poľovnícky guláš:
„Poľovnícky guláš sa môže robiť z rôznych druhov mäsa, trebárs jelenieho, baranieho, srnčieho, no rôzne druhy mäsa sa môžu aj zmiešať. Najprv sa na masti podusí cibuľa, pridáme k tomu nakrájané mäsko, ktoré udusíme. Keď je mäso mäkké, dolievame vodu, pridáme zemiaky, koreniny, papriku a dovaríme.“
Autor: Tomáš Holetz
